Na začiatku roka vydalo Ministerstvo spravodlivosti SR metodiku, ktorá upravuje participačné práva detí. Čo je jej obsahom?
Participačné práva detí, čiže práva detí participovať, t. j. byť účastný v konaniach, ktoré sa ich týkajú, získavajú konkrétnejšiu podobu. Je potrebné povedať, že tieto práva nie sú ničím novým. Na právo detí byť vypočuté nepriamo odkazuje už Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950. Tento medzinárodný dohovor z dielne Rady Európy síce priamo toto právo nedefinuje, no na základe tu zakotveného práva na súkromný a rodinný život, Európsky súd pre ľudské práva judikoval aj právo detí byť vypočuté. Právny základ pre participačné práva detí ďalej nachádzame aj v ďalších medzinárodných, ako aj vo vnútroštátnych právnych predpisoch, a to napríklad v Dohovore OSN o právach dieťaťa, Dohovore o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ale aj v zákone o rodine, či v Civilnom mimosporovom a sporovom poriadku. Avšak vzhľadom k nejednotnosti súdov pri aplikovaní týchto práv, vydalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v rámci Operačného programu Efektívna verejná správa spomínanú metodiku. Ministerstvo spravodlivosti SR v nej usmerňuje súdy napríklad v tom, ako majú deti o súdnych konaniach informovať a ako ich majú vypočúvať. Načrtáva aj praktické problémy súvisiace s inštitútom kolízneho opatrovníka. V súvislosti s realizáciou týchto participačných práv detí postupne na súdoch pribúdajú miestnosti, ktoré sú určené na ich vypočutie. Je to priestor prispôsobený deťom, aby sa vyhli striktnej atmosfére súdu. Je potrebné povedať, že niektoré súdy takýmito miestnosťami disponovali už pred prijatím tejto metodiky, no bolo to skôr výnimočné.
Aké práva majú deti počas rodinnoprávnych konaní?
Medzi participačné práva detí v konaniach týkajúcich sa maloletých patrí právo na informovanie o priebehu a výsledku súdneho konania a právo detí byť vypočuté. Pre objasnenie problematiky je potrebné uviesť, že v konaniach týkajúcich sa maloletých, sú deti účastníkmi konania. Deti sa však týchto konaní vo väčšine prípadov nezúčastňujú osobne a je na rodičoch, či a ako ich o tom informujú. Od určitého veku a vyspelosti detí má však túto úlohu prevziať súd a má deťom zaručiť, aby sa nerozhodovalo „o nich, bez nich“. Deti teda majú právo s prihliadnutím k ich veku a vyspelosti vedieť, že sa o nich na súde koná, ako bude upravený ich vzťah s rodičmi, komu a za akých podmienok budú zverené. Ďalej majú právo byť vypočuté, teda právo vyjadriť svoje pocity a postoje v situáciách, keď sa rodinné prostredie mení. Sudcovia používajú na informovanie detí o priebehu súdneho konania napríklad aj rôzne informačné materiály z dielne ministerstva spravodlivosti. Cieľom je, aby deti lepšie pochopili svoju účasť na konaní, a že majú právo vyjadriť svoj názor, pokiaľ sa tak rozhodnú. Ako však bolo uvedené, tieto práva je potrebné posúdiť vzhľadom k veku a vyspelosti detí. Týmto dvom atribútom je potrebné prispôsobiť aj postup, ktorým sa tieto práva aplikujú.
Ako vypočutie dieťaťa prebieha?
Civilný mimosporový poriadok upravuje právo detí vyjadriť svoj názor a môže sa to uskutočniť bez prítomnosti iných osôb, čo znamená aj rodičov. Osobne to považujem za správne, dieťa bez prítomnosti rodičov vie svoj názor povedať bez stresu a strachu, že svojimi slovami jedného či druhého rodiča zraní, sklame alebo mu nevyhovie. Je tak odbremenené od nátlaku rodičov, teda aspoň pri vypočutí. Z výsluchu dieťaťa by mal byť vyhotovený zvukový záznam. A práve tu vzniká zaujímavý právny problém, na ktorý sa môžeme pozerať z viacerých uhlov pohľadu. Niektorí sudcovia nesúhlasia, aby rodičia tento zvukový záznam dostali, a to s odôvodnením, že to nie je v záujme dieťaťa, pretože môže dôjsť ku tzv. konfliktu lojality medzi dieťaťom a rodičmi. Pokiaľ dieťa uvedie, že si neželá, aby zvukový záznam bol sprístupnený rodičom, súd mu môže vyhovieť. Z hľadiska ochrany práv dieťaťa môže byť tento postup správny, avšak pozrime sa na to aj z pohľadu rodičov.
A ten je aký?
Vypočutie dieťaťa môže pri rozhodovaní súdu významne zavážiť. Pokiaľ súd nahrávku z vypočutia odmietne rodičom sprístupniť, účastníci konania nevedia, čo na vypočutí zaznelo. Akým spôsobom sudca vypočutie viedol, čo sa pýtal, akým spôsobom sa pýtal a ako presne dieťa odpovedalo. Sudca je napríklad povinný dieťa poučiť o tom, že keď nechce, vyjadriť sa nemusí. Toto poučenie ja osobne považujem za veľmi dôležité. Dieťa totiž môže mať na súde pocit, že je tu na to, aby si vybralo niektorého z rodičov, a tak aj urobí. Vyjadrenie dieťaťa naopak uľahčí sudcovi prácu, keď má rozhodovať medzi dvoma hádajúcimi sa rodičmi. V prípade nesprístupnenia zvukového záznamu z vypočutia dieťaťa, rodičia nevedia nijako reagovať alebo ho namietať. Dieťa pritom môže odpovedať tendenčne, či už zo strachu, alebo preto, že je obeťou manipulácie jedného z rodičov. Môže sa stať, že dieťa tiež svedčí podľa svojich záujmov, teda chce zostať s rodičom, ktorý je benevolentnejší, nevyžaduje od neho disciplínu a podobne. Tiež treba brať do úvahy, že pokiaľ je záujem rodiča o vzťah s dieťaťom skutočný, nesprístupnením zvukovej nahrávky, sa takémuto rodičovi odníma možnosť zlepšiť svoje rodičovské zručnosti, pokiaľ nevie, čo o ňom dieťa vypovedalo. V neposlednom rade je potrebné zodpovedať si otázku, či takýmto postupom naozaj dôjde k eliminácii konfliktu rodiča a dieťaťa. Predstavme si nezriedka sa vyskytujúcu situáciu, keď stoja proti sebe rodičia s protichodnými vyjadreniami o ich rodičovských kompetenciách, súd vypočuje dieťa a vydá rozhodnutie, ktorým vyhovie návrhu jedného z rodičov. Rodič, ktorého návrhu nebolo vyhovené, sa bude cítiť ukrátený na svojich právach, pričom nebude poznať dôvod, keďže zvukový záznam z vypočutia dieťaťa mu sprístupnený nebude. Okrem toho, že môže pociťovať negatívne emócie voči vlastnému dieťaťu, nebude vedieť, či je na mieste podanie odvolania.
Kde teda začínajú a kde končia práva dieťaťa a kde práva rodičov?
Vypočutie dieťaťa sa označuje za úkon sui generis, na ktorý sa podľa názoru viacerých súdov nemajú vzťahovať ostatné pravidlá o procesných úkonoch podľa Civilného sporového poriadku. Civilný sporový poriadok totiž ustanovuje, že o všetkých procesných úkonoch sa vyhotovuje zvukový záznam. Ten sa na požiadanie vydá bezodkladne strane sporu, aby mohla realizovať svoje – medzinárodnými, ako aj vnútroštátnymi predpismi garantované – právo vyjadriť sa v konaní ku všetkým dôkazom, na základe ktorých sa rozhoduje. Nesprístupnením zvukového záznamu z výsluchu dieťaťa sa toto právo zvyšných účastníkov konania, najčastejšie rodičov, nerealizuje. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že s právami detí, o ktorých sa v konaniach vo veciach maloletých rozhoduje, sú nerozlučiteľne spojené aj povinnosti ostatných účastníkov konania, napríklad rodičov, pestúnov, či detských domovov, a to napríklad povinnosť starať sa, vychovávať, niesť zodpovednosť za správanie a konanie neplnoletých osôb, platiť výživné atď. Rozhodovaním na základe vypočutia dieťaťa, ku ktorému sa nemajú možnosť zvyšní účastníci konania vyjadriť, môže dôjsť k vážnemu poškodeniu ich práv a oprávnených záujmov. Preto je potrebné správne nastaviť procesy ochrany záujmu dieťaťa tak, aby týmto neboli vážne porušované práva iných osôb.
Kto je prítomný pri vypočutiach dieťaťa?
Okrem sudcu a maloletého dieťaťa by tam mal byť prítomný kolízny opatrovník. Kolízny opatrovník má byť zástupcom dieťaťa v konaniach, v ktorých dochádza k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom. Kolízneho opatrovníka súd ustanoví aj v prípadoch, ak maloleté dieťa nemá zákonného zástupcu, alebo ak zákonný zástupca nemôže z vážneho dôvodu maloleté dieťa v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať. Najčastejšie je za kolízneho opatrovníka ustanovený príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Prakticky to teda znamená, že na súdne konanie chodí a veci sa venuje určitý zamestnanec tohto úradu. V ideálnom prípade, ak sa zastupovaniu dieťaťa počas celého konania venuje jeden zamestnanec úradu, a ak je jeho záujem o dieťa naozaj úprimný, je aj litera zákona naplnená a záujmy dieťaťa sú skutočne chránené. Prax však býva rozdielna. Sú tu objektívne dôvody, ktoré bránia kolíznym opatrovníkom napĺňať svoje poslanie, ako pracovná vyťaženosť či častá zmena v osobe zamestnanca úradu, ktorý sa veci venuje. V neposlednom rade je to aj ťažko uchopiteľná až takmer žiadna zodpovednosť, ktorú nesie kolízny opatrovník za svoje rozhodnutia a odporúčania v konaniach týkajúcich sa maloletých. Všetky vyššie uvedené problémy spôsobujú, že kolízni opatrovníci často záujmy detí, ktoré zastupujú, skutočne nechránia.
Čo znamená pojem „najlepší záujem dieťaťa“?
Podľa Dohovoru OSN o právach dieťaťa „Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.“ Legálna definícia tohto pojmu nie je, je to pojem veľmi široký a je potrebné ho posudzovať veľmi individuálne. V podstate to znamená aj to, že v konaniach, ktoré sa týkajú maloletého dieťaťa, je menej dôležité, čo chcú rodičia, ako to, čo je dobré pre dieťa. Čo je dobré pre dieťa by mali, samozrejme, najlepšie vedieť práve rodičia, čo však nie je to také jednoduché, a to preto, že partnerský konflikt veľmi často prerastie aj do konfliktu rodičovského. Pod vplyvom emócií rozvádzajúcich sa párov alebo rodičov, ktorých rodičovské práva a povinnosti upravuje súd, sa racionálne riešenia hľadajú niekedy ťažšie. Ak sa rodičia ohľadom najlepšieho záujmu dieťaťa nezhodnú, musí ho identifikovať súd. A to je niekedy veľmi problematické.
Vedia podľa Vášho názoru súdy definovať najlepší záujem dieťaťa?
Podľa môjho názoru je problémom aj to, že súdy nemajú kapacitu alebo objektívne sa nedokážu detailne venovať konkrétnemu prípadu do hĺbky. Do súdneho spisu sa dostane zlomok života maloletého dieťaťa, a na základe toho sa ťažko objektívne posúdi, čo je pre neho dobré. Okrem toho často vnímam aj to, že ak na strane matky neexitujú nejaké vážne dôvody, súdy nepristupujú k zvereniu dieťaťa do starostlivosti otca s nadšením. Práve naopak. Často sa rozhoduje automaticky bez toho, aby sa naozaj detailne, prípad od prípadu, skúmalo, kde bude dieťaťu lepšie. Často je postavenie rodičov nerovnovážne, a prevahu majú matky. Mám aj viaceré prípady z praxe, kedy sa otec v rámci striedavej starostlivosti oveľa výraznejšie o dieťa zaujímal, venoval sa mu v rámci mimoškolských aj školských povinností, dieťa sa pri ňom oveľa lepšie pripravilo do školy aj na tréning, ako keď bolo u mamy, ktorá ho dokonca nechala potulovať po večeroch. Otec mal aj lepšie podmienky na bývanie. Napriek tomu súd nezveril dieťa výlučne do starostlivosti otca.
Čo okrem výpovede detí súd ešte berie do úvahy?
Súd berie do úvahy vyjadrenia rodičov, aj keď tie sú väčšinou protichodné a často aj prispôsobené cieľom, ktoré chce rodič v konaní dosiahnuť. Súd môže prihliadať aj k vyjadreniam učiteľov, zvukovým, obrazovým a zvukovo - obrazovým záznamom či ďalším svedectvám a dôkazom. A samozrejme dôležitý je názor kolízneho opatrovníka.
Sú prípady, keď sa pristupuje aj k znaleckému dokazovaniu z odboru psychológie alebo psychiatrie. Aj napriek tomu, že psychológovia a psychiatri používajú zložité diagnostické metódy, je potrebné vziať do úvahy aj to, že znalec skúma rodičov a dieťa len niekoľko hodín. Dôležitým faktorom sú aj voľne dostupné informácie z tejto oblasti, vďaka ktorým sa rodič, ktorý sa vo voľnom čase venuje štúdiu takýchto informácií, môže vhodne pripraviť na posúdenie znalcom. Preto závery znalca nemusia byť vždy presné. Rodičia sa v súdnych konaniach týkajúcich sa detí niekedy uchyľujú k manipulatívnym technikám, aby ovplyvnili odborný posudok vo svoj prospech, preto sa stáva, že znalec analyzuje neautentické správanie posudzovaných subjektov. Počas posudzovania je tiež rodič pod veľkým stresom, čo ovplyvňuje jeho správanie. Tým v žiadnom prípade nechcem znevažovať odbornosť znalcov. Sú to však objektívne skutočnosti, ktoré ich kvalifikovanú prácu môžu ovplyvniť.
Závery súdu teda nie vždy odrážajú realitu vzťahov, ktoré sú vo svojej podstate komplikované. Hoci súdy postupujú podľa zákonov a noriem zameraných na najlepší záujem dieťaťa, rôzne faktory môžu viesť k tomu, že nevyhovujú potrebám a očakávaniam všetkých strán. Preto je ideálne, keď sa rodičia dohodnú a nenechajú rozhodovanie na súd. Rodičia, ktorí už nevedia fungovať ako pár, stále vedia uzavrieť konštruktívnu dohodu.
Martina Lysinová je partnerkou a zároveň advokátkou L/R/P advokáti, s.r.o.
Špecializuje sa na oblasti rodinného a občianskeho práva, pričom má skúsenosti aj s vymáhaním pohľadávok a právom v oblasti samospráv. Vo svojej práci zastupuje klientov v náročných sporoch o práva a povinnosti k maloletým deťom, vrátane prípadov fyzického a psychického násilia. Rieši aj súdne spory medzi rodičmi, ktorí sa nedokážu dohodnúť v otázkach týkajúcich sa starostlivostí detí a zároveň vedie rokovania o majetkovom vyrovnaní manželov. Okrem toho sa venuje aj právnym otázkam Slovenskej ľudovej majoliky a Nadácie Fides et Ratio.
L/R/P advokáti, s.r.o.
Zakladajúcim partnerom Rastislavovi Roškovi a Tomášovi Lysinovi sa podarilo vybudovať poprednú slovenskú advokátsku kanceláriu poskytujúcu právny servis domácim i zahraničným klientom. L/R/P advokáti poskytujú komplexné právne služby vo väčšine sfér verejného i súkromného práva vychádzajúc z potrieb a špecifických požiadaviek klientov.
Osobitne sa L/R/P advokáti zameriavajú na poskytovanie právnych služieb v oblastiach:
• Energetiky
• Farmaceutického a medicínskeho práva
• M&A, investičných a zvereneckých fondov
• Komunálneho práva
• Real estate developmentu a stavebného práva
• Súdnych sporov a rozhodcovských konaní
• Rodinného práva a majetkového práva manželov
Kontaktné údaje: www.l-r.sk/Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.