Kľúčovou ekonomickou otázkou a atraktívnou volebnou agendou v každej krajine sú nesporne dane. Svoju víziu optimálneho daňového zaťaženia obyvateľstva v podobe rovnej dane, bez ohľadu na výšku príjmu, prezentovalo zatiaľ iba KDH. Výhod zavedenia rovnej dane je podľa analytikov M.E.S.A. 10 Petra Pažitného a Jany Červenákovej hneď niekoľko. Z hľadiska jednotlivca a firiem: ruší progresívne zdanenie, ktoré doteraz trestalo úspešnejších; zjednocuje zdanenie fyzických a právnických osôb; ruší viacnásobné zdanenie niektorých statkov (najmä dividend a úspor); znižuje motiváciu na realizáciu daňových únikov. Z celospoločenského hľadiska: umožní efektívnejšiu alokáciu zdrojov (o peniazoch budú vo väčšej miere rozhodovať občania a firmy, a nie štát); znamená posun k liberálnejšej daňovej politike a znižuje mieru prerozdelenia príjmov v spoločnosti; z dlhodobého hľadiska stimuluje ekonomický rast a tvorbu investícií; zlacňuje správu a administráciu daní. Na druhej strane pri nedostatočnej redukcii výdavkov štátneho rozpočtu môže rovná daň viesť k vyšším deficitom štátneho rozpočtu; politicky môže byť vnímaná ako predvolebný populizmus, čo môže ohroziť jej prijatie v budúcnosti; ako konkurenčná politická myšlienka môže byť zamietnutá aj programovo blízkymi stranami; zavedenie niektorých pravidiel rovnej dane môže byť v rozpore s normami EÚ (ktoré však nemôžeme chápať a akceptovať dogmaticky).
Predstavitelia KDH sa pritom nijako netajili faktom, že je pred voľbami, a takáto téma môže byť atraktívnou pre rôzne sociálne skupiny obyvateľstva -- tak pre tých, čo živoria na hranici sociálneho minima, ako aj pre horných desaťtisíc. Napriek logicky vyznievajúcim argumentom je otázne, ako by takýto druh ekonomickej rovnosti občania prijali. Mnohé výskumy totiž ukazujú, že rovnostárstvo je na Slovensku silne zakorenené. Preto možno predpokladať, že rovnaká daň pre všetkých nebude pochopená ako rovnaká spravodlivosť pre všetkých, ale ako ďalšia z radu sociálnych nespravodlivostí podľa známeho princípu "chudobní budú chudobnejší a bohatí ešte bohatší".
Ako sa na optimálnu výšku daní pozerajú samotní občania, poodhalili zistenia reprezentatívneho sociologického výskumu Inštitútu pre verejné otázky v Bratislave (IVO). Terénny zber údajov pre tento výskum realizovala agentúra Focus na výberovej vzorke 1 757 dospelých obyvateľov SR.
Keďže daňová problematika je vo všeobecnosti pomerne zložitá, pokúsili sme sa respondentov opýtať na ich názor jednoduchou projektívnou otázkou: "Predstavte si nasledujúcu situáciu: Peter zarobí mesačne 10-tisíc korún. Jano zarobí mesačne 30-tisíc korún. Akú veľkú daň by ste každému z nich ´vyrubili´ z týchto príjmov?" Pre uľahčenie odpovedí mohli respondenti uviesť výšku dane buď v percentuálnom vyjadrení, alebo v korunách, bez toho, aby boli obmedzovaní nejakými daňovými hranicami či pásmami. Na takto položenú otázku vedelo odpovedať takmer 80 % opýtaných.
Graf názorne ukazuje, ako by respondenti "zdanili" fiktívneho Petra s jeho mesačným a na slovenské pomery priemerným 10-tisícovým príjmom, a ako Jana s nadpriemerným 30-tisícovým príjmom. Už na prvý pohľad je zrejmé, že respondenti uplatnili princíp progresívnej dane. Zatiaľ čo Petrovi by výrazná väčšina z nich (63 %) zdanila príjem maximálne 10-percentnou daňou, v Janovom prípade by väčšina (42 %) uplatnila progresívnu daň, teda v našom prípade väčšiu ako 10 %. Keďže progresívnu daň uplatňujú respondenti už pri takýchto príjmových rozdieloch, možno predpokladať, že ak by do hry vstúpil napríklad Jožo so 100-tisícovým príjmom, progresívnu daň by mu vyrubil ešte vyšší podiel opýtaných.
Pre zaujímavosť sa teraz pozrime, koľko respondentov sa (nevedome alebo vedome) stotožnilo s tým, aká daň sa uplatňuje z oboch príjmov v skutočnosti. Podľa zákona o dani z príjmov fyzických osôb by Peter zaplatil štátu zo svojho 10-tisícového príjmu 10-percentnú daň a Jano zo svojho 30-tisícového príjmu 20,4-percentnú daň. V Petrovom prípade navrhlo rovnakú daň, ako je v skutočnosti 36 % opýtaných, v Janovom prípade iba 10 % opýtaných. Samozrejme, to automaticky neznamená, že títo respondenti majú prehľad v daňových zákonoch a predpisoch. Pozitívne je však zistenie, že výrazná väčšina respondentov (67 %) by aj pri nadpriemernom 30-tisícovom príjme nevyrubila daň vyššiu ako 20 %, teda nie vyššiu ako je v skutočnosti.
"Predstavte si nasledujúcu situáciu: Peter zarobí mesačne 10-tisíc korún. Jano zarobí mesačne 30-tisíc korún. Akú veľkú daň by ste každému z nich ´vyrubili´ z týchto príjmov?" (údaje v %)
Ako ukázala ďalšia analýza, názory ľudí na úrovni celej populácie nemusia nutne odrážať názory jednotlivých skupín obyvateľstva. Napríklad u manažérov, riaditeľov, podnikateľov, živnostníkov či tvorivých pracovníkov možno pozorovať trend zrovnoprávniť výšku daní -- medzi nimi je oveľa viac takých, ktorí by aj nadpriemerne zarábajúcemu vyrubili daň maximálne 10 %. Naopak u robotníkov alebo odborných pracovníkov, ako sú úradníci, zdravotníci, vychovávatelia a pod., je trend opačný -- uplatniť progresívnu daň. V pozadí takýchto názorových rozdielov stojí pravdepodobne vlastná sociálno-ekonomická situácia, resp. príjem.
Akú veľkú daň by "vyrubili" prívrženci politických strán Petrovi, ktorý zarába 10-tisíc korún, a Janovi, ktorý zarába 30-tisíc korún? (údaje v %)
Zaujímavá je politická optika problému -- ako sa na problém výšky daní pozerajú prívrženci jednotlivých politických strán. Dalo by sa očakávať, že táto téma bude názorovo deliť prívržencov pravicových a ľavicových strán. Výskumné zistenia však takýto predpoklad nepotvrdili. Tabuľka názorne dokumentuje, že prívrženci významných politických strán principiálne dávajú prednosť progresívnej dani pred rovnou daňou. Väčšina, resp. prevažujúca časť prívržencov ANO, HZDS, KDH, SDKÚ, SDĽ, Smeru, SMK i SNS by dala priemerne zarábajúcemu človeku maximálne 10-percentnú daň a naopak, nadpriemerne zarábajúcemu daň vyššiu ako 10 %. Výnimku v tomto prípade tvoria iba prívrženci ANO, spomedzi ktorých by viac ako polovica (51 %) dala aj nadpriemerne zarábajúcemu rovnakú daň ako tomu, ktorý zarába iba priemerne. Keďže téma rovnej dane je typickou agendou pravicových strán, zdá sa, že ich prívrženci na Slovensku nemajú v tejto otázke celkom jasno.
Do straníckeho pohľadu vnáša svetlo optika ľavo-pravej orientácie. Spomedzi respondentov, ktorí sami seba považujú za ľavicovo orientovaných, je až 72 % takých, ktorí by priemerne zarábajúceho zdanili maximálne 10-percentnou sadzbou, a iba 15 % takých, ktorí by mu vyrubili daň vyššiu ako 10 %. Naproti tomu u nadpriemerne zarábajúceho by bol pomer týchto daní 34 % : 52 %, teda v prospech vyššej dane. Obdobne uvažuje aj nemalá časť respondentov, ktorí sa zaradili do politického stredu. Medzi tými, ktorí sa identifikujú s pravicou, je situácia síce menej extrémna, zato však vôbec nie ideálna. Pomer zástancov nižšej a vyššej dane v prípade priemerného zárobku je u pravičiarov obdobný ako u ľavičiarov -- 69 % : 15 %. O čosi priaznivejší je však pomer zástancov nižšej a vyššej dane v prípade nadpriemerného zárobku -- 44 % : 43 %. Ľavicovo orientovaní ľudia majú teda na vec pomerne jasný "progresívny" pohľad. Pravicovo orientovaní síce po progresívnom zdanení volajú menej, avšak ich názory sú pomerne vzdialené od toho, čo by sme mohli považovať za rovnú daň. Nečudo, že takéto rozloženie názorov potom kopíruje aj stranícky pohľad.
Problém daní má aj svoje hodnotové súradnice. Ak sa pozrieme na občanov podľa toho, aké ekonomické hodnoty a princípy vyznávajú, zistíme, že socialisticky, sociálne-trhovo i liberálne orientovaní zmýšľajú v otázke zdaňovania principiálne rovnako -- nižšie dane nízkym príjmom, vyššie dane vyšším príjmom. Pravda, aj tu by sme našli obdobné rozdiely ako v prípade ľavicových a pravicových orientácií.
Politici sa tak v otázke rovnej dane síce (zatiaľ) nemôžu oprieť o podporu verejnosti, ale skúsenosti s pozitívnym trendom upevňovania demokratických hodnôt a princípov v uplynulom desaťročí hovoria, že ľudia sa učia najmä na základe vlastnej sociálnej skúsenosti. V prípade ekonomických hodnôt je tento vývoj stále neuspokojivý -- proreformne a liberálne orientovaných ľudí je na Slovensku stále menej ako tých, čo reformy odmietajú a volajú po vymoženostiach socializmu. Pravdepodobne preto, že sociálna skúsenosť je v ekonomickej oblasti (zatiaľ) príliš negatívna -- sociálne zisky vzhľadom na vynaložené sociálne náklady prichádzajú oveľa neskôr. Myšlienka rovnej dane bude mať preto s najväčšou pravdepodobnosťou pozitívny ohlas až po zavedení do praktického života -- vtedy, keď jej konkrétne výhody začnú pociťovať čo najširšie vrstvy spoločnosti.