Je presvedčený, že jeho zásluhy už nemôže nik spochybniť. Veď práve s raketami, ktoré skonštruoval, sa spájajú prakticky všetky úspechy Spojených štátov v oblasti dobýjania vesmíru. Od nosiča Juno 1, ktorý pred jedenástimi rokmi vyniesol na obežnú dráhu prvú americkú družicu, až po gigantický Saturn 5, ktorý má teraz nasmerovať prvých ľudí k povrchu Mesiaca.
V júni 1969 sa 57-ročný konštruktér Wernher von Braun ocitá na vrchole slávy porovnateľnej s popularitou astronautov. Pravda, škrie ho, že o ňom niektorí americkí novinári vytrvalo hovoria a píšu ako o nemeckom vedcovi, no s tým nič neurobí. Napokon, hoci je už naturalizovaným Američanom, pôvodom je Nemec.
Niekoľko dní pred štartom Apolla 11 však jeden zo žurnalistov pichne do osieho hniezda a na tlačovej konferencii mu položí ironickú otázku: „Doktor von Braun, aká je podľa vás pravdepodobnosť, že raketa Saturn 5 nedopadne na Londýn?“
Opäť je to tu, opäť mu pripomínajú, že kedysi pracoval pre Hitlerov režim, opäť mu pripomínajú, že nemecké strely V-2, pod ktoré sa ako konštruktér podpísal, usmrtili na sklonku druhej svetovej vojny tisíce ľudí. Veď sa k tomu vyjadril už toľkokrát. Prečo ho nechcú pochopiť?
Nezbedník z dobrej rodiny
„Vynikal svojou orientáciou v problematike, rýchlym úsudkom, vytrvalosťou i organizačnými schopnosťami. Jeho technokratická nadradenosť a bezohľadná koncentrácia na zvládnutie úloh, ktoré si stanovil alebo dostal, ho však urobila slepým k akýmkoľvek morálnym zásadám a aj k ľudskému utrpeniu. Výrazným rysom von Braunovho charakteru bol egocentrizmus,“ napísal o ňom v jednej zo svojich prác český raketový špecialista Bedřich Růžička.
Wernher von Braun neraz spomínal, že o stavbe rakiet a letoch do vesmíru sníval odmalička. Pod to, že svoje detské predstavy mohol napokon naplniť, sa podpísalo aj prostredie, z ktorého vyšiel.
Narodil sa 23. marca 1912, ako sa vraví, do lepšej rodiny. Obaja rodičia sa hrdili aristokratickým pôvodom, otec Magnus bol navyše v období Weimarskej republiky ministrom poľnohospodárstva. S prostredným synom však mali trápenie.
Napríklad raz Wernhera, to mal dvanásť, priviedol domov policajt. Z dreva si totiž zostrojil akési malé vozidlo, ktoré uviedol do pohybu tým, že naň primontoval ohňostroje a odpálil ich. Na frekventovanej ulici, kde sa rozhodol svoj vynález otestovať, tým spôsobil poriadnu paniku.
Ani v škole sa mu veľmi nedarilo a trinásťročný budúci raketový konštruktér dokonca prepadol. Z matematiky a fyziky...
Vtedy otcov pohár trpezlivosti pretiekol a poslal syna do internátnej školy na ostrove Spiekeroog.
Prvé skutočné rakety
Wernher von Braun ju absolvoval v roku 1930 a vrátil sa do Berlína, aby pokračoval v štúdiu techniky. V tom čase už poznal diela nemeckého fyzika a priekopníka raketovej teórie Hermanna Obertha a nielenže ho veľmi zaujali, ale spolu s ďalšími nadšencami sa v rámci Spoločnosti pre vesmírne cesty (Verein für Raumschiffahrt) snažili teóriu pretaviť do praxe.
Von Braun sa v spolku podieľa na konštrukcii prvých malých balistických rakiet a ako bude neskôr spomínať, práve tam sa naučil, že zo všetkého najdôležitejšia je pri tejto práci maximálna precíznosť.
Výsledky, ktoré amatérski stavitelia dosahovali, neunikli pozornosti armády, presnejšie novozriadenej raketovej skupiny, na čele ktorej stál Walter Dornberger. Zobral ich pod svoje krídla a na strelnici v Kummersdorfe spolu začali vyvíjať rakety už nie na pevné, ale na kvapalné palivo.
Prvá, nazvaná A-1 (Aggregat-1), uzrela svetlo sveta v lete 1932. Testy však nedopadli ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.