Na krajinu padla tma a výbuchy, streľba a rinčanie zbraní konečne utíchli. Je neskorý júnový večer roku 1859. Pri talianskom mestečku Solferino sa práve skončila bitka, v ktorej na seba narazili rakúska armáda a spojené sardínsko-francúzske sily. Bezmála štvrť milióna mužov tu dlhých pätnásť hodín bojovalo na život a na smrť až do totálneho vysilenia.
Ani po tom, ako bitka ustala, však nezavládlo úplné ticho. Zo všetkých strán sa ozývajú bolestné stony, náreky a srdcervúce volanie o pomoc. Zranených, z hrdiel ktorých vychádzajú, sú tu tisíce. Pomoci sa však mnohí z nich nedočkajú. Príde totiž až ráno.
Medzi tými, ktorí od svitania na bojisku ratujú preživších, je aj 31-ročný švajčiarsky obchodník Henri Dunant. Do Lombardska prišiel s celkom iným cieľom a nechtiac sa stal očitým svedkom bitky. Tým, čo videl a vidí, je otrasený.
„Tu leží v špine, prachu a vo vlastnej krvi syn, ktorý bol zbožňovaný svojimi rodičmi a ktorého nežná matka dlhé roky vychovávala, chvejúc sa o neho úzkosťou aj pri najmenšej nevoľnosti. Tu zase švárny, svojou rodinou milovaný dôstojník, ktorý vo vlasti zanechal ženu a deti. Tu mladý vojak, ktorý sa vari musel odlúčiť od svojej nevesty. Strela ho zasiahla do hlavy a zohavila jeho tvár na nepoznanie. Zvádza smrteľný boj a skonáva v príšerných bolestiach,“ opíše neskôr všadeprítomný obraz utrpenia a skazy, ktorý ho nielen hlboko zasiahne, ale zmení mu aj život.
Rodinná tradícia zvíťazila
Súcit s trpiacimi mal v sebe Dunant takpovediac zakódovaný. Rodina, do ktorej prišiel ako najstarší syn na svet, patrila nielen medzi ženevskú aristokraciu, ale vládla v nej aj hlboká náboženská tradícia. Obaja rodičia sa venovali charite a viedli k nej aj svoje deti.
Henri napríklad ako člen Spolku darcov almužny pravidelne pomáhal chorým a hladujúcim, každú nedeľu tiež navštevoval väzenie, kde čítal trestancom knihy a učil ich písať, no a neskôr sa výrazne angažoval v Kresťanskom združení mladých mužov. Dobročinnosť ho napĺňala, menej však už plány, podľa ktorých mal pokračovať v rodinnej tradícii a stať sa finančníkom alebo obchodníkom. Jeho postoj k tejto otázke sa prejavil počas štúdia na lýceu, ktoré pre zlý prospech nedokončil.
Zo slučky rodičovských plánov sa však nevyšmykol. Nastúpil najprv ako praktikant do jednej zo ženevských bánk, kde ho napokon aj zamestnali. Zakrátko sa rozplynula aj jeho nádej, že popri práci bude pôsobiť ako akýsi apoštol dobročinnosti. Prvoradé boli záujmy rodiny a tá z neho chcela mať stoj čo stoj praktického obchodníka.
Ako 26-ročný teda zamieri v službách Spoločnosti švajčiarskych kolonistov na obchodné cesty po Afrike. No a v roku 1858 sa napokon rozhodne postaviť na vlast...
Zostáva vám 85% na dočítanie.