„Lidé nepoctiví o nás roztrušují,/ že prý jenom blázni hrady opravují./ Jenže Don Quijoti, za které nás mají,/ nevlastní už ani Rosinantu v stáji./ Ale když už to tak u nás musí býti,/ tak nechť Bratislavský hrad jim k zlosti svítí.“
Niekoľko veršov, ktoré si napísal „večer po rozpravě o Bratislavském hradě“ Alfréd Piffl, zhmotňujú nielen profesijný život tohto výnimočného muža. Podobnosť medzi svojím snažením a známou literárnou postavou si veľmi dobre uvedomoval. Obaja sa púšťali živelne proti veterným mlynom. No na rozdiel od „skutočného“ Dona Quijota sa Alfréd Piffl dočkal aspoň morálneho zadosťučinenia – aj keď ho režim nemilosrdne zomlel, jeho dielo je dodnes dominantnou slovenskej metropoly.
Hoci život sa s ním práve nemaznal, bral ho s jemnou iróniou a nadhľadom. Svedčí o tom napríklad list spisovateľke Jaroslave Blažkovej, v ktorom sa teší, že vo filmovom spracovaní jej knihy Nylonový mesiac padla vetička, ktorá pripomenula, vďaka komu Bratislavský hrad opäť stojí v plnej kráse.
„Ako viete, kopanica mi vyhodila pluh a zem stvrdla. Vďaka mojej žene sa mi vždy podarilo začať znova, aj keď dialektický skok z funkcie vysokoškolského profesora na miesto paliera, ktoré sa mi ponúklo, je trochu neekonomický. Všetko som stratil, len závisť a nenávisť som nevlastnil.“
To sa písal rok 1966 a do slávnostného otvorenia Hradu zostávali už len dva roky. A Piffl mal za sebou už kriminál aj odobratie vysokoškolských titulov. Ale poďme pekne po poriadku. Alfréda v podstate až do gymnaziálnych čias vychovávali starí rodičia – to preto, lebo jeho otca, tkáčskeho majstra, vyhodili zo zamestnania po tom, ako sa v roku 1919 počas štrajku zastal robotníkov.
Od Baťu k archeológii
Talentovaný mladík sa po maturite zapísal na architektúru na ČVUT v Prahe, ktorú v roku 1931 aj dokončil s vyznamenaním a ďalších päť rokov robil doktorát. No kým sa ním mohol potešiť, pretĺkal sa, ako sa dalo. Dva roky robil asistenta profesorovi na Českom vysokom učení technickom v Prahe, potom však prišla tvrdá realita. Nemôže nájsť zamestnanie v odbore, a tak chvíľu nosí kufre na hlavnej stanici. Potom sa mu podarí vyhrať konkurz na kresliča v reklamnom oddelení spoločnosti Baťa v Zlíne – na starosť dostáva exotickú oblasť od Gibraltáru po Filipíny.
„Nezažil už Tomáša, ale robil pod Janom Antonínom Baťom, a to bol kapitalista s veľkým K, tempo bolo hrozné,“ hovorí Jan Piffl, keď spolu s bratom rozkladajú obrovský reklamný plagát. „Zavolal si ho hocikedy aj v noci, raz za ním prišiel vrátnik o štvrť na štyri ráno, vraj má ísť za šéfom. Ten mu hovorí: ,No víte, pane Piffl, ten váš plagát na to Bengálsko... vy jste tam nebyl, já vím. Ale je to moc modrý, to takhle nemůže bejt. Tak víte co, teď je čtvrt na čtyři, tak mi to v sedm přineste,‘“ opisuje jednu zo situácií. A hoci ho na útraty firmy pošlú aj do kúpeľov, Alfréd po čase sám dáva výpoveď.
Opäť je na ulici a v roku 1935 sa v rámci Akcie pre nezamestnanú inteligenciu dostáva do ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.