Záchranári s obavami čakali, aký pohľad sa im naskytne, až slnko rozptýli londýnsku hmlu. To, čo však uvideli, bolo horšie než zlý sen. Vo vode so splaškami a fekáliami z celého mesta plávali stovky mŕtvych tiel. Bol 4. september 1878, ráno po tom, čo sa na rieke Temži potopila malá výletná loď Princess Alice.
Veľkomesto sa ponorilo do smútku. Ako prichádzali jednotlivé správy o katastrofe, ktorá sa odohrala uprostred Londýna, takmer na dosah od prístavného móla, menil sa smútok na zdesenie. Trvalo niekoľko dní, kým Temža vydala telá všetkých obetí.
V okolí miesta nešťastia sa dalo pohybovať iba so šatkou alebo vreckovkou na tvári, aj ostrieľaní záchranári sa zosypávali. September toho roka bol teplý a telá utopených pasažierov Princess Alice podliehali rýchlemu rozkladu.
Keď už boli hrozné počty na konci, pozerali sa ľudia na vrak kolesového parníčka, ktorý vyčnieval z plytkej vody pri brehu a kládli si otázku, ako mohlo zahynúť 650 ľudí práve tu a práve takto. Čo sa vlastne stalo 3. septembra 1878 na mierumilovnej Temži?
Obľúbené výlety populárnym parníkom
Loď Princess Alice postavila v roku 1865 lodenica Caird & Company v škótskom Greenocku. Objednala si ju plavebná spoločnosť Wemyss Bay Railroad Company. Prevažne drevený 67 metrov dlhý parník dostal meno podľa ostrova Bute. Jednoduchý parný stroj roztáčal dvojicu veľkých kolies na bokoch objemného trupu. Ich kryty dotvárali nezameniteľnú lodnú architektúru parníka, keď robil rutinné plavby medzi zátokou Wemyss a prístavným mestom Rothesay, centrom Argyllského vojvodstva.
Búrlivé pobrežné vody však parníčku Bute nerobili práve dobre. Už po dvoch rokoch sa ho pôvodný majiteľ zbavil a predal ho spoločnosti Waterman Steams Packet so sídlom v Londýne. Nový dopravca lodi zmenil meno. Z provinčne znejúceho Bute sa stala Princess Alice a s menom dcéry kráľovnej Viktórie si parník získal medzi Londýnčanmi značnú popularitu.
Princess Alice potom ešte dvakrát zmenila majiteľa. Tým posledným bola spoločnosť London Steamboat Company, ktorá ju nasadzovala na vyhľadávané výletné plavby po Temži.
Mohol si ich dovoliť takmer každý. Asi najvyhľadávanejšie boli takzvané mesačné výlety do Gravesendu a späť. Štartovalo sa zo Swanovho doku blízko starobylého londýnskeho mosta a trasa viedla cez Sheerness. V Gravesende Londýnčania, otrávení novým javom spojeným s technickým pokrokom, priemyselnou hmlou čiže smogom, radi odpočívali v prekrásnych sadoch a prechádzali sa alejami.
Hovorilo sa tomu mesačné výlety, a práve na taký vyplávala Princess Alice aj 3. septembra 1878. Lodi velil 47-ročný kapitán William Grinstead. Narodil sa v Londýne a na Temži strávil celý život. Poznal rieku a jej rozmary ako čiary na vlastnej dlani. Keď v lúčoch vychádzajúceho slnka pozoroval dav ľudí smerujúcich na loď, ktorá mu bola zverená, už sa tešil na moment, keď bude môcť Princess Alice zdvihnúť kotvy. Výlety ku Gravesendu mal rád. Umožňovali únik z čoraz zamorenejšieho Londýna a z jeho všadeprítomného zápachu, ktorý bol na teplom sklonku leta obzvlášť citeľný.
Nakoniec sa na paluby Princess Alice natlačilo vyše 800 ľudí. Presný počet pasažierov nie je známy a dá sa odvodiť len z účtovných kníh. Podľa nich vyplávalo na Princess Alice ku Gravesendu 820 platiacich pasažierov, ale skutočný počet bol takmer isto vyšší. Lodný lístok na mesačný výlet stál iba dva šilingy a práve toľko dala drvivá väčšina ľudí na palube Princess Alice za vlastnú záhubu. Deti do šiestich rokov veku mali poukážku na smrť zadarmo.
Nepochopiteľná zrážka
Pred tri štvrte na osem večer 3. septembra 1878 sa Princess Alice vracala proti prúdu rieky späť k prístavnému mólu v severnom Woolwichi, kde mala časť pasažierov vystúpiť. Na palube vládla príjemná atmosféra. Výlet sa vďaka peknému počasiu vydaril. Pomaly sa ale stmievalo a nad hladinou Temže sa začínal vznášať ľahký opar. Zdalo sa, že hmla má žltkastý, akoby sírový nádych. Niektorým cestujúcim sa to zdalo ako zlovestné znamenie.
V tom čase sa k Woolwichu v protismere blížil parník Bywell Castle. Bola to loď, ktorá obyčajne vykonávala plavby Atlantikom a oblasťou Stredozemného mora do Afriky. V porovnaní s Princess Alice išlo o obra. S výtlakom 906 ton bol Bywell Castle takmer desaťkrát väčší než výletný parník.
Bywell Castle sa vracal zo suchého doku, kde mu vyčistili a natreli podhladinové časti trupu. Jeho stroje pracovali na polovičný výkon, kapitán Harrison na kapitánskom mostíku využíval silu prílivu a odlivu, ktorá je na Temži citeľná pomerne hlboko do anglického vnútrozemia.
Harrison bol rovnako ako veliteľ Princess Alice skúsený profesionál s dlhoročnou praxou v plavbe po Temži. Kým odišiel na more, dlho sa po veľkej rieke plavil a získal pre Temžu aj patent lodivoda. Navyše bol na mostíku aj ďalší lodivod. Ani to však nedokázalo odvrátiť katastrofu, ku ktorej sa schyľovalo.
Presne o 19.45 sa začala Princess Alice otáčať do prava a približovať sa k doku. Napriek snahe vyšetrovacej komisie sa nikdy nepodarilo presne objasniť udalosti, ktoré nasledovali. Faktom je, že hoci sa obe lode navzájom dobre videli a ich velitelia na seba v posledných chvíľach dokonca volali, došlo k hrozivej zrážke.
V lodnom denníku Bywell Castlu bola popísaná takto: O 19.45 sme stočili loď vpravo, aby sme odbočili do hlavného riečiska. V ňom sme jasne videli malú loď a zaznamenali sme jej pozičné svetlá. Viditeľnosť bola dobrá, vial mierny vietor. Malý parník sa začal tiež otáčať vpravo s cieľom preplávať pred našou provou. Zrážke sa nedalo zabrániť, napriek tomu, že kapitán nariadil strojom plný spätný chod. Naša prova udrela do boku lode za kolesom s hrozivým hlukom. Obe časti parníka zmizli po oboch stranách našej provy. Okamžite sme začali so záchrannými opatreniami. Podarilo sa nám pretiahnuť niekoľkých pasažierov priamo z paluby lode - ukázalo sa, že ide o výletnú loď Princess Alice. Z bokov sme spustili laná a rebríky. Zakotvili sme a spustili na vodu naše záchranné člny.“
O tom, čo sa dialo na palube nešťastnej Princess Alice v okamihoch predchádzajúcich katastrofe, sa nepodarilo zistiť nič. Kapitán Grinstead zahynul na rozdrvenom kapitánskom mostíku.
Následky zrážky boli pre oveľa menší parník devastujúce. Celá predná polovica lode doslova zmizla. Sacia sila vyvolaná trupom Bywell Castlu ju vtiahla pod trup a stlačila ku dnu. Zadnú časť lode sila nárazu doslova odhodila do strany. Tam sa okamžite naplnila vodou a klesla na dno.
Potopenie Princess Alice netrvalo viac než tridsať sekúnd. Väčšinu stroskotancov zachránila posádka Bywell Castlu, ale bolo ich desivo málo. Podľa najveľkorysejších údajov sa podarilo zachrániť 170 ľudí, realistickejšie odhady hovoria o polovici tohto počtu. Zahynulo minimálne 650 ľudí, ale skôr okolo 750, to všetko na pokojnej rieke a pri dobrej viditeľnosti, navyše vo chvíľach, keď bola okamžite dosiahnuteľná pomoc.
Okrem nevídanej rýchlosti katastrofy k tomu prispeli aj ďalšie faktory: len málokto v tej dobe vedel plávať. Ľudia mali na sebe oblečené to najlepšie zo svojich šatníkov. Obyčajne išlo o šaty z ťažkých látok, ktoré nasiakli vodou a zmenili sa na smrtiace závažie. Prakticky všetkých, čo boli v prednej časti lode čakala hrozná smrť. Zomierali rozdrvení pod trupom Bywell Castlu, alebo ich rozsekali lodné skrutky.
A aby nebolo nešťastia dosť, došlo k zrážke v tesnej blízkosti vyústenia sanitárneho systému, ktorý privádzal do Temže špinu z celého Londýna. Stroskotanci z Princess Alice tak bojovali o život vo vode zmiešanej s páchnucim kalom.
Sila zvyku vinníkom
Temža vydávala obete po dlhé dni. Ešte ani neboli spočítané všetky straty a už zasadla vyšetrovacia komisia. Tá dospela k názoru, že katastrofu spôsobilo nedodržanie pravidiel o vyhýbaní sa lodí. Kým Bywell Castle sa podľa nich plavil, kapitán Princess Alice Grinstead sa riadil súborom nepísaných pravidiel plavby po Temži.
Mŕtveho kapitána komisia obvinila z toho, že na svojej lodi mal nedostatočne početnú posádku, ktorá nezvládla riadenie lode v kritickej situácii. Navyše pripustil aj preťaženie Princess Alice, čo znížilo jej manévrovacie schopnosti. Bez viny nezostal ani Bywell Castle. Kapitánovi Harrisonovi komisári vytkli, že nenariadil spätný chod strojov skôr.
Skutočným vinníkom bol zmätok v pravidlách pre správanie sa lodí, ktoré sa ocitnú na súbežnom alebo križujúcom sa kurze a ich nedodržiavanie. Na Temži od roku 1872 platila zásada, podľa ktorej sa lode majú držať vždy na pravej strane obmedzenej plavebnej dráhy v smere plavby. Muži, ktorí na hladine veľkej rieky strávili celý život, toto pravidlo ignorovali, pretože odporovalo tradíciam. A ako je známe, Angličania si tradície ctia.
V prípade zrážky lodí Princess Alice a Bywell Castle si lipnutie na tradícii vyžiadalo minimálne 650 obetí. Medzi ne môžeme napokon započítať aj kapitána Bywell Castlu Harrisona, ktorý sa psychicky zrútil, bol zbavený velenia a zmizol v niektorom londýnskom chudobinci, kde zomrel.
Na woolwichskom cintoríne sa dodnes ľudia zastavujú pri hromadnom hrobe, v ktorom leží 120 utopených pasažierov z parníčka Princess Alice. Stojí pri ňom strohý liatinový kríž. Zaplatil sa z výnosu zbierky, na ktorú prispelo viac než 20-tisíc Londýnčanov. Väčšinou pochádzali z chudobných častí veľkomesta, tak ako tí, čo si v teplom septembri 1878 zaplatili dva šilingy za mesačný výlet.