Populárny slovenský film z päťdesiatych rokov Posledná bosorka, ktorý sa doteraz objavuje na televíznej obrazovke, je umiestnený do Trnavy. Hoci rozpráva uveriteľný príbeh mladej ženy, ktorá bezmála skončila pre osočovanie neprajníkov na hranici, so skutočnosťou nemá takmer nič spoločné.
Posledná popravená bosorka v Trnave nebola nevinná dievčina z vodného mlyna, ale dvojica žien, matiek rodín, z blízkeho Ružindola. Tie na rozdiel od filmovej hrdinky plamene naozaj pohltili. Po sťatí ich telá položili na hranicu.
„Ružindol bol dedina bosoriek, zmienil sa o tom aj Matej Bel vo svojich Notíciách,“ povedala pre TASR etnologička Katarína Nádaská, ktorá v čase svojho pôsobenia na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave robila so študentmi v obci výskum.
Veľa Ružindolčaniek sa podľa Belovho textu venovalo bosorovaniu či čarovaniu. „Tento prvok bol asi natoľko výrazný, že sa o ňom potreboval zmieniť vo svojej knihe. Napísal, že Ružindolčania sú do jedného Slováci a ich manželky sa venujú čarám,“ dodala.
Vysvetlenie je podľa nej prozaické - išlo o ženy, často pôrodné babice, ľudové liečiteľky, no ani muži neboli výnimkou, ktoré rozumeli prírode, dokázali využiť silu bylín a ľuďom pomáhali v súžení. Svoje znalosti si odovzdávali z generácie na generáciu.
„Občas sa k liečeniu pridalo zariekanie, čo malo na pacienta psychologický efekt a pomohlo to jeho uzdraveniu,“ dodala Nádaská.
Problém mohol nastať, keď už bylinky proti chorobe nestačili. Keďže klientmi liečiteliek boli zväčša chudobní i nevzdelaní ľudia, ktorí nemali peniaze na lekárov, mnohé si nedokázali vysvetliť a odtiaľ je už krátka cesta k obvineniu niekoho z bosoráctva. Ďalším dôvodom mohla byť pomsta.
„Poznáme prípad, keď ohrdnutý sused udal svoju susedu alebo sa chceli ľudia zmocniť majetku liečiteľky,“ povedala Nádaská.
Historik Jozef Šimončič, ktorý sa zaoberá dejinami Trnavy a jej okolia, vo svojej knihe Mojej Trnave opísal posledné súdne procesy s ružindolskými bosorkami. V auguste roku 1684 stáli pred trnavským súdnym tribunálom Zuzana Schneiderová, rodená Čarpusová, a Katarína Počtaričová, rodená Schneiderová, z Ružindola, ktoré upodozrievali z bosoráctva. Obidve podrobili skúške vodou a pretože plávali, vydali ich katovi. Katarína odvolala svoje priznanie, aj tak bola zaživa upálená ako bosorka za to, že „brala úžitok od kráv, polí, záhrad a vinohradov“.
Za monsterproces označil Šimončič konanie pred trnavskou súdnou stolicou v rokoch 1743 a 1744. Na popravisku vo februári 1744 skončili dve bosorky z Ružindola – Anna Chlebová-Jamborka a Magdaléna Görögová, vdova po Jurajovi Abdonikovi.
Súd vypočúval manžela a početných príbuzných obvinených. Bosorky mali mať na svedomí úmrtia a ujmy na zdraví. Existujú doklady, že rodná obec Ružindol sa súdených žien nezastala a richtár a prísažní potvrdili, že boli podozrivé z bosoráctva dlhšie. Podľa rozsudku sa obe bosorky dopúšťali hrozných činov, škodili ľuďom, zvieratám i majetku, jedna sa vedela premeniť na žabu a druhá na mačku.
Čítanie zápisnice zo súdneho pojednávania je smutným dokladom, kam až vie zájsť ľudská zášť, neprajníctvo či nenávisť. Štátny archív Trnava má vo svojom fonde zápisnicu - scenár, ako celá poprava bude prebiehať, počnúc prečítaním rozsudkov, prelomením prúta richtárom až po prepravu na popravisko a usmrtenie žien.
Poprava posledných ružindolských bosoriek sa konala pred početným obecenstvom z Trnavy i Ružindola, povinnú účasť mali v zastúpení magistrátu dvaja senátori, vicenotár a zástupca hlavného fiškála. Boli to posledné súdne procesy pred trnavským súdom s ružindolskými bosorkami, konštatoval Šimončič. Následne cisárovná Mária Terézia vydala dekrét o tom, že bosorky neexistujú.
„Ale na svoju bosorácku minulosť nedajú Ružindolčanky dopustiť doteraz,“ spomína Nádaská zistenia z výskumu v obci.
Pri rozhovoroch boli hrdé na to, že pochádzajú z rodov bosoriek, a to dokážu aj zúročiť. Obec začala napríklad robiť podujatie Ružindolská bosorka, kde si tradíciu pripomína scénkami s historickými kostýmami. Nádaská dodala, že Ružindol bol síce najsilnejšia, nie však jediná bosorácka obec. „V okolí Trnavy bolo ľudové mastičkárstvo rozšírené, liečitelia žili v mnohých obciach, kde ich ľudia vyhľadávali,“ povedala.