Keď ho odvážali loďou na Diabolský ostrov, aby si tam odpykal doživotný trest za špionáž a vlastizradu, asi ani on sám už neveril, že sa niekedy do Francúzska vráti. Vedel síce, že ho krivo obvinili a nespravodlivo odsúdili, zároveň však nadobúdal presvedčenie, že mu už nemá kto pomôcť.
„Som nevinný. Prisahám na život mojej ženy a detí. Degradujete nevinného,“ opakoval pokojným hlasom Alfred Dreyfus 5. januára 1895 na nádvorí parížskej vojenskej školy, kde ho verejne degradovali. Ponižujúci akt, pri ktorom mu zlomili šabľu a z uniformy strhli všetky dištinkcie, sledovali nielen nastúpení vojaci, ale aj verejnosť. Podpory sa však nedočkal, práve naopak. „Smrť zradcovi! Smrť Židom!“ počul výkriky z davu.
Áno, pre veľkú časť verejnosti, masírovanej silnou antisemitskou propagandou šírenou najmä publicistom Edouardom Drumontom, bol nespochybniteľným vinníkom, zradcom a špiónom. A veril vlastne ešte aspoň niekto, okrem najbližších príbuzných a možno advokáta, v jeho nevinu?
Zradca v generálnom štábe
Príbeh najväčšej aféry francúzskej Tretej republiky, ktorého ústrednou postavou sa stal dôstojník generálneho štábu armády kapitán Alfred Dreyfus sa začal odvíjať na jeseň 1894. Do rúk príslušníkov francúzskej spravodajskej služby sa vtedy dostal list, adresovaný nemeckému vojenskému atašé v Paríži Maximilianovi von Schwartzkoppenovi.
List bol roztrhnutý na päť kusov a po ich zložení sa ukázalo, že obsahuje rukou napísaný zoznam tajných dokumentov týkajúcich sa francúzskej armády. Nič viac, žiadny dátum, žiadne mená, žiadny podpis.
Okamžite sa rozbehlo vyšetrovanie a pátranie po špiónovi vo vnútri generálneho štábu francúzskej armády. Vzhľadom na obsah listu boli totiž jeho predstavitelia presvedčení, že k takýmto informáciám sa nikto zvonka dostať nemohol. Podozrenie padlo na 35-ročného kapitána Alfreda Dreyfusa, ktorý na štábe pôsobil od roku 1893 ako stážista.
...
Zostáva vám 85% na dočítanie.