Pre Napoleona boli jeho vojaci ochotní kedykoľvek zomrieť, okolo jeho smrti sú dohady dodnes

Netvor či hrdina? Ktorá z týchto dvoch tvárí viac sedí Napoleonovi Bonapartovi (1769 – 1821)? „O tomto nám historikom neprislúcha polemizovať,“ vysvetľuje v druhej časti rozhovoru o francúzskom cisárovi Oliver Zajac z Historického ústavu SAV. „Napoleonova vláda priniesla Francúzom bezpochyby množstvo pozitívnych fenoménov a z geopolitického hľadiska by sme toto obdobie mohli nazvať vrcholom francúzskych dejín,“ dodáva s tým, že v istom období vládol 70 miliónom ľudí a v Európe nemal protivníka, ktorý by ho porazil. Prečo sa Briti tak veľmi Napoleona báli? Naozaj sa korunoval sám? A čo sa stalo s jeho obľúbeným koňom, na ktorom sedel v bitkách pri Slavkove, Friedlande, Jene, Wagrame aj nešťastnom Waterloo?

Po brumairovom prevrate, ktorý sa odohral 9. novembra 1799, sa stal Napoleon Bonaparte prvým konzulom. Dá sa povedať, že bol už vtedy najmocnejšou osobou vo Francúzsku?

Áno. Po páde Direktória (vládlo od termidorského prevratu, keď boli Maximilián Robespierre a ostatní jakobíni popravení na Námestí Concorde, teda od roku 1795 až do roku 1799, pozn. red.), ktoré sa ukázalo ako neefektívny spôsob vlády, vznikol systém troch konzulov, pričom Napoleon sa stal prvým konzulom. Druhým a tretím konzulom boli Emmanuel-Joseph Sieyés a Roger Ducos, obaja bývalí direktori. Hoci pôvodná teória rátala so spoluprácou troch konzulov, v praxi sa Napoleon pomerne rýchlo vyprofiloval ako líder. Dá sa teda povedať, že bol už vtedy najmocnejšou osobou vo Francúzsku.

​Musel svoju moc upevňovať, čelil atentátom aj sprisahaniam rojalistov či jakobínov. Boli niektoré z nich také, že by vážne ohrozili jeho život či vládu?

Známy je atentát na Vianoce v roku 1800, ktorý zorganizovali rojalisti pod vedením Georga Cadoudala. Sprisahanci odpálili na ulici Saint-Nicaise, kadiaľ prechádzal Napoleon s manželkou Jozefínou a ďalšími priateľmi v koči do parížskej opery, svoj pekelný stroj – sud naplnený pušným prachom a črepinami. Na obrovské Bonapartovo šťastie zapálili zápalnú šnúru neskoro. Aj keď si výbuch vyžiadal obete, Napoleon, ktorý mal byť jeho cieľom, atentátu unikol.

Nebolo pre Napoleona náročné vládnuť v takýchto podmienkach?

Pokusy o atentát či sprisahania boli v dejinách pomerne bežné, zažili ich mnohí panovníci či významnejší štátnici pred Napoleonom i po ňom. Patrilo to k politike a nemyslím si, že Napoleona ťažili obavy z toho, že mu neprajníci idú po krku. Navyše ako vojak bol do istej miery zvyknutý čeliť smrti.

​Rojalistické sprisahania často podporovali Briti. Prečo? Túžili po návrate Bourbonovcov na francúzsky trón?

Snahou všetkých členov protinapoleonských koalícií bolo poraziť Napoleona a reštaurovať monarchiu. Platilo to aj pre Veľkú Britániu, ktorá, prirodzene, v prvom rade sledovala vlastné mocenské záujmy. Napoleon ako vojvodca, u ktorého sa dalo predpokladať, že bude expandovať a v prípade vojnových konfliktov víťaziť, bol v očiach Britov ten, ktorý ich mohol oberať o potenciálnych zákazníkov. Británia výrazne profitovala z obchodu, nielen zo zámorského, v ktorom mala silné postavenie, ale aj z európskeho. Koniec koncov, napríklad Rakúsku, ktoré v roku 1811 zbankrotovalo, výrazne pomohla postaviť sa na nohy práve kontinentálna blokáda britského tovaru, čo do istej miery dokladá silnú pozíciu britského exportu na kontinent. Zvyknem vravievať, že celé napoleonské vojny – bez toho, aby som chcel dehonestovať iné krajiny a iných monarchov – sú v podstate sporom Francúzska a Veľkej Británie o pozíciu hegemóna v Európe. Slávny historik Eric Hobsbawn dokonca označuje celé 18. storočie ako storočie v znamení tohto sporu – ten sa začal vojnou o španielske dedičstvo a trval až do konca napoleonských vojen. Ekonomickí historici zvyknú uvádzať, že je to tiež spor dvoch spôsobov fungovania ekonomiky. Briti v danom období začali ako prví v dejinách predávať štátne dlhopisy, takže britská ekonomika fungovala v tých časoch na dlh. Francúzska ekonomika bola založená skôr na expanzii, na neustálom získavaní nových území a profitovaní z nich.

Po niekoľkých rokoch konzulátu sa stal Napoleon cisárom. Okamih, keď v roku 1804 korunoval svoju manželku Jozefínu za cisárovnú v katedrále Notre Dame, je zvečnený na známom obraze. Hovorí sa, že nedočkavý Bonaparte vytrhol korunu z rúk pápeža Pia VII. Ako to bolo v skutočnosti?

Je pravda, že si korunu nasadil na hlavu on sám, ale nešlo o násilný akt, pápež bol o tejto skutočnosti vopred informovaný a neprotestoval, napokon, aj tak by jeho námietky neboli nijako osožné. Vzťah pápeža Pia VII. s Napoleonom bol komplikovaný. Na jednej strane Napoleon podpísal konkordát s pápežskou kúriou,

obnovil katolícke náboženstvo vo Francúzsku ako štátne náboženstvo (počas revolučných rokov bol v zmysle vlády ľudu a nastolenia nového režimu založeného na rozume vplyv cirkvi potlačený, v mene slobody boli zrušené cirkevné rády a zhabaný cirkevný majetok. Francúzsko sa celkom odstrihlo od vplyvu pápeža, duchovní sa stali štátnymi zamestnancami, mali byť volení ľudom a platení štátom, pozn. red.) a prispel k vyrovnanému vzťahu s pápežským štátom. Na druhej strane, pápež Pius VII. Napoleonom pohŕdal, obzvlášť jeho talianske expanzie mu neboli po chuti, pretože ich považoval za útok na pápežskú autoritu. Celý priebeh korunovácie bol...