Viac než osem rokov už je väzňom. Najprv v Benátkach, posledných sedem rokov tu, v Ríme. Má za sebou nespočetné množstvo výsluchov pred inkvizičným tribunálom, nekonečné dni bez kúska jedla a kvapky vody, v mučivých podmienkach žalára. Vie, čo ho asi čaká. Ukrutná smrť, zrejme v plameňoch. Ale možno sa tomu ešte dá vyhnúť. Keby sa priznal, odvolal, oľutoval...
Nie. Francesco Pucci, ktorý podobne ako on strávil za týmito múrmi niekoľko rokov, sa pred sudcami kajal a ako skončil? Sťali ho a jeho telo verejne spálili. Ak už z tohto sveta predčasne a v bolestiach odísť, tak aspoň čestne, bez toho, aby človek poprel to, čomu verí.
Možno takto, ale možno úplne inak rozmýšľal Giordano Bruno na začiatku roku 1600 v kobke žalára. Keď mu však v ôsmy deň druhého mesiaca onoho jubilejného roka oznamovali rozhodnutie súdu, bol už so svojím údelom zmierený.
„Vynášate nado mnou rozsudok s väčším strachom, než s akým ho ja prijímam,“ vyhlásil po tom, ako si kľačiac vypočul, že je nekajúcny a neústupný kacír a ako taký musí byť vylúčený z cirkvi a odovzdaný svetskému súdu.
V tej chvíli mal pred sebou necelých deväť dní života. Aký bol a prečo vyústil do takéhoto konca?
Najprv kňaz, potom štvanec
Píše sa rok 1566. Filippo Bruno má za sebou prvý rok života v dominikánskom kláštore v Neapole a jeho predstaveným je čoraz jasnejšie, že s týmto mladíkom, ktorý práve prijal rehoľné meno Giordano, to budú mať ťažké. Netají sa svojimi odvážnymi názormi, trúfa si dokonca kritizovať mariánsky kult, nehovoriac o tom, že zo stien svojej cely zvesil obrazy svätých. Čel...
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.