StoryEditor

Čo víkend, to srdcovka

19.07.2022, 00:00

Keď sa nás jeseň spýta, čo také sme v lete podnikli, asi nebudeme vedieť, o čom rozprávať skôr. Banskobystrický kraj je zážitkami posiaty. Obujte si pohodlnú obuv, zamknite a poďte si nejaké nazbierať spolu s nami.

Čo budeme robiť v piatok a v sobotu? Aj vy milujete túto otázku? Ona je sčasti krásna, ale do tej plánovacej časti, ktorá nasleduje po tom, ako sa „namotáme“ na výlet, sa nám niekedy nechce. Kam, o koľkej, koľko to bude trvať a čo zhruba sa bude diať, to všetko treba vyšpekulovať. Potom sme na destinačnom webe Banskobystrického kraja www.zahoramizadolami.sk zistili, že aj na nás lenivších niekto myslel. Konkrétne, mysleli na nás domáci, ktorí najlepšie vedia, čo stojí za to. Len si to predstavte, naklikáte, kedy máte čas a či máte vy a vaši spoluvýletníci chuť na: splav, hrad alebo komentovanú prehliadku. Alebo sa možno chcete pozrieť na ruky majsterke vo vyšívaní krivou ihlou, túlať sa Poľanou, pobudnúť na salaši, ušpiniť si ruky pri hrnčiarskom kruhu alebo pozorovať padajúce hviezdy z nádvoria hradu? My sme si v redakcii veru vybrali, niektoré ponúknuté srdcovky začiatkom leta ochutnali, napíšeme vám o nich, a ideme klikať ďalej, leto je ešte mladé a celý august pred nami.

image

Baník a lektor Branislav Medveď pomáhal rekonštruovať
aj štôlňu Tag.

Po stopách baníckej slávy

Navigácia hlási príchod do cieľa a v diaľke nám už máva Branislav Medveď. S baníkom a predsedom Občianskeho združenia Nová Baňa sa stretávame pri baníckej kaplnke postavenej v roku 1822, ktorú aktuálne rekonštruujú miestne občianske združenia v spolupráci s mestom Nová Baňa. Už z názvu mesta Nová Baňa vyplýva, že baníctvo bolo v oblasti vždy dôležité. Banská činnosť v katastri mesta siaha minimálne do prvej polovice 14. storočia. Prvá písomná zmienka o nej je z roku 1337 a hovorí o prenájme rudných mlynov. Baníctvo si však slávu udržiava dodnes. Prispievajú k tomu aj členovia miestnych združení, organizácií a podnikatelia, či zanietenci, akým je Branislav Medveď, ktorý pomáhal s obnovou viacerých štôlní a šácht. Našu prehliadku začíname pri štôlni Svornosť, ktorá slúžila najskôr ako odvodňovacia a neskôr ako nižší obzor Trojkráľovej štôlne a šachty Narodenia Panny Márie, čo bol banský systém jednej ucelenej bane,“ vysvetlil nám Branislav Medveď. Štôlní a šácht je v Novej Bani veľa. „Môžete rátať, že ich je niekoľko desiatok, ale mnohé nie je vidieť, lebo sú zasypané.“

 

Trasa banského náučného chodníka vedie popri najvýznamnejších banskotechnických a historických pamiatkach súvisiacich s ťažbou drahokovových rúd v Novej Bani. Chodník je rozdelený na dva historicko-tematické okruhy. Trasa A (čierna) s dĺžkou 4,3 km a prevýšením 210 m vedie po stopách povrchovej aj podzemnej banskej činnosti v stredoveku, prechádza náročnejším lesným terénom v oblasti Mýtneho vrchu a Gupne. Trasa B (zelená) je menej náročná a vedie prevažne v intraviláne mesta. Má dĺžku 5,6 km a prevýšenie 130 m. Vyberáme si trasu B, a tak sa od Svornosti presúvame k ďalším – Trojkráľovej štôlni a šachty Narodenia Panny Márie, ktoré spolu tvoria sústavu banských diel v severnej časti Vŕškov. Branislav Medveď sa baníctvu venuje od malička. „Otec robil celý život baníka, človek sa teda tiež nejako motal v baníctve… V štrnástich rokoch som išiel na Strednú banícku školu do Štiavnice, kde som bol prijatý do cechu baníckeho. Je to ťažká práca, ale pekná,“ opisuje prácu baníka, kým sa presúvame k baníckemu domu na Vŕškoch. Ako uviedol, najčarovnejšie na jeho práci je, že vstupuje na miesta, na ktorých pred ním ešte nikto nebol. „Keď sa našla pekná ruda alebo krásne minerály, tak to bola odmena za náročnú prácu.“

Naša prehliadka vedie aj popri vodnej nádrži

Tajch, ktorú podnikatelia spolu s mestskou radou vybudovali koncom 18. storočia. Mala slúžiť ako zdroj vody na pohon banských ťažných a čerpacích zariadení. Dnes predstavuje miesto na oddych, vo vode sa dá kúpať a v areáli je vybudovaný kemp so sociálnym zariadením, stoja tu chatky na prenájom aj reštaurácie či podniky. Neďaleko je tiež amfiteáter, kde sa konajú koncerty aj letné kiná. Voda vyzerá lákavo a s fotografkou Mirkou ľutujeme, že nemáme plavky. „Nádrž je originál 9 metrov hlboká, pôvodne bola ešte o pár metrov hlbšia. V auguste 1966 sa však hrádza pretrhla, a tak ju museli znížiť,“ vysvetlil Branislav Medveď. Vraciame sa na náučný chodník a ideme k Dolnej štôlni Kreuz, ktorá sa spomína od konca 18. storočia. „V roku 1805 bola prevádzka zastavená ako dôsledok dlhodobej stratovosti.“ V blízkosti dolnej štôlne je aj horná štôlňa, ktorá sa nachádza asi 100 m východne v údolí smerom na Zvoničku. Práve tam smerujú naše ďalšie kroky.

 

Pôvod historickej zvonice ukrytej v lesoch nad mestom Nová Baňa siaha do druhej polovice 19. storočia. V tomto období vyrástlo na úpätí vrchu Háj pútnické miesto s kaplnkou, ktorú Novobančania plánovali vybaviť zvonmi. „Zistili však, že zvuk zvonov by nebolo počuť do mesta. Preto sa rozhodli postaviť samostatnú zvonicu,“ priblížil Branislav Medveď. Okolo zvonice postupne vznikol rekreačný areál s názvom Zvonička. Nachádza sa tu aj reštaurácia, aj chránené ohnisko. V minulosti sa v okolí konali majálesy a iné kultúrne podujatia. Miestni nám však potvrdili, že koncerty sa na Zvoničke konajú aj v súčasnosti. Pravidelne, v sobotu pred Annou, sa tu koná fakľový sprievod, ktorý sa začína pri baníckej kaplnke a končí pri Zvoničke Annabálom.

 

Najnovším lákadlom, najmä pre rodiny s deťmi, je ferratový areál, ktorý vznikol koncom minulého roka. V troch sektoroch si najmenší môžu vyskúšať rôzne lanové trasy, siete či mosty. Zaujímavosťou je určite prepojenie baníctva aj do tejto atrakcie. Ferraty sú totiž vybudované v priestore starej baníckej dobývky s násypom vydolovanej horniny. „Časť ferrát je po banskej činnosti, časť z nich je na povrchovej dobývke. Sú tam aj stopy po odstreloch, ktoré sa ručne vŕtali,“ doplnil Branislav Medveď. Zvonička má svoj vlastný náučný chodník (Záhradný les), v rámci ktorého bolo od areálu po pútnické miesto v Kohútove vysadených 101 stromov a vyše 2 400 krov. My sa však po malej pauze a osviežujúcej limonáde vraciame na banský náučný chodník. Zaujímavá je aj šachta Klingsbittner, ktorá je jednou z najstarších v Novej Bani. Spomína sa už koncom 14. storočia. Ako tvrdí Branislav Medveď, merala približne 130 metrov. „Bola plánovaná ako hlavná vetracia šachta pre novobanský región, mali na ňu byť napojené banícke diela.“ Výlet za históriou baníctva ukončujeme pri štôlni Tag, ktorú tiež pomáhal rekonštruovať baník Branislav Medveď. Vidieť na ňom, že je na svoju prácu hrdý, najradšej by nám toho ukázal oveľa viac, no štôlňa Tag bola peknou bodkou na záver. Do ruky dostanem baterku, ktorú používajú baníci pri práci, a pomaly kráčame dnu.

 

Štôlňa Tag je jediným pozostatkom banského diela pri veľkom banskom závode šachty Althandel. „Z hľadiska ekonomického významu a rozsahu dobývacích prác bola šachta najdôležitejším banským dielom v Novej Bani. V šachte sa pred 300 rokmi postavil parný ohňový stroj od anglického mechanika Izáka Pottera. Mal vyriešiť problémy s čerpaním vody,“ vysvetlil nám. Stroj bol v prevádzke v rokoch 1722 až 1729 a bol to prvý stroj tohto typu na európskom kontinente (okrem Anglicka.) Ako na veľkú európsku raritu sa naň prišlo pozrieť viacero zahraničných odborníkov a učencov. Vďaka tomuto stroju sa mesto Nová Baňa nezmazateľne zapísalo do dejín svetovej techniky. „Bola to najvýznamnejšia a najvýnosnejšia baňa v Novej Bani, za celé obdobie vyťažila až 500 kíl zlata.“ Po schladení v štôlni vychádzame opäť do horúceho letného počasia. Sme plné nových zážitkov a vedomostí. Už teraz vieme, že sa do Novej Bane určite vrátime, pretože nám na zozname ostalo veľa miest, ktoré sa oplatí navštíviť.

image

Kaľamárka je lezecký skvost Slovenska, pre horolezcov ponúka dva sektory na lezenie.

V raji skalolezcov

Pohorie Poľana sa nachádza v centrálnej časti Slovenska, a na jej južnom úpätí ležia mestá Hriňová a Detva. Práve z Detvy pochádza aj naša sprievodkyňa Katarína Bučinová, ktorá nás vezme na Kaľamárku – andezitové skalné mesto, jeden z pozostatkov vulkanickej činnosti najvyššieho stratovulkánu v strednej Európe. Poľana sa totiž so svojím zachovaným tvarom krátera – kaldery s priemerom približne do 20 kilometrov zaraďuje medzi najvyššie a najzachovalejšie vyhasnuté sopky v Európe. Cestou ku Kaľamárke sa nám naskytne nádherný výhľad na celú Poľanu. Fotografka Mirka neodolá, auto zaparkujeme pri ceste a vybiehame na kopec spraviť si pekné zábery. Katka Bučinová sa okrem sprevádzania venuje aj ekológii a bylinkám. „Toto je lipkavec pravý (Galium verum), lieči močové cesty, bojuje účinne aj s prepracovanosťou, ospalosťou a znižuje chuť do jedla. Kedysi ho pastieri používali na zrazenie mlieka, šťava z neho totiž zráža mlieko, je to taká vegetariánska alternatíva,“ opisuje a my si už trháme bylinky na prípravu čaju.

image

Našu pozornosť upútala aj včielka a vretienka ranostajová, ktorá sa u nás vyskytuje v dvoch farebných formách.

Diskusia o liečivých bylinkách pokračuje a zisťujeme, že okolie Detvy je ich rajom. Nájdu sa tu aj iné botanické vzácnosti, napríklad taký ľanolistník bezlistencový (Thesium ebracteatum), vzácna rastlina, ktorá sa vyskytuje na Slovensku len v jednej lokalite, a to na Hradných lúkach v katastri obce Dúbravy v okrese Detva. „Našli ju síce v minulosti aj na Záhorí, konkrétne na území dnešnej prírodnej rezervácie Abrod v roku 1923, ale odvtedy už nikde inde, len tu. V roku 2016 robili botanici, pod záštitou CHKO Poľana, na Hradných lúkach výskum a rastlinu objavili, hoci ju považovali dovtedy za vyhynutú“ vysvetlila Katka Bučinová. Masív Poľany pôvodne dosahoval výšku až do 4 kilometrov, aktuálne má výšku 1 458 metrov nad morom. „Opakované viacnásobné výbuchy vulkánu spôsobili, že sa jeho vrchol prepadol a vytvoril kruhovú kalderu, ktorá je dnes prerezaná potokom Hučava,“ dodáva sprievodkyňa a vysvetľuje, aké možnosti poskytuje trasa Prastaré korene Poľany, na ktorú sme sa vybrali, návštevníkom. Začína sa zo zastávky Detva Stavanisko, potom sa ide na Kaľamárku, cez Dolné skaly k horným skalám, na plošinu na Kaľamárke, potom sa cez vrch Detva  dá putovať až k Melichovej skale a Kope. „Kto ešte vládze, pokračuje cez úsek, ktorý sa volá Biela baňa, a ponad Polianky sa dostane k cintorínu, na ktorom sa nachádzajú detvianske kríže. V pohode sa to dá zvládnuť za šesť hodín, záleží na kondícii,“ uvádza Katka. Ako tvrdí, ten, kto sa vyzná v značení trás, zvládne to určite aj sám. Zaujímavejšie je však podľa nej putovanie vo väčšej skupine. „Putujeme krajinou, všímame si, čo rastie a žije na našej trase a snáď sa nám cestou podarí urobiť si pekné zábery krajiny a jej obyvateľov.“ Na Kaľamárku je prístup autom rovno ku skalám. No oveľa lepší zážitok budete mať, ak sa vydáte chodníkom zo samotnej Detvy. Peší chodník zvládnu aj rodiny s deťmi, má dĺžku približne 2 km. Skaly vidieť už zdola, takže smer je jasný. Po pár minútach už stojíme pod takzvaným Rajom skalolezcov.

image

Skalnú plošinu Kaľamárku je vidieť už z diaľky. Za prírodnú pamiatku ju vyhlásili v roku 1997.

Kaľamárku s výškou 807,9 m n. m. vyhlásili za prírodnú pamiatku v roku 1997. Skalnú plošinu obkolesenú skalnými stenami, komínmi a vežami s výškou presahujúcou 10 metrov obľubujú a navštevujú nielen turisti a športovci, ale aj historici a archeológovia. História lokality siaha až do bronzovej doby. Dôkazmi o tom sú početné archeologické nálezy. Sprievodkyňa Katka uvádza, že v tejto lokalite sa nikdy nenašli hroby. Ona sama však počas potuliek našla praslen. „Slúžil ako závažie, keď sa spriadala vlna a ľan. Používali ho už aj Kelti.“ Zaujímavý je aj názov pamiatky. „Keďže tu žili aj Slovania, určite prišli do styku s misionármi. A medzi prvými k nám prišli Cyril a Metod z gréckeho mesta Solún (Thessaloniki). Je možné, že nejaká časť družiny, ktorá ich sprevádzala, sa dostala až sem. Lebo názov Kaľamárka má svoju obdobu v Grécku, mesto Kalamaria. Kalos je po grécky krásny, Kalamária by mala byť po grécky krásna vyhliadka,“ hovorí sprievodkyňa a upozorňuje, že túto informáciu odborníci nepotvrdili a prikláňajú sa skôr k názoru, že názov je odvodený od priezviska obyvateľov, čo sídlia pod Kaľamárkou, od rodiny Kaľamárovcov. Zhodneme sa však na tom, že zmysel by to dávalo. Vyhliadka je naozaj fascinujúca. To, že je vyhľadávaná priaznivcami skalného lezenia, potvrdia aj dvaja návštevníci, ktorí ju zdolávajú. Sprievodkyňa dodá, že na toto miesto chodia ľudia zo Slovenska i z celej Európy a učia sa tam liezť. My si na túto aktivitu netrúfame, no sme odhodlané vyšliapať na vrch skál po určenej cestičke. Kaľamárka vyzerá nedobytne, no ani nie o päť minút už stojíme hore a užívame si výhľad. Trošku nám pripomína Tomášovský výhľad v Slovenskom raji, a tak siahame po fotoaparáte a fotíme portréty aj panorámu. Po nasatí atmosféry schádzame asfaltkou dole a tešíme sa na čaj, ktorý si večer pripravíme z nazbieraných byliniek.

image

Ferdinandova huta v Novej Maši.

Po železnej stope Coburgovcov

Na druhý deň naberáme smer Šumiac – plus-mínus, táto rázovitá horehronská dedina však nebude naším cieľom, to skôr susedná Vaľkovňa a taje, ktoré ukrýva. Horehronie, to totiž nie sú len lúky, folklór a lesy s čučoriedkami, ale aj zabudnutá coburgovská história. Tá sformovala obce medzi Nízkymi Tatrami a Muránskou planinou do dnešnej podoby. Počnúc Polomkou cez Pohorelú, Vaľkovňu pozostávajúcu zo štyroch osád a končiac Červenou Skalou sa v týchto miestach tavilo železo. Kto boli Coburgovci? Nuž moderní šľachtici, ktorí v roku 1826 spojili svoj rod s Koháriovcami, zakladateľmi rozsiahleho železiarskeho komplexu s viacerými unikátmi. Napríklad: v Červenej Skale bol jediný hámor v Uhorsku, kde sa vyrábali kosy pre uhorskú armádu, a vo Švábolke vznikla prvá moderná valcovňa plechu v Uhorsku. Ale pekne po poradí. Trasa železného zážitku sa začína v krásnom historickom parku v Pohorelskej Maši. Budova bývalého kaštieľa, ku ktorej park patrí, dnes slúži ako domov sociálnych služieb. Kedysi však bolo práve toto miesto centrom života železiarskej výroby na Horehroní. Aristokrati Coburgovci tu mali svoje reprezentačné sídlo a vítali vzácne návštevy, hostili aj následníka rakúskeho trónu Rudolfa Habsburského. Vedeli ste, že v kaštieľskom parku bola kedysi súkromná železničná zastávka? Pokračovali sme k ruine Ferdinandovej huty a do kostola vo Vaľkovni. Ach, áno, Vaľkovňa. Nič nie je krajšie ako objavovať miesta, ktoré poznáme z detstva, a spomenúť si na jeden letný týždeň bez elektriny a vody, ale zato s gulášovou polievkou z vrecúška a s túrou na Kráľovu hoľu, na ktorej sme nenašli sľubovaný strom zelený, ale len vysielač. V ôsmich rokoch nám ani len na um nezišlo hľadať vo Vaľkovni pamiatky – dnes je čas nájsť si tu dospelácku srdcovku. Alebo hneď niekoľko? Neogotický kostol vo Vaľkovni postavili v roku 1904. Jeho stavbu financoval, ako inak, šľachtický rod Coburgovcov. Dôkladne si obzeráme schátrané domy hámorníkov a nevynechávame ani cintorín. Liatinové náhrobníky v Zlatne, časti Vaľkovne, patria zväčša významným úradníkom a lesníkom, ktorí pracovali pre Coburgovcov. Poslednou zaujímavou zastávkou na trase je lovecký zámoček na Prednej Hore. Dnes je z neho múzeum. Tento zážitok patrí do kategórie celodenný, nič viac si k nemu asi plánovať netreba.

image

Na konci parku v Pohorelskej Maši je malý cintorín. Pochovávali tam ľudí bez rodín zo sociálneho zariadenia umiestnenom v bývalom kaštieli.

A zážitok tunelársky, oficiálne sa volá Expres 34 tunelov, rovnako: začína sa ráno o deviatej, potom do Kremnice, späť sa ide cez Starú Kremničku a Zvolen. Na stanicu v Banskej Bystrici sa dostanete o šiestej večer. Ale je to paráda hneď z dvoch dôvodov, naše malé deti milujú tunely (vždy sa hrajú, že je noc, taká úplne kratučká) a my dospelí sa zase vždy radi potešíme starou Kremnicou, hoci aj na chvíľku. Najprv sa však spýtame. Už ste niekedy prešli za jediný deň 34 tunelov?

image

Horehronský expres vyráža zo Zvolena cez Banskú Bystricu, Brezno, Červenú skalu a ide až po Dedinky.

Okruh, v rámci ktorého to možné je, ponúka iba táto jazda nostalgickým vláčikom. Sadli sme si do vagóna a objavili inžinierske skvosty postavené v minulých časoch. Dozvedeli sa, že trať z Diviakov cez Kremnicu do Zvolena bola postavená už v roku 1872 a že za tunelom Skalica pri Starej Kremničke sa počas druhej svetovej vojny vykoľajil a vybuchol vojenský transport s 37 vagónmi plnými nemeckých vojakov, streliva a vojenskej techniky. Zahynulo vtedy 370 nemeckých vojakov a slovenský rušňovodič. Trať zo Zvolena do Vrútok sa zase volala Trať Slovenského národného povstania. Má 22 tunelov a postaviť ju bol skutočný technický kumšt.

 

Splaviť Novohrad sa dá

Splav Hrona už máme za sebou, a keďže sme si zažili aj dramatické okamihy a jednu parádnu letnú búrku prečkanú pod mostom, vieme, ako sa zaberá veslom, a vieme, ako na flákačov, ktorí veslom nezaberajú. K tomu sme ako správni vodáci zmierení s tým, že sa namočíme. Skrátka máme pocit, že o splavovaní vieme všetko potrebné. Ideme opáčiť splav Ipľa. Áno, ešte stále sme v Banskobystrickom kraji, ale Horehronie vymieňame za južnejšie položený Novohrad. Ipeľ je menší a aj menej dravý ako Hron a ponúka naozaj krásne pohľady na prírodu lemujúcu jeho brehy, a tým máme na mysli nielen flóru, ale aj faunu. Takmer každý strom už nesie stopy po zuboch bobra, vodného inžiniera, a treba rátať aj s popadanými stromami, nutnosťou vybrať kanoe z vody a opäť ho tam vrátiť. Tok Ipľa je územím európskeho významu a zároveň chránené vtáčie územie, a keď neveríme, kŕdle volaviek nám to hneď pripomenú. Pri obci Trebeľovce zazriete pieskovcovú stenu, na trase je označená ako Pláž. V nej má svoje hniezdo aj chránený rybárik. Chcete si to skúsiť? Vaše dvojmiestne a trojmiestne kanoe čaká zaparkované v prístave Holiša. Nasadnete a tri hodiny veslujete do cieľa, ktorým je prístav Kalonda v blízkosti Velických rybníkov a Vodného diela Kalonda. Pozor, pozor, preveslujete dohromady desať kilometrov rieky, striedajte si ruky, ktorými zaberáte, aby ste mali na druhý deň svalovicu aspoň trošku obojstrannú. Je tu aj možnosť B, a to skúsiť len kanoe na stojatej vode „proti prúdu“ – dá sa tak urobiť na výstupnom mieste splavu pred vodným dielom Kalonda. V tom prípade veslujete len asi dva kilometre.

 

P. S.: Ak ste veslovali rýchlo a máte ešte dosť času, bežte sa okúpať do neďalekých Rapoviec, kúpaliska uprostred ničoho, alebo si prezrite Lučenec, veľmi odporúčame zrekonštruovanú synagógu a mestský park s labuťami.

image

Nové s prastarým. Profi ďalekohľad stojí na nádvorí zrúcaniny Šášovského hradu pripravený priblížiť vám hviezdy.

Noc je teplá a zakalená od hviezd

V druhej polovici leta si vždy spomenieme na to, že pozor, padajú hviezdy, nesmieme to prepásť. Dokonca mávame odhodlanie spať aspoň jednu noc vonku – čo nevyšlo asi ani raz. Čo však vyšlo a veľmi to odporúčame aj vám, je nočné pozorovanie hviezdnej oblohy cez hľadáčik profesionálneho ďalekohľadu „požičaného“ od odborníkov z Planetária v Žiari nad Hronom. Na mieste starom, krásnom, tichom, ktoré sme vopred spoznali pri večernej prednáške Ing. Rastislava Uhroviča na Šášove. Prednáška sa začala v pamätnej izbe pod hradom, kde sme nakukli do „domácností“ tunajších obyvateľov. V sále kráľovnej Barbory sme si vypočuli časť jej života husto opradeného klebetami aj legendami (svojmu záletnému mužovi neostala nič dlžná – vraj). No a potom už čakali „len“ letné súhvezdia a hľadanie Saturnu vysoko-vysoko nad vami. A ak predsa len chcete zažiť čaro noci pod hviezdami, môžete si objednať jedinečné ubytovanie v historických stanoch v predvečer tradičného podujatia na Pustom hrade vo Zvolene – Kráľovskej svadby. Tá sa bude tento rok konať 27. augusta.

image

Pustý hrad pri Zvolene.

A ešte jeden hradný pán na jeseň

Hradný pán – hradný plán. Oboje platí. Vždy je dobré mať v zálohe niečo, na čo sa môžeme tešiť. Pustý hrad pri Zvolene sme už navštívili na vlastnú päsť, ale tentoraz ho chceme zažiť inak a dozvedieť sa viac. Čo všetko sa ukrýva na Pustom hrade, ktorý je jednou z najrozsiahlejších hradných zrúcanín v strednej Európe a miestom, ktorému sa podrobne venujú archeológovia? Príbehy o hrade a zaujímavých nálezoch už v septembri porozpráva odborník PhDr. Ján Beljak, PhD. Bude to o razení falošných mincí na hrade aj o tom, ako sa podarilo odkryť spod zeme Dolný hrad. A to ešte vždy nie je všetko. Plánujeme si na vlastnej koži vyskúšať prácu archeológa. V novootvorenom archeopieskovisku sú ukryté repliky denárov panovníka Bela IV. To by bolo, aby sme si jeden neodniesli (alebo naše deti).

.

Realizované s finančnou podporou Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky

.

.

Text: Simona Hricišinová, Soňa Košíková

Foto: Miroslava Spodniaková, archív Banskobystrický kraj Turizmus

menuLevel = 1, menuRoute = hn-nativ, menuAlias = hn-nativ, menuRouteLevel0 = hn-nativ, homepage = false
30. máj 2024 09:29