V uhorskom vojsku vládne dobrá nálada a najmä prítomní šľachtici doslova prekypujú sebavedomím. Nič im z neho neuberá blížiaci sa boj ani hrozivá povesť, ktorá sa o ich osmanskom protivníkovi šíri, ba ani neprehliadnuteľný fakt, že je výrazne početne silnejší. Optimizmus sa ešte znásobí krátko po tom, ako uhorské šíky na nepriateľa zaútočia. Podarí sa im totiž preraziť jeho prvú líniu a on začne ustupovať.
„Vtedy sa ku kráľovi prihnal Andrej Bátory s tým, že víťazstvo je naše a musíme vyraziť vpred, aby sme podporili našich, ktorí prenasledujú nepriateľa. Pohli sme sa teda, a keď sme prišli na miesto, kde predtým prebiehal boj, videli sme tam ležať mnoho našich, no ešte viac nepriateľských mŕtvych,“ opíše neskôr začiatok bitky jej očitý svedok vacovský biskup Štefan Brodarič.
Nechváľ deň pred večerom, hovorí známe príslovie a potvrdí sa to aj v tomto prípade. V onen večer 29. augusta 1526, po ani nie dvojhodinovom boji, zostanú napokon ležať na poli tisíce pobitých uhorských vojakov a do Budína bude uháňať posol so správou o drvivej porážke kráľovského vojska.
Ale kde je kráľ? O osude Ľudovíta II. Jagelovského nie je v tejto chvíli nič známe.
Dieťa na tróne
Môžeme iba špekulovať, ako by sa boli vyvíjali dejiny Uhorska, ak by mu v roku 1526 vládol silný a rešpektovaný kráľ. Ľudovít II. Jagelovský takým panovníkom nebol.
Vždy vlastne za neho a o ňom rozhodovali iní. Ešte prv, ako sa narodil, mu vybrali budúcu manželku, Máriu Habsburskú. Nemal ani dva roky, keď ho korunovali za uhorského kráľa, a o necelý rok nato aj za českého. No a v desiatich, po smrti svojho otca Vladislava II., zasadol na trón.
Reálne, pravdaže, v takom veku vládnuť nemohol, a tak mala krajinu zatiaľ spravovať miestodržiteľská rada. Predstavitelia šľachty, ktorá mala v Uhorsku mimoriadne silné postavenie a rozhodujúci vplyv, jej to však fakticky neumožnili. Pod vedením veľmoža Jána Zápoľského vytvorili konkurenčnú, takzvanú kráľovskú radu. Neustále spory a boje týchto dvoch subjektov len prehlbovali úpadok krajiny.
Dorastajúci Ľudovít sa ocitol takpovediac v úlohe štatistu, no tá akoby mu vyhovovala. Užíval si bezstarostný život, venoval sa poľovačkám, turnajom, zábavám a iným radovánkam. Štátne záležitosti a záujmy krajiny boli druhoradé.
A nielen pre neho. Prakticky rovnaký postoj k nim zaujímala šľachta. Zvolávala si vlastné snemy, venovala sa predovšetkým vzájomným intrigám, verejné úrady využívala na presadzovanie svojich záujmov a riešenie vlastných rozbrojov a na zreteli mala v prvom rade svoj prospech. Mocenský a, pravdaže, finančný.
Výsledkom takýchto pomerov nemohlo byť nič iné ako prázdnotou zívajúca štátna kasa a totálny rozvrat krajiny.
Kruté proroctvo
Zahraniční vyslanci, pôsobiaci na budínskom dvore, predpovedali Uhorsku veľmi zlý koniec.
„Kráľ sa síce zúčastňuje na zasadnutiach rady, no nikdy nedáva pozor, nič nehovorí a akoby ani ničomu nechcel rozumieť. Niekoľkokrát denne stoluje, stav verejných záležitostí ho nezaujíma a ženie sa len na poľovačky a zábavy,“ písal napríklad svojmu panovníkovi poľský vyslanec Krzysztof Szydlowiecky.
Ešte tvrdší bol pápežský prelát Antonio Burgio. „Neporiadky v kráľovstve pochádzajú v prvom rade od kráľa, v druhom od kráľovnej, ďalej od markgrófa a od ostrihomského arcibiskupa. Ten robí všetko možné, aby nedošlo k náprave, i keď tvrdí, že ju chce. Keby sa totiž veci v kráľovstve usporiadali, nastali by veľké ťažkosti s jeho príjmami,“ referoval do Ríma v apríli 1525, pričom vo svojej obsiahlej správe veľmi podrobne rozobral pomery v Uhorsku.
O tri mesiace v ďalšom liste okrem iného dodal: „V kráľovstve sa dejú neslýchané zlodejstvá, neexistuje tu ani náznak spravodlivosti. Každý si robí, čo chce, žije sa bezmyšlienkovite. Kráľ a kráľovná sa nestarajú o vládnutie, páni majú strach. Niet nádeje, že by sa v Uhorskom kráľovstve objavil niekto, kto by vedel situáciu riešiť. S kráľom sa nedá nič robiť, lebo o nič nedbá. Kráľov...
Zostáva vám 85% na dočítanie.