Vietnamská vojna sa rozhorela po prestrelke medzi americkým torpédoborcom Maddox a severovietnamskými člnmi v auguste 1964 v Tonkinskom zálive. Psychologickým zlomom vojny sa stala ofenzíva Tet, ktorá sa začala 31. januára 1968.
Proti americkej a juhovietnamskej armáde ju viedli severovietnamské sily a hoci v nej komunistickí bojovníci utrpeli drvivý debakel, paradoxne znamenala začiatok americkej porážky vo Vietname.
Vojna v Indočíne vypukla po tom, ako komunistický vodca Ho Či Min vyhlásil v septembri 1945 nezávislosť Vietnamu od Francúzska, a bývalá koloniálna veľmoc v nej utrpela ťažkú porážku. O deväť rokov neskôr rozdelila Ženevská konferencia Vietnam na dva nezávislé štáty. Boje medzi severovietnamským komunistickým a juhovietnamským proamerickým režimom ale pokračovali. Na juhu sa do nich zapojili aj partizáni komunistického Vietkongu.
Spojené štáty americké v mene potláčania komunizmu stupňovali podporu Južnému Vietnamu a stále hlbšie sa ponárali do konfliktu. Takzvaný tonkinský incident začal otvorenú vojnu, v ktorej až pol milióna amerických vojakov v pozemných a leteckých silách viedlo hon na partizánov na juhu a bombardovalo Severný Vietnam.
O pripravovanej veľkej ofenzíve Severovietnamskej ľudovej armády (VĽA) a Národného frontu oslobodenia Južného Vietnamu (Vietkong) bolo americké velenie informované od tajných služieb, varovanie však nebralo vážne.
Predohrou ofenzívy sa stala bitka o základňu americkej námornej pechoty v Khe Sahne, ktorá sa nachádzala pri demilitarizovanej zóne medzi Južným a Severným Vietnamom. Generál Vo Nguyen Giap chcel týmto útokom odlákať pozornosť Američanov pred samotnou ofenzívou, čo sa mu aj podarilo. Americký veliteľ William Westmoreland bol podľa niektorých vojenských historikov presvedčený, že hlavným cieľom komunistických síl je Khe Sahn.
Prvá séria ofenzívy Tet sa začala 30. januára 1968 v málo obývaných oblastiach Centrálnej vysočiny a na pobreží a počas nasledujúcich dní prepukla už v plnej sile. Komunistické jednotky začali útok na významné mestá v Južnom Vietname.
Podľa historikov zasiahli severovietnamské sily 36 zo 40 hlavných miest provincií, päť najväčších miest Južného Vietnamu, približne 64 okresných miest a množstvo dedín. Rozsah, prudkosť a dobrá organizácia útokov americkú i juhovietnamskú armádu zaskočili.
Hanoj zapojil do útoku 80-tisíc vojakov väčšinou z lokálnych jednotiek a členov regulárnej VĽA stiahol do demilitarizovanej zóny pre prípad nepriaznivého vývoja vojny.
Komunistickým silám sprvu nahrávala nepripravenosť juhovietnamskej armády, pretože v celom Južnom Vietname, s výnimkou Khe Sanhu, začalo platiť koncom januára 1968 prímerie.
Hlavnými cieľmi ofenzívy boli juhovietnamská metropola Saigon a bývalé kráľovské mesto Hue. Cena za víťazstvo Američanov v Hue bola vysoká. Príslušníci Vietkongu nemilosrdne povraždili asi tritisíc obyvateľov, ktorých považovali za kolaborantov, ďalšie tisíce zahynuli počas prudkých bojov.
V Saigone sa ofenzíva začala sériou samovražedných útokov. Útočníkom dokázali dokonca preniknúť aj na americkú ambasádu, zakrátko ich ale odrazili.
Američanom a juhovietnamským silám sa podarilo pomerne rýchlo ofenzívu zastaviť. Hlavná časť bojov sa skončila už v marci, niekde sa ale bojovalo až do septembra. Komunisti utrpeli drvivú porážku.
Podľa autorov publikácie Dejiny Vietnamu prišiel Vietkong a VĽA o 40-tisíc mužov, v porovnaní s 1 100 padlými Američanmi a 2 300 zabitými vojakmi juhovietnamskej armády. V roku 1968 Spojené štáty zaregistrovali vôbec najväčšie straty zo všetkých vojnovných rokov.
Komunisti ale zaznamenali dôležité víťazstvo na psychologickom poli. Americká verejnosť bola zrazu v šoku. Po ubezpečovaní o tom, že sa vojna chýli ku koncu, mohla na vlastné oči na televíznych záberoch vidieť, že situácia napriek prítomnosti pol milióna vojakov nie je vôbec taká ružová. Navyše ju pobúrili krutosti vojny.
Symbolom zverstiev sa stala Pulitzerovou cenou ohodnotená fotografia Eddieho Adamsa z druhého dňa ofenzívy, ktorá ukázala popravu väzňa Vietkongu generálom Nguyen Ngoc Loanom v uliciach Saigonu. Ďalším symbolom vojnovných útrap bol masaker vo vietnamskej dedine My Lai, kde v marci 1968 príslušníci americkej námornej pechoty zavraždili asi 500 neozbrojených civilistov, vrátane 170 detí.
Šéf Bieleho domu Lyndon Johnson v marci 1968 nariadil zastavenie bombardovania severného Vietnamu a oznámil, že už nemieni kandidovať na prezidenta. Generál Westmoreland v pamätiach neskôr Johnsona kritizoval. Spojené štáty podľa neho mohli vo vojne zvíťaziť, keby prezident vtedy nepočúval zlých politických poradcov a pristúpil na jeho návrhy na navýšenie počtu amerických vojakov o 200-tisíc mužov.
Po nástupe Richarda Nixona do úradu amerického prezidenta začiatkom roka 1969 sa americká stratégia výrazne zmenila. Do bojov sa namiesto Američanov mali viac zapájať samotní Vietnamci, začala sa takzvaná „vietnamizácia“ vojny. Dohodu o ukončení konfliktu a obnovení mieru podpísali zástupcovia USA, severovietnamskí a juhovietnamskí politici až v januári 1973 v Paríži.
Posledné americké bojové jednotky opustili Vietnam koncom marca 1973 a potom už bol osud Saigonu v rukách domácich politikov. Američania síce sľubovali, že odpovedia „všetkou silou“ na akékoľvek porušenie dohody komunistami, nakoniec ale rúcajúcemu sa juhovietnamskému režimu na jar 1975 na pomoc neprišli.
Vojna vo Vietname si podľa odhadov vyžiadala v rokoch 1954 až 1975 životy dvoch miliónov vietnamských civilistov. Vo Vietname padlo 58-tisíc Američanov a ďalších 300-tisíc bolo zranených.