Píše sa rok 1922 a vychádza básnická skladba mimoriadneho významu. Je to útla kniha, ktorej je prisudzované zásadné miesto v kultúre 20. storočia. Dodnes budí pozornosť, stále sa vydáva, prekladá, ale aj skúma a interpretuje.
Negácia záhrady
Pustatina nie je spisom rozsiahlym ani konvenčným. Je vrstevnatá, fragmentárna a na plnšie pochopenie vyžaduje istú erudíciu. Ani čitateľom neponúka príliš veľa útechy – po skúsenosti s prvou svetovou vojnou je vzdialená romantickým víziám alebo pritakaniam našej civilizácii.
To však dielu neuberá jeho zásadné miesto v kultúrnych dejinách.
Titul básnickej knihy pripomína „obraz vyprahnutej púšte ako negácia záhrady“ – miesta, kde občas zahrmí, avšak dažďa a vlahy sa nedostáva. Eliotova dobová „odvaha k zúfalstvu“ rúca doterajšie klišé a bežné očakávania.
Je nekompromisný vo svojom posolstve (či skôr nekonečnom cyklickom krúžení), ukazuje ničotu a možno sľubuje očistný oheň. Je to moderné a premyslené písanie, ktoré odráža atmosféru vytriezvenia a prináša v novej forme odkazy prítomnosti aj dávnej minulosti.
V roku 1922 vychádzajú dve zásadné diela, ktoré už natrvalo budú stálicami na literárnom nebi.
Popri Eliotovej básnickej Pustatine je to próza Odyseus od Jamesa Joycea, ktorý napokon poznamenal, že „Eliotom sa skončila poézia pre dámy“. Nebola to jednoduchá cesta, ale budila rešpekt a prinášala Eliotovi úspech: v roku 1948 bol korunovaný udelením Nobelovej ceny „za vynikajúci, priekopnícky prínos súčasnej poézii“.
O Eliotovi, básnikovi aj literárnom kritikovi, sa hovorilo, že bol suchár a puntičkár, prísny na seba aj ostatných. Snažil sa byť autorom nadosobného rádu a pevnej, hoci komplikovanej skladby. Napriek tomu je možné vysledovať istú blízkosť medzi jeho životom a tvorbou.
Pustatinu napísal vraj počas niekoľkých zbesil...
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.