Článok vznikol v spolupráci so spoločnosťou Agraria Group.
Slovenské poľnohospodárstvo stojí na križovatke: kým konkurencia mimo EÚ rastie, naši farmári čelia prísnejším pravidlám a rastúcim nákladom. Bez systematických investícií do technológií, pôdy a moderných fariem sa domáca produkcia potravín stane neudržateľnou. Boris Žitný, predseda predstavenstva Agraria Group, vysvetľuje, prečo je dnes kľúčom k úspechu kombinácia kapitálového trhu, precíznych technológií a dlhodobej starostlivosti o pôdu – a čo musí urobiť štát, aby sme o desať rokov mali vlastných farmárov, a nie len dovoz z cudziny.
Agrosektor čelí enormným výzvam – od klimatických zmien cez regulačné tlaky až po volatilitu komoditných trhov. Má vôbec zmysel dnes uvažovať o investícii do poľnohospodárstva, alebo je to sektor, ktorému sa má rozumný investor radšej vyhnúť?
Poľnohospodárstvo je dnes pod dvojitým tlakom – trhovým aj regulačným. Na jednej strane rastú náklady na energie, hnojivá a prácu, na druhej strane pribúda regulácia, ktorú konkurencia mimo EÚ často vôbec nemá. Pri rovnakých pravidlách by Európa bola skôr prebytkovým regiónom, ktorý potraviny vyváža, nie dováža. To, čo farmárov tlačí do ulíc, nie je „nechuť modernizovať“, ale fakt, že sa na nich kladú nové povinnosti bez adekvátnej kompenzácie alebo bez času na prispôsobenie. Z investičného pohľadu to však paradoxne znamená príležitosť: sektor je nútený rýchlo zvyšovať produktivitu, šetriť vstupy a zlepšovať prácu s pôdou aj vodou. Hráči, ktorí dokážu systematicky investovať do efektívnejších technológií a lepšieho hospodárenia s pôdou, budú mať v najbližších rokoch výrazný náskok a investori, ktorí financujú práve takýto typ inovácií, majú šancu podieľať sa na nadpriemernom zhodnotení.
Keď sa povie „investície v poľnohospodárstve“, mnohí si predstavia len dotácie z Bruselu. Ako dnes vyzerá štruktúra podpôr a čo v nej podľa vás nefunguje?
Zjednodušene: väčšina bežne známych dotácií sú podporné viazané platby určené na plochu a plnenie podmienok spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ. Investičné dotácie, ktoré pomáhajú financovať nové technológie tvoria menšiu časť. V západných krajinách štáty dlhodobo podporovali a podporujú kapitálovo náročné projekty živočíšnej a rastlinnej výroby a celkového pregresu modernizácie, u nás sa často lepšie dotuje „betón a plech“ než technologický skok dopredu. Ak chcete postaviť modernú mliekovú farmu za približne 6 miliónov eur, 50 ‑percentná investičná dotácia zásadne mení návratnosť a rizikový profil – a rozhoduje o tom, či projekt podporí banka, alebo skončí len na papieri. Inovatívnejší poľnohospodári si však uvedomujú, že nemôžu čakať len na to, čo sa práve podarí vyjednať v Bruseli alebo v národných výzvach. Financovanie inovácií musia riešiť proaktívne – dlhodobým plánovaním cash flow, diverzifikáciou zdrojov aj využívaním kapitálového trhu. Aj preto sa napríklad Agraria Group začala presadzovať aj na kapitálovom trhu formou emisie korporátnych dlhopisov. Umožňuje nám to financovať modernizačné projekty vo väčšej škále a zároveň ponúknuť investorom transparentný nástroj, ako sa podieľať na budúcich výnosoch z reálnej výroby potravín.
Zaznieva však argument, že veľké poľnohospodárske skupiny dotácie nepotrebujú. Prečo by ich mal štát a EÚ vôbec podporovať, keď majú kapitál aj know‑how?
Kľúčom je prestať riešiť veľkosť a začať sa pýtať na charakter investícií. Kapitálovo náročné investície, moderné živočíšne farmy, precízne technológie, závlahy – sa jednoducho nedajú ekonomicky realizovať na sto hektároch. Pásový traktor, samochodný postrekovač alebo špeciálne minimalizačné technológie na zakladanie porastov potrebujú stovky až tisíce hektárov, aby sa zaplatili. Je ilúzia myslieť si, že rovnakú úroveň techniky obslúži drobný hospodár bez obrovskej dotácie. Tam, kde má veľký podnik mierne zvýhodnené investičné prostredie, dokáže technológie rýchlo rozbehnúť a ponúkať ich výhody aj menším – formou služieb, poradenstva či spoločných projektov. Spravodlivé nie je „odrezávať“ segmenty podľa veľkosti, ale nastaviť pravidlá tak, aby v rámci EÚ mali porovnateľné podmienky všetci, ktorí investujú do modernizácie, napríklad znižovaním spotreby poľnohospodárskej chémie a zlepšovaním welfaru zvierat.
Veľkú časť vášho portfólia tvoria investície do precízneho poľnohospodárstva – satelitné navigácie, drony, variabilné hnojenie. Nejedná sa skôr o technológiu pre nadšencov než o reálny nástroj na zvýšenie ziskovosti?
Precízne poľnohospodárstvo nie je o tom, mať pekné mapy v mobile. Je to systém, ktorý umožní každú parcelu riadiť ako malú „záhradku“ so svojimi špecifikami. Kombinujeme pôdne rozbory, satelitné a dronové snímky, dáta zo strojov a ekonomiku. Výsledkom sú rozhodnutia typu: kde má zmysel pridať hnojivo podľa chýbajúcej živiny a kde je to len plytvanie, ktoré časti poľa má zmysel ošetriť prostriedkom na ochranu rastlín a kde je riziko nízke. Pri dnešných cenách hnojív a pesticídov nie je problém ušetriť desiatky percent vstupov bez straty výnosu – alebo dokonca s jeho rastom. Investícia do techniky je vysoká, ale návratnosť pri stredných a väčších podnikoch býva prekvapivo rýchla. Znižujeme spotrebu hnojív aj nafty, menej utláčame pôdu, predlžujeme životnosť strojov a zároveň máme v reálnom čase pod kontrolou ekonomiku jednotlivých plodín. Pre menších farmárov dávajú zmysel služby – mapovanie, aplikačné mapy, plánovanie prejazdov, ktoré si vedia objednať bez toho, aby nemuseli realizovať nákup vlastného vybavenia.
Drony v poľnohospodárstve sú symbolom moderných technológií. Využívate ich na monitoring, no pri aplikácii vás brzdia legislatívne bariéry. Ako vnímate tento rozpor?
Dnes sa v praxi môžeme dronmi najmä pozerať – monitorovať porasty, erózne riziká, ohniská burín či škodcov. Technicky vieme identifikovať problémové miesta na poli s presnosťou na metre štvorcové. Paradox je, že tam, kde by dron pri bodových zásahoch najviac šetril pôdu a životné prostredie, je jeho použitie legislatívne najviac zviazané. Z pohľadu štátu je to premárnená príležitosť: moderné technológie v praxi dokážu znížiť nákladovosť a zvýšiť efektivitu, ktoré reálne znižujú spotrebu pesticídov a zároveň zvyšujú presnú aplikáciu poľnohospodárskej chémie alebo hnojiva. Dron nie je „hračka“, ale logický krok tam, kde chceme zasahovať minimum pôdy a maximálne chrániť krajinu.
Čoraz viac hovoríte aj o „regeneratívnom poľnohospodárstve“. Nie je to len marketingová nálepka pre mierne šetrnejšie konvenčné hospodárenie?
Pre nás nie. Regeneratívne hospodárenie chápeme ako dlhodobý záväzok, že každý rok zlepšíme stav pôdy – jej štruktúru, obsah organickej hmoty, schopnosť zadržiavať vodu a uhlík. V praxi to znamená pestré osevné postupy, dôslednú prácu s medziplodinami, minimálne zásahy do pôdy a premyslenú precíznu aplikáciu hnojív a prípravkov na ochranu rastlín. V skupine máme každoročne naplánovaný výsev medziplodín na podporu zadržiavania a hospodárenia vody v pôde a zlepšením samotnej pôdnej štruktúry a biologicej aktivity. V neposlednom rade ide aj o ukladanie uhlíka do pôdy obhospodarovanou touto metódou. Nie je to ideológia, ale kombinácia agronómie, ekológie a ekonomiky: lepšia pôda znamená vyššiu stabilitu výnosov a menšiu zraniteľnosť voči suchu či prívalovým dažďom. Z pohľadu investora je dôležité, že regeneratívne postupy znižujú volatilitu výsledkov – farma menej „skáče“ medzi dobrými a zlými rokmi.
Ako s tým všetkým súvisí štruktúra vlastníctva pôdy a dĺžka nájomných zmlúv? Často spomínate, že je to prekážka veľkých investícií.
Na Slovensku a aj v Česku sa hospodári vo veľkej miere na prenajatej pôde, ktorú vlastní obrovské množstvo ľudí – rádovo milióny. Poľnohospodárska pôda má veľmi často rozdrobené vlastnícke vzťahy a zmluvy sa s pravidla v slovenských podmienkach uzatvárajú na krátke obdobie. Z tohto dôvodu nedáva ekonomický zmysel investícia do závlah, rozsiahlych protieróznych opatrení ani do niektorých regeneratívnych postupov, ktoré majú návratnosť v dlhodobejšom období. V Británii alebo USA jedna rodina vlastní a obhospodaruje celé bloky pôdy, ktoré môže ohradiť, zavlažiť, doplniť stromoradiami. My máme jeden lán rozkúskovaný na dvadsať parciel, každú s iným vlastníkom a inou dĺžkou nájmu. Preto v Agraria Group neustále vysvetľujeme vlastníkom, že dlhší nájom nie je ústupok farmárovi, ale investícia do vlastného majetku čo znamená, že dobre obhospodarovaná pôda má vyššiu hodnotu aj stabilnejší výnos. Až keď sa stretne dlhodobý pohľad investora, farmára aj vlastníka pôdy, vzniká priestor pre skutočne veľké projekty v krajine.
Spotrebiteľa ale nakoniec zaujíma jednoduchá otázka: môžu byť potraviny lacnejšie a lokálnejšie? Má vôbec zmysel spájať investície do modernizácie a rastu s cenou v regáli?
Krátkodobo cenu potravín najviac rozhýbali energie – energia vstupuje do reťazca mnohonásobne, od výroby hnojív až po chladenie v obchode. Farmár navyše nie je cenotvorca, ale cenový prijímateľ – aj najväčší hráči majú jednotky percent trhu a orientujú sa podľa európskych búrz. Ak chceme dlhodobo dostupné ceny, musíme riešiť tri veci naraz: energetické náklady, prostredie pre investície a reguláciu, ktorá nás neodstaví v prospech dovozov. Investície do modernej techniky, regeneratívneho hospodárenia či spracovateľských kapacít nemajú okamžitý efekt na cenovke, ale rozhodujú o tom, či sa vôbec bude vyrábať doma. Scenár, v ktorom vyvážame lacné komodity a dovážame hotové mäso či mliečne výrobky, je pre farmárov, štát aj spotrebiteľov ten najdrahší. Lacnejšie potraviny v dlhom horizonte nevzniknú tým, že budeme dotovať prevádzkové straty, ale tým, že podporíme investície, ktoré znižujú jednotkové náklady a zvyšujú sebestačnosť.
Čo by mal podľa vás štát urobiť, aby podporil investície, ktoré dávajú dlhodobý zmysel – a nie len „prežívanie na dotáciách“?
Prvé je nastavenie energií a regulácie tak, aby sme neboli trvalo v konkurenčnej nevýhode oproti susedom. Druhé je zrýchlenie a zjednodušenie povoľovacích procesov k samotnej realizácií kde v súčastnosti prehrávame pre byrokraciu a nie pre absenciu kapitálu. Tretie je zameranie sa na reálne cielené projektové podpory na zlepšenie efektivity a konkurencie schopnosti. A štvrté je prestať trestať veľkých len za to, že sú veľkí. Malí aj veľkí majú v krajine svoju rolu, ale dotácie by mali odmeňovať konkrétne merateľné prínosy. Ak sa nám podarí prepájať verejné zdroje so súkromným kapitálom – vrátane emisií dlhopisov alebo fondových riešení – vieme rozbehnúť oveľa viac modernizačných projektov, než keď sa spoliehame len na jeden zdroj financií.
Prílohu Investor čítajú aj ľudia, ktorí zvažujú agrosektor a pôdu samotnú ako príležitosť. Kde v ňom dnes vidíte zmysluplný priestor pre súkromných investorov?
Pôda sama o sebe je dlhodobo stabilné aktívum, ale jej výnos veľmi závisí od kvality obhospodarovania. Ak vlastník podpíše krátku zmluvu s hocikým, kto zaplatí najvyššie nájomné, riskuje, že pôda bude „vyťažovaná“ bez dlhodobej starostlivosti. Model, ktorý dáva zmysel nám, je partnerstvo: vlastník vie, kto na pôde hospodári, má transparentný prehľad o tom, čo sa na nej deje, a podpisuje dlhší nájom s jasnými pravidlami.
Ak by ste mali jednou vetou presvedčiť skeptického čitateľa, že investície do moderného agrosektora majú zmysel, ako by znela?
Investícia do slovenského poľnohospodárstva, pôdy a modernizácie bola, je a bude dôležitá nakoľko ovplyvňuje veľa faktorov od ekonomiky miestneho hospodárstva až po potravinovú sebestačnosť krajiny a krajinotvorbu.