Je to jedna z najznámejších fotografií začiatku 20. storočia. Zachytáva scénu, ako štvorica mužov stojacich uprostred nedohľadnej ľadovej pláne vzdáva poctu svojej národnej vlajke, ktorá veje na žrdi vyčnievajúcej z malého stanu.
Tá snímka vznikla na jednom z najnehostinnejších miest našej planéty, tá vlajka je nórska a tí muži sú Roald Amundsen, Helmer Hanssen, Sverre Hassel a Oscar Wisting. Piaty, Olav Bjaaland, na obrázku chýba, pretože fotografoval.
Píše sa 16. december 1911, keď sa členovia nórskej výpravy takto zvečnia na pamiatku, ale aj na dôkaz toho, že dosiahli južný pól. Stalo sa to dva dni predtým a oni vstupujú do dejín ako prví ľudia, ktorí na toto miesto dorazili. Pochopiteľne, sú šťastní.
„Konečne sme tu a môžeme na južnom póle vztýčiť našu vlajku. Vďaka Ti, Bože!“ píše do svojho denníka šéf expedície.
O mesiac neskôr sa na rovnakom mieste a pri tom istom stane odfotí iná skupina mužov. Budú to Briti a čo budú prežívať, prezrádza zápis v denníku veliteľa ich výpravy Roberta Falcona Scotta.
„Je to strašné, stalo sa to najhoršie, čo sa nám mohlo stať. Nóri nás predbehli, Amundsen tu bol prvý. Hrozné sklamanie.“
Uplynú ešte mesiace, kým sa svet dozvie, kto z týchto oficiálne nikdy nevyhlásených pretekov vyšiel ako víťaz a kto bol porazený. A ďalšie mesiace, kým spozná príbeh, ktorým vyvrcholili.
Známy i neznámy kontinent
Antarktída je na začiatku 20. storočia posledným neprebádaným kontinentom. Napokon, nie je to tak dávno, čo ju ľudia vôbec objavili. Ako prví zazreli jej pobrežie v roku 1820 ruskí moreplavci, netušili však, že ide o kontinent. To si uvedomili až ďalší bádatelia, ktorí sa k nej dostali a začali ju postupne mapovať.
Francúz Jules Dumont d´ Urville napríklad objavil na prelome 30. a 40. rokov 19. storočia na antarktickom pobreží Grahamovu zem a Adelinu zem, Brit James Clark Ross o čosi neskôr Viktóriinu zem a tiež more a šelfový ľadovec, ktoré dodnes nesú jeho meno, a nórsky cestovateľ Carl Anton Larsen o polstoročie neskôr ako prvý podrobne popísal východné pobrežie Grahamovej zeme.
Momentom, ktorý takpovediac odštartoval éru dobýjania Antarktídy a zároveň súperenia o prestížne prvenstvo v dosiahnutí najjužnejšieho bodu zemegule, bol medzinárodný geografický kongres v Londýne v roku 1895. Jeho delegáti zadefinovali objavovanie a skúmanie neznámych antarktických oblastí za najdôležitejšiu úlohu, ktorú treba začať riešiť čo najskôr.
Chýbalo mu 178 kilometrov
Výzva padla na úrodnú pôdu a zakrátko sa s výpravami smerujúcimi na juh priam roztrhlo vrece. Spravidla išlo o vedecké expedície, niektoré viac, iné menej úspešné. Problémom boli najmä klimatické podmienky najchladnejšieho kontinentu, ktoré si vyžadovali tak mimoriadne materiálne nasadenie, ako aj fyzickú a psychickú kondíciu účastníkov výprav.
Na ilustráciu, v priebehu jednej dekády zamierilo na ľadový kontinent 16 expedícii z ôsmich krajín, z ktorých sa 17 ľudí už domov nevrátilo. Popri výskumnej činnosti sa však čoraz viac dostávala do popredia aj otázka dosiahnutia južného pólu.
Takpovediac na dosah ho mal ako prvý britský bádateľ Ernest Shackelton. So svojou výpravou zamieril na lodi Nimrod do Antarktídy v lete 1907, prezimoval na Rossovom ostrove a v októbri nasledujúceho roka sa vydal na cestu k pólu. Po strastiplnej púti sa však napokon 9. januára 1909 pre nedostatok zásob a síl rozhodol otočiť a vrátiť na základňu. K južného pólu mu v tej chvíli zostávalo posledných 178 kilometrov cesty....
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.