V českých krajoch, kde dovtedy väčšina ľudí patrila medzi protestantov, odštartovala násilnú katolizáciu. Priniesla sériu konfliktov, ktoré v prvej polovici 17. storočia zdevastovali podstatnú časť Európy. A zasiahla aj Uhorsko, ktoré zažilo veľkú vlnu príchodu protestantských vyhnancov z českých území.
Presne pred 400 rokmi, 23. mája 1618, došlo k slávnej pražskej defenestrácii. Predstavitelia českých meštianskych stavov počas nej vyhodili z okna Pražského hradu dvoch zástupcov kráľa Mateja II. Habsburského a ich pisára. Hoci všetci traja muži pád z okna prežili, táto akcia mala ďalekosiahle následky. Ako sa neskôr ukázalo, bola začiatkom krvavej 30-ročnej vojny, do ktorej bola zatiahnutá veľká časť európskych štátov.
Pád z 18 metrov
Druhá, podľa niektorých zdrojov tretia pražská defenestrácia sa pred štyrmi storočiami stala symbolom konfliktu medzi protestantskými stavmi a katolíckymi Habsburgami. Celému incidentu predchádzala snaha o zvolanie stavovského snemu, ktorý však kráľ Matej II. zakázal.
Následné udalosti mali rýchly spád. Rozhnevaní zástupcovia stavov, teda skupiny tešiacej sa vysokému statusu v spoločnosti, rozhodli o vyhodení zodpovedných ľudí z okna. Ich voľba padla na dvoch údajných hlavných vinníkov – Matejových miestodržiteľov Viliama Slavatu z Chlumu a Košumberka, ako aj Jaroslava Bořitu z Martiníc. Protestantov neupokojilo ani rozhodnutie kráľa Mateja II., ktorý na poslednú chvíľu zákaz zvolania stavovského snemu odvolal.
Mešťania tak 23. mája vyrazili pod vedením neskoršieho lídra protihabsburského odboja Heinricha Matthiasa Thurna a Václava Budovca z Budova na Pražský hrad. Tam zorganizovali improvizovaný súdny proces, hoci o konečnom verdikte rozhodli už v predchádzajúci deň. Výsledkom procesu bolo označenie troch ľudí za vlastizradcov a ich vyhodenie z okna.
Priebeh defenestrácie bol mnohokrát opísaný v historických knihách aj zobrazený na plátnach umeleckých diel. Ako prvý letel z okna Jaroslav Bořita, ktorý prežil pád bez následkov. Potom stavovci vyhodili Viliama Slavatu, ktorý utrpel pri náraze na rímsu zranenia hlavy. Tretím bol ich pisár Filip Fabricius, ktorému sa podobne ako Bořitovi nič nestalo.
V nasledujúcich stáročiach sa často riešilo, ako je možné, že dvaja vyhodení muži vyviazli z pádu zo zhruba 18-metrovej výšky nezranení a Slavata len s rozbitou hlavou. Mnohí ľudia verili, že im pomohli nadprirodzené sily.
Dnes sa všetci historici zhodujú v názore, že veľký podiel mal na tom šikmý terén pod budovou Hradu, takže muži sa v podstate skotúľali nadol. Dole sa mali navyše nachádzať vyhodené listiny a iný odpad, ktorý stlmil náraz.
Rozbuška pre globálny konflikt
Oveľa dramatickejšie následky však mali udalosti, ktoré boli v nasledujúcich troch desaťročiach priamym dôsledkom defenestrácie. Konflikt s Habsburgovcami totiž vyhrotila natoľko, že sa stala rozbuškou pre stavovskú revolúciu. Tá sa skončila drvivou porážkou českých stavov pri Bielej hore ôsmeho novembra 1620. Táto bitka je pre Čechov dodnes veľkou traumou.
Vojnový oheň v Európe bol zapálený. Od stavovského povstania viedol už len krôčik ku širšiemu sporu. „Tridsaťročná vojna sa začala ako náboženský konflikt. Postupne sa z nej však čoraz viac stával boj o moc,“ vysvetlil pre HN uznávaný slovenský historik Pavel Dvořák.
Až do roku 1618 bolo zhruba 85 percent obyvateľov vtedajšieho českého územia nekatolíckeho vyznania. Boli to zväčša zástupcovia cirkví, ktoré vznikli po reformácii v 16. storočí, najmä kalvíni a luteráni.
Po defenestrácii a stavovskej revolúcii však nasledovala tvrdá odplata. Meštianske stavy museli nútene odísť z vysokej politiky a ich vplyv sa dramaticky prepadol. Kráľ Matej II. a po ňom aj jeho nástupca Ferdinand II. Habsbuský získali veľkú podporu katolíckej cirkvi. Nasledovala násilná katolizácia krajiny. „Protestanti vo veľkých množstvách odchádzali z českého územia. Mnohí z nich zamierili do Uhorska, medzi nimi aj Ján Amos Komenský,“ doplnil Dvořák.
České kráľovstvo sa na tri storočia, teda až do rozpadu Rakúska-Uhorska a vzniku nezávislého Československa, stalo súčasťou nenávidenej monarchie. Jeho rozloha bola podstatne oklieštená. Prišlo napríklad o lužické a sliezske územie. „Možno práve tu sa dajú hľadať korene odporu Čechov voči nadvláde z nemecky hovoriacich krajín, ktorý ešte zvýšila okupácia počas druhej svetovej vojny. A mnohí z nich sa aj preto dnes nechcú vzdať koruny. Euro sa totiž u nich spája práve s nemeckou dominanciou,“ tvrdí pre HN český analytik Vít Šubrt.
České územia opustila veľká časť elity národa. Mnohí ľudia podľahli hladomoru či padli v bojoch. Populácia Koruny českej sa zmenšila z pôvodného 2,7 milióna ľudí na niečo vyše jedného milióna. Veľa hradov bolo zrovnaných so zemou, vojská verné Habsburgovcom vypálili množstvo dedín a zabili tisícky ľudí.
Milióny mŕtvych
Vojna sa potom postupne rozšírila aj do ďalších európskych krajín. Na stranu protihabsburskej koalície sa totiž postavili protestantské štáty. Najväčšia časť bojov sa odohrávala na území dnešného Nemecka. Proti katolíkom bojovali Švédi, Dáni, Holanďania a Nóri, ale istý čas aj Angličania či Škóti. Poslednú zo štyroch fáz konfliktu – takzvanú francúzsko-švédsku vojnu – ukončil v roku 1648 Vestfálsky mier.
Bilancia konfliktu bola katastrofálna. Celkový počet obetí sa odhaduje na osem miliónov. Niektoré územia stratili tretinu až polovicu mužského obyvateľstva. Európskej ekonomiky sa z tejto vojny spamätávali celých nasledujúcich 50 rokov – až do konca 17. storočia.
Udalosti spred štyroch storočí však mali ešte jeden mimoriadne závažný dosah na našich západných susedov. „Došlo k úplnej zmene duchovnej klímy. Kým po husitskej revolúcii bolo toto prostredie orientované na Anglicko či Holandsko, víťazstvo Habsburgovcov znamenalo presadenie katolíckych princípov. Došlo k výraznejšiemu previazaniu s krajinami ako je Španielsko,“ tvrdí pre HN český historik Jan Krško.
Česi na to doplácali ekonomicky v nasledujúcich storočiach. Už v 18. storočí sa totiž protestantské štáty s Anglickom na čele začali vďaka priemyselnej revolúcii výrazne presadzovať, zatiaľ čo Španielski hospodársky upadalo. Tým pádom stagnovali aj české územia.
Navyše, v protihabsburských vojnách možno vystopovať aj dnešnú nechuť Čechov voči katolíckej cirkvi a vyššie sklony k ateizmu, než je to povedzme na Slovensku, v Maďarsku či Poľsku. „Svoju úlohu tu zohráva najmä fakt, že český katolicizmus sa nespájal s národnými tradíciami, ako to bolo napríklad v prípade Slovenska. U Čechov to bol vždy skôr cudzí prvok,“ doplnil Krško.