Píše sa 18. január 1871. Pred štyrmi mesiacmi francúzska armáda kapitulovala a pruské vojská obkľúčili Paríž. Francúzska metropola síce stále odoláva, jej obrancovia a obyvatelia však už melú z posledného. Netušia, že o desať dní zasype nepriateľ ich mesto tisíckami granátov vypálených z veľkokalibrových diel, čo ich odpor definitívne zlomí. A netušia tiež, že na predmestí, v zámku vo Versailles, sa práve dnes koná veľká slávnosť.
V Zrkadlovej sále honosného sídla, ktoré si dal vybudovať francúzsky kráľ Ľudovít XIV., sa stretávajú panovníci všetkých nemeckých štátov. Prím medzi nimi hrá jeden – pruský kráľ Wilhelm z rodu Hohenzollernovcov. Práve tu a práve dnes ho vyhlasujú za cisára a stáva sa hlavou nemeckého štátu, ktorého zjednotenie je týmto krokom formálne zavŕšené.
„Vyslovujem nádej, že sa nemecký národ bude tešiť z odmeny za urputný a vytrvalý boj, ktorý zviedol za trvalý mier a za svoje nové hranice,“ vyhlasuje pri tejto príležitosti Otto von Bismarck, ktorý tiež mocensky stúpol. Už nie je pruským ministerským predsedom, ale nemeckým kancelárom. Napokon, kto iný by sa ním mal stať, ako ten, kto zjednotenie nemeckých štátov do jednej ríše najviac presadzoval a na ceste k nemu nepoznal žiadne prekážky.
Územie nemeckého regiónu bolo od stredoveku rozdrobené do desiatok väčších či menších kráľovstiev, vojvodstiev a kniežatstiev. Rozhodujúci vplyv nad voľnou konfederáciu nazvanou Nemecký spolok, ktorá v roku 1815 nahradila Svätú rímsku ríšu, malo pôvodne Rakúsko. V polovici 19. storočia však dostalo konkurenciu v podobe hospodársky i vojensky čoraz silnejšieho a sebavedomejšieho Pruska.
Jeho ministerský predseda Otto von Bismarck sprvu dúfal, že presvedčí Viedeň, aby sa v spolku vzdala svojho vplyvu výmenou za pruskú podporu habsburských záujmov v severnom Taliansku a na Balkáne. Lenže Rakúsko o taký obchod nemalo záujem, a tak Bismarck dospel k záveru, že zjednotenie Nemecka pod pruským vedením sa nezaobíde bez použitia sily. Sám napokon v prejave po vymenovaní na čelo vlády vyhlásil, že „veľké otázky doby nie je možné rozhodnúť rečami... ale železom a krvou.“
Niet teda divu, že aby dosiahol svoj cieľ, neváhal zviesť tri vojny. A nielen to. Vďaka svojej politickej obratnosti navyše dokázal pre každú z nich získať aspoň formálne všeobecné zdôvodnenie.
Do víťazného boja proti Dánsku v roku 1864 ešte vyrazili pruskí a rakúski vojaci spolu. No už o dva roky neskôr stáli armády oboch stredoeurópskych mocností proti sebe. V bitke pri Hradci Králové, ktorá bola jednou z najkrvavejších konfrontácií 19. storočia, zvíťazilo začiatkom júla 1866 Prusko (posledné výstrely prusko-rakúskej vojny napokon padli o necelé tri týždne pri Bratislave), ktoré si tak zabezpečilo kontrolu nad budúcnosťou Nemecka.
Poslednú, no veľmi významnú prekážku na ceste k nemeckému zjednoteniu predstavovalo Francúzsko pod vedením cisára Napoleona III., Bismarckovi však v lete 1870 nedalo veľa práce vyprovokovať ho k začatiu vojny.
Po tom, ako francúzska armáda v septembri utrpela ponižujúcu porážku v bitke pri Sedane, kde navyše padol do zajatia aj Napoleon III., a následne kapitulovala, obľahli pruské vojská Paríž a jeho pád bol už iba otázkou času.
Francúzsko prišlo o status kontinentálnej veľmoci číslo jeden. Tou sa stalo Nemecké cisárstvo, slávnostne vyhlásené 18. januára 1871 vo Versailles. Na mape Európy sa objavil štát, ktorý mal 41 miliónov obyvateľov a jeho demografická krivka nielen prudko stúpala (v roku 1910 už malo Nemecko 65 miliónov obyvateľov), ale bola aj hnacou silou rapídne sa industrializujúceho hospodárstva. Prusko v ňom malo po celý čas rozhodujúci vplyv a práve z radov jeho aristokracie sa utvárala aj nová spoločenská elita.
Silnú pozíciu si v krajine zachovávala armáda, o ktorú sa v minulosti mocensky opierali aj pruskí králi. „Zjednotenie dynastickou cestou zhora pod vedením autoritárskeho, byrokratického, militaristického Pruska, hohenzollernovskej dynastie a dôstojníctva sa v nasledujúcich tridsiatich rokoch stalo základom pre sformovanie výbojného nemeckého imperializmu, ktorý v 20. storočí rozpútal dve svetové vojny,“ napísal v knihe Dve storočia strednej Európy český historik Jan Křen.
Najdôležitejšou postavou nemeckej politiky však zostával Otto von Bismarck. Kým kvôli zjednoteniu neváhal rozpútať vojny, v nových podmienkach sa orientoval výlučne na mierové riešenia. Vo vnútornej politike sa „železný kancelár“, ako ho prezývali zase snažil získať čas, aby krajina mohla prekonať problémy prameniace z toho, že sa v jednom štáte ocitli krajiny s rôznou úrovňou hospodárstva, odlišné v nejednom prípade aj kultúrne a nábožensky.
Prišiel však rok 1888, ktorý Nemci dodnes označujú ako rok troch cisárov. V marci zomrel Wilhelm I., ktorého miesto zaujal jeho syn Fridrich III. Bol však ťažko chorý, po troch mesiacoch tiež umrel a nemeckým cisárom sa stal jeho syn, iba 29-ročný Wilhelm II. Ten po niekoľkých mesiacoch prinútil Bismarcka abdikovať. Politiku chcel totiž robiť podľa vlastných predstáv, čo sa stalo napokon osudné tak jemu samému, ako aj ríši, na čele ktorej stál.
Po skončení prvej svetovej vojny bolo napokon práve Nemecko označené za hlavného vinníka konfliktu a odsúdené na platenie tvrdých reparácii. A mierovú zmluvu, ktorá sa stala akýmsi symbolickým pohrebom Nemeckého cisárstva, podpísali v júni 1919 na tom istom mieste, kde o 48 rokov skôr slávnostne vyhlásili jeho vznik – v Zrkadlovej sále zámku vo Versailles.