Ležal v posteli vo svojom podkrovnom príbytku v londýnskej nemocnici vo Whitechapeli a vyzeral, že spí, keď ho tam ráno v piatok 11. apríla 1890 našli zamestnanci špitálu. Bol však už niekoľko hodín mŕtvy.
Dvadsaťsedemročný Joseph Carey Merrick – zohyzdený a pokrútený nevyliečiteľnou chorobou – totiž zatúžil vyspať sa aspoň raz ako normálny človek. A tak si večer do svojej postele nesadol a neoprel sa o stenu, ako bol zvyknutý celý život, ale ľahol si.
„Často mi hovoril, že by chcel spať poležiačky ako ostatní ľudia. Myslím si, že v tú poslednú noc musel urobiť, s určitými obmedzeniami, experiment. Lenže vankúš bol asi príliš mäkký a jeho hlava, keď ju na vankúš položil, sa zrejme zvrátila dozadu a zlomila mu väz. Smrť nastala ako dôsledok túžby, ktorá ovládala celý jeho život – patetickej, ale beznádejnej túžby byť ako ostatní,“ opísal situáciu chirurg Frederick Treves vo svojej knihe Sloní muž a ďalšie spomienky, ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.
