„Sedel na galérii pri veľkom kaviarenskom okne, zaborený v boxe ako v snehovom záveji, zavčasu popoludní predbežne sám. Zo stovky detiev v škatuli pohodenej na mramore chýbala polovica; ustavične do nej totiž siahal, zapaľujúc si cigarety jednu od druhej.“
Štefan Žáry vo svojej knihe Bratislavská bohéma opísal Laca Novomeského a jeho biotop presne. Nikde sa necítil tak prirodzene ako vo veľkomeste – a v jeho kaviarňach. Alkoholu neholdoval, zato dymom bol zahalený nonstop. Nepochádzal len z cigariet, ale aj z káv: počet vypitých šálok sa uňho neraz blížil k dvadsiatke. Novomeského nepokojná hlava neustále potrebovala palivo na premýšľanie.
A potom to prichádzalo: „Bol taký zvláštny chlapec bledolíci, / divné mal oči, podivné mal sny. // Had sa mu zjavil v klzkej koľajnici / a umrel uhryznutý diaľkami.“
Jeho básnický (a tiež novinársky) talent by vrchovato stačil na naplnený život a vysoko nadpriemerné obohatenie našej kultúry. Ale Novomeského ideály siahali ďalej: „Slovenský literát raz bude nútený preložiť to, za čo sa vyslovil v kultúrnych oblastiach, do politickej reči.“ On sa, v duchu vlastných slov, do tohto prekladu vložil naplno. Intenzita ponoru však ešte nezaručuje úspech.
Mestský Novomeský
Ladislav Novomeský pochádzal z rodiny krajčíra. Jeho rodičia sa presťahovali zo Senice do Budapešti, v ktorej sa 27. decembra 1904 aj narodil. Keď má pätnásť, vrátia sa na Slovensko. Zmaturuje na učiteľskom ústave v Modre a začína pôsobiť ako učiteľ: popri tom sa externe zapíše na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského.
V študentských kruhoch sa nadchne pre komunizmus a po tom, čo ako 21-ročný vstúpi do strany, zanechá štúdium aj učenie a odíde do Ostravy pracovať ako redaktor komunistických novín Pravda. Jeho nadriadeným nie je nik iný ako Klement Gottwald.
V roku 1927 sa oficiálne rodí Novomeský-básnik. Debutová zbierka Nedeľa predstavuje zrelé a originálne dielo plné metafor, ktoré v sebe, slovami literárneho kritika Milana Hamadu, zjednocujú „imagináciu, cit a analytický intelekt“.
Od počiatku sú mu blízke sociálne témy, do slovenskej poézie však predovšetkým novátorsky vnáša motív mesta vo všetkých jeho podobách. Idealizmus, ktorý ho vohnal do osídel komunizmu,
zostáva prítomný aj v jeho tvorbe, avšak v číro básnickej a kultivovanej podobe. A tej sa nespreneverí nikdy: ani v najdogmatickejších časoch režimu.
„Novomeský básni z pocitu hlbokého rozryvu medzi skutočnosťou a snom, z pocitu pokrivenosti a neplnosti, z toho, že nič nie je na svojom mieste v spoločenstve ľudí,“ opisuje jeho najhlbší poetický zdroj súdobý literárny kritik ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.