Vysvetliť značne nestály ekonomický vývoj prvej postkomunistickej jeden a pol dekády -- v Českej republike, na Slovensku i v celom postkomunistickom svete -- a to tak prvotný ekonomický prepad, ktorý bol dôsledkom nutného zbavenia sa neudržateľných ekonomických aktivít zdedených z minulosti v nových podmienkach, ako aj nestabilitu nasledujúcej fázy a rovnako súčasný, v istom zmysle azda už "normálny" vývoj, predstavuje pre ekonómov nielen tvrdý oriešok, ale aj inšpiratívny výskumný predmet, ktorému sa budú určite dlho venovať.
Od nepamäti ekonómovia hľadajú vysvetlenie toho či onoho tempa ekonomického rastu, jeho zrýchlenia či spomalenia, zvratu tej či onej tendencie, dlhodobo úspešného či, naopak, dlhodobo nedostatočného výkonu tej ktorej ekonomiky. Konkurenčných teórií, ktoré sa o to usilujú, je nespočetné množstvo. Patria k nim tradičné, trochu "technokratické" prístupy, budované na báze produkčných funkcií, ktoré vychádzajú zo štandardne definovaných výrobných faktorov (a ich produktivity či efektívnosti) vrátane najrôznejších variantov modelového zmocnenia sa technického pokroku. ( Z toho študenti bratislavskej VŠE určite robia skúšky). V prípade systémových zmien, ktoré nás zaujímajú, však evidentne išlo o takú zásadnú zmenu parametrov starých produkčných funkcií, že sú úplne nepoužiteľné a krátkosť nových časových radov serióznu analýzu tohto typu neumožňuje.
Sociálne inžinierstvo
K obvyklým postupom patria aj "inštitucionalistické" pohľady, porovnávajúce inštitucionálne (alebo systémové) usporiadanie vo veľkom, čo v 20. storočí nemohlo byť nič iné, než porovnávanie efektívnosti socializmu a kapitalizmu. Zaoberala sa tým tzv. komparatívna ekonomika. Jej "spor o socializmus" však prestal byť zaujímavý. Ekonomika starého socialistického typu už neexistuje a kapitalizmus nemá byť s čím komparovaný. Táto vetva ekonomiky preto viac-menej "uschla". Napriek tomu dúfam, že nezapadne úplne do zabudnutia, lebo história - na rozdiel od názoru Francisa Fukuayma - sa celkom určite ešte neskončila.
V poslednom desaťročí sa objavila -- prevažne ako reflexia na stratu bývalej, relatívne vysokej miery homogenity kapitalizmu (v minulosti obmedzeného na západnú Európu, Severnú Ameriku a Austráliu) -- "nová inštitucionálna ekonomika". Kladie dôraz na dokonalosť či nedokonalosť inštitucionálneho usporiadania krajín a zdôrazňuje property rights (majetkové práva), rule of law (právny štát a vynucovanie práva), reguláciu trhu, korupciu, klientelizmus atď. Problém je v tom, že žije nebezpečne blízko politiky a že sa zamotáva do transformačných procesov. Stráca tak "kvetinku" teoretickej nepoškvrnenosti a navyše sa pritom správa úplne ahistoricky. Je paradigmaticky založená na koncepte sociálneho inžinierstva tvorby sveta á la design a nedoceňuje evolučný charakter kapitalistického (a, samozrejme, každého iného zložitého) systému. Hayeka si títo ľudia buď neprečítali alebo nedomysleli, prípadne nepochopili. Alebo ho pochopiť nechceli. Viaceré inštitucionálne defekty rodiaceho sa nového systému sú nepochybne zväčša evolučného a nie konštrukčného charakteru a sú výrazom a potvrdením toho, že spoločenský systém nemožno nadiktovať či nadekrétovať zhora, najmä ak ide o systém demokratický. To by mali vysvetľovať akademici, lebo politikom to nikto neverí.
Konflikt rôzne motivovaných skupín
Iná skupina ekonómov, rovnako skôr inštitucionálneho zamerania, sa snaží vysvetliť ekonomické výkyvy prvej transformačnej éry politickým konfliktom rôzne motivovaných ekonomických skupín, ktoré mali -- vzhľadom na odlišné postavenie v ekonomike -- diametrálne protichodné záujmy na priebehu transformačného procesu. Prvý raz som sa s tým stretol v práci J. S. Hellmana "Winners Take All" (World Politics, 50, január, 1998). Autor v nej vychádza z banálnej tézy, že systémové zmeny majú na začiatku nemalé krátkodobé až strednodobé náklady a že až po dosiahnutí istého minimálneho rozsahu (či kritického množstva) týchto zmien a po uplynutí času, potrebného na to, aby v ekonomike začali pôsobiť, dochádza k rastu efektivity a teda k ich pozitívnym výsledkom. Schematicky to býva znázorňované tzv. reformnou J-krivkou, ktorá máva nasledujúci tvar:
W
Ro
R1
rozsah reforiem
Po začatí reformného procesu (v bode Ro) nastáva pokles HDP (či inak definovaného blahobytu, spotreby alebo bohatstva) -- označme ho W -- a až po dosiahnutí kritického množstva reforiem (v bode R1) nastáva vzostup ekonomického výkonu a tým aj bohatstva krajiny. Krivku tohto typu sme mnohí kreslili už na začiatku 90. rokov -- teda okamžite po opustení bodu Ro -- a pomocou nej sme sa pokúšali prognózovať pravdepodobný priebeh dosahov transformačného procesu. Pred verejnosťou sme sa tým snažili obhájiť -- zo začiatku nevyhnutne nepriaznivý -- ekonomický vývoj.
Kto brzdí reformy
Hellman prišiel so zdôraznením ďalšej jednoduchej tézy, že prvotným dôsledkom jednotlivých zmien sú "concentrated gains and dispersed losses", alebo že sa na začiatku -- v čase medzi Ro a R1 -- do rúk malej skupiny ľudí (ktorú nazýva "net winners") dostávajú koncentrované zisky či efekty a do rúk veľkého počtu ľudí (net losers) rozptýlené straty. Túto tézu použil na dosť neočakávaný záver: priebeh reforiem nebrzdia tí, ktorí na začiatku strácajú (čo bol a doteraz je štandardný názor väčšiny ekonómov), ale, naopak, tí, ktorí na začiatku vyhrávajú. Preto využívajú nedokonalosti trhu (aj nedokonalosti inštitucionálneho usporiadania transformujúcej sa krajiny) a nemajú záujem na ich odstránení. Títo "prvotní víťazi" majú J-krivku obrátenú, približne tohto tvaru:
w
R
R1
rozsah reforiem
Ich výnosy (či výhry) s prvotnými liberalizačnými a deregulačnými procesmi rýchle rastú a ten najlepší okamih nastáva v bode R1. Tento bod preto nechcú opustiť a snažia sa ďalšie reformy brzdiť. Príkladom je záujem manažmentu monopolných podnikov na zabránení vzniku konkurenčného prostredia, záujem neefektívnych výrobcov na neotváraní trhu pre zahraničných vývozcov, záujem prvých domácich majiteľov kapitálu na uzavretí krajiny pred vstupom zahraničného kapitálu atď.
Tieto myšlienky boli viacerými autormi používané najmä na analýzu veľmi rozkúskovaného a sekvenčne nesporne chybne chápaného reformného procesu v Rusku (charakterizovaného napr. liberalizáciou cien v situácii obrovskej inflačnej nerovnováhy, nekonsolidovaných štátnych financií a úplnej pasivity, resp. dokonca plne akomodatívneho správania sa centrálnej banky).
Ďalej pokročila dvojica ekonómov Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky (P. K. Mitra a M. Selowsky, Lessons from a Decade of Transition in Eastern Europe and the Former Soviet Union, Finance and Development, zv. 39, č. 2, jún, 2002), ktorá rozlišuje tri typové skupiny relevantných subjektov , teda nielen dva typy ako u Hellmana:
1. menej kvalifikovaní a menej schopní zamestnanci, ktorí majú menej šancí nájsť uplatnenie v novovznikajúcich podnikoch a ktorí preto počas transformácie čelia trvalému poklesu svojich príjmov;
2. manažéri pôvodných štátnych podnikov, ktorí majú na začiatku veľké zisky vďaka nedostatočnej kontrole vlastníkov a vďaka využívaniu imperfekcií trhu, legislatívneho rámca a fungovaniu štátneho aparátu vo svoj prospech.
3. zamestnanci a manažéri, schopní uplatniť sa v nových či reštrukturalizovaných podnikoch, ktorí na postupe reforiem zarábajú;
Závery sú intuitívne zjavné: prví reformy nechcú, druhí ich chcú, ale len do určitého bodu, tretí ich stále chcú . I tento pohľad kadečo prináša a objasňuje, i keď má svoje obmedzenia:
-- je založený na trochu démonizovanom postavení oligarchov, ktorí u nás nikdy nemali také postavenie ako v Rusku a reformný proces preto veľmi ovplyvňovať nikdy nemohli. Kvalita nášho politického systému ich významnejší vplyv nedopustila, hoci aj u nás s podobnou kartou intenzívne hrala istá skupina nespokojných, ktorá priebeh druhej polovice 90. rokov ovplyvnila;
-- je založený na prílišnej viere v konštruktivizmus, na predstave, že je možné reformný proces v zložitom systéme, akým je ľudská spoločnosť, riadiť, kontrolovať, dávkovať, čo považujem za veľký omyl. Reformný proces má svoju veľmi netriviálnu dynamiku a vnútorné zákonitosti, ktoré nemožno poprieť.
Detaily organizovať nemožno
Literatúra o štruktúre reforiem -- ak vynecháme rané, úplne neplodné a priveľmi spolitizované úvahy o gradualizme či šokovej terapii -- sa u nás začína debatou o tzv. sequencing, čiže o optimálnom radení reformných krokov. Jedným zo záverov bolo, že problémy transformujúcej sa krajiny vyvoláva práve ono chybné radenie týchto krokov. Je to záver banálny, opakovane používaným protiargumentom je to, že v reálnom svete o žiadnom optimálnom radení podľa učebnice nemôže byť ani reč. Mnohí z nás to vedeli. Určitý zmysel majú len základné hrubé pravidlá. Detaily -- v demokratickej spoločnosti -- organizovať nemožno.
Tento môj názor napádali i niektorí seriózni ekonómovia, ktorí vari naozaj veria tomu, že je to možné. Hovorím o J. Stiglitzovi či J. Švejnarovi. Je pikantné, že pre oboch je vhodným príkladom úspešných reforiem Čína a nie stredná Európa -- Čína reformy dávkuje racionálne, my nie. Dôvodom na tieto ich názory je skôr odlišný postoj voči svetu, než odlišnosť ekonomických teórií, ktoré v iných súvislostiach hlásajú, vyučujú, publikujú. Zastávajú elitársky konštruktivizmus a nie dôveru v pluralitnú spoločnosť.
Nie som si istý, či ekonomickú teóriu obohacuje módne členenie reforiem na tzv. "generácie" kedy je za 1. generáciu považovaná liberalizácia, deregulácia, privatizácia, reštriktívne makroopatrenie, racionalizácia rozpočtu a daní, eliminácia subvencií atď. a za 2. generáciu nový právny poriadok, reforma súdnictva, verejnej správy, sociálnej politiky, dôchodkového a zdravotného systému atď. Toto členenie je podľa môjho názoru umelé. Tieto "generácie" sú v realite neoddeliteľné.
Pred niekoľkými rokmi som sa pokúšal formulovať hypotézu o akcelerácii a decelerácii reformného procesu v nadväznosti na meniacu sa mieru spokojnosti verejnosti. Je empirickou (hoci ťažko merateľnou) skúsenosťou, že sa medzera medzi očakávaním a skutočnosťou v čase vyvíja a že to ovplyvňuje atmosféru a náladu v krajine, hospodársku politiku i samotné tempo reforiem. V prvej fáze po páde komunizmu bola táto medzera relatívne malá, pretože očakávania ľudí vzhľadom na bezprostredne nasledujúci vývoj boli -- revolučnou eufóriou a ochotou k potrebným zmenám nejako prispieť -- viditeľne pribrzdené. Vedelo sa, že bude musieť ísť o niečo ako "uťahovanie opaskov", i keď to v žiadnom prípade nebolo uťahovanie opaskov chcené a i keď ony pomyselné opasky určite nikomu svojvoľne neuťahovali politici a reformátori. Táto priaznivá situácia umožnila rýchle rozbehnutie reforiem a uskutočnenie výrazných liberalizačných a deregulačných krokov, ktoré znamenali definitívne opustenie starého systému. To však netrvalo príliš dlho. Následný, vykonanými zmenami, zmenou štruktúry dopytu a rozpadom východných trhov, vyvolaný ekonomický prepad smeroval k rastu medzery medzi očakávaním a realitou, k prvým väčším pokusom reformný proces blokovať a postupovať inou než liberalizačnou a deregulačnou cestou -- cestou oveľa vyššej miery štátneho intervencionizmu.
Súboj o majetok
Pri pokuse o výklad ekonomického vývoja najmä v druhej polovici 90. rokov s doteraz uvedenými hypotézami nevystačíme. Za uspokojivú nepovažujem argumentáciu, založenú na vzťahu nepriaznivého vývoja väzby makroekonomiky a nízkej kvality bankového systému (kde hlavnú úlohu zohráva deficit obchodnej bilancie, úprava kurzu vďaka privatizačnému prílevu peňazí do krajiny a slabý a -- voči zastaveniu ekonomického rastu aj voči skokovému vzostupu úrokových mier -- zraniteľný finančný a bankový systém krajiny). To všetko sú iba symptómy (alebo iba zložky rôznych reťazových reakcií), nie pravé príčiny vzniknutej nestability. Dokonca i správanie sa našej centrálnej banky by som videl ako veličinu endogénnu a nie exogénnu. Jej správanie sa -- podľa mňa chybné -- viac odrážalo určité ekonomické záujmy a nimi vytvorenú politickú klímu v krajine, než abstraktné idey tých či oných centrálnych bankárov. Preto sa to nedá zovšeobecňovať.
Hlavnú príčinu problémov vidím v súboji o privatizovaný majetok. Privatizácia poštátnenej ekonomiky je unikátny a neopakovateľný proces, ktorý je veľmi nevďačný pre politikov (pretože sú osočovaní za všetky jeho neúspechy a za všetky "privatizačné nehody"), ale zároveň je nesmierne lákavý pre tých, ktorí chcú čo najlacnejšie získať aktíva ponúkané štátom na privatizáciu. V našej krajine sme vychádzali z celkom jasnej a vedome presadzovanej koncepcie, že masová privatizácia musí byť urobená čo najrýchlejšie, aby nenastala tzv. privatizácia živelná (do rúk existujúceho manažmentu), ako sa to stalo napr. v Maďarsku. To sa nám zdalo byť politicky neúnosné. Vedeli sme, že privatizácia musí byť organizovaná, a to na základe jasnej a politicky viac či menej aspoň čiastočne konsenzuálne akceptovanej schémy. To sa -- prijatím privatizačných zákonov parlamentom -- stalo.
Druhou východiskovou myšlienkou bolo to, že kľúčovú úlohu majú zohrať domáce ekonomické subjekty a že ekonomika nesmie byť "vypredaná" do zahraničia, a to z dôvodu zaistenia nevyhnutného pocitu "spolupodieľania sa". Preto bolo potrebné, aby aspoň časť privatizovaných aktív bola umelo zlacnená a aby tieto zámerne zlacnené aktíva boli predávané "len" do rúk domácich subjektov.
V Českej republike zvolený model privatizácie jeden typ záujemcov o privatizáciu uspokojil, iní zostali veľmi neuspokojení. Vyslovujem hypotézu, že sa to tieto subjekty pokúsili zmeniť a pôvodne privatizované či reziduálne, ešte neprivatizované aktíva v ďalšej fáze získať.
Kto a prečo vyvolal ekonomickú recesiu
Že sa pokúsili zvolené metódy privatizácie zdiskreditovať a existujúce (súkromné či stále ešte štátne) aktíva zlacniť ich poškodením. To sa nedalo urobiť inak, než vyvolaním ekonomickej recesie. Mnohé z toho, čo sa u nás stalo v rokoch 1996 -- 1997, naznačuje, že sa o to istá, veľmi heterogénna, ale nie organizovaná skupina, istá amorfná koalícia domácich a zahraničných subjektov, pokúsila a že do veľkej miery bola úspešná. Cenou za to bolo evidentné poškodenie ekonomiky ako celku.
Opísať mechaniku tohto procesu nie je ľahké. Predpokladom bolo presadenie vysokej miery liberalizácie zahraničných finančných vzťahov, teda nielen bežného, ale aj kapitálového účtu platobnej bilancie. To umožnilo rýchle pohyby kapitálu cez hranice a to v obidvoch smeroch, to prispelo k vytvoreniu nevhodnej štruktúry krátkodobých a dlhodobých finančných aktív a pasív, to spôsobilo priaznivý prílev peňazí do krajiny (z makrohľadiska), ale súčasne aj zraniteľnosť podnikov a bánk požičiavajúcich si v zahraničí. V podobnom smere pôsobila i extrémna liberalizácia vstupu na bankový trh, na trh investičných fondov, poisťovní, kampeličiek atď. -- s veľmi odlišnou a často spornou zodpovednosťou rôznych inštitúcií za vydávanie povolenia na obchodovanie tohto typu.
Ďalším predpokladom bolo prijatie ambiciózneho a v podstate zbytočného antiinflačného programu bez toho, aby sa brali do úvahy jeho náklady. Ekonómovia vedia, že dezinflácia znižuje output či aspoň jeho tempo rastu, a že náklady dezinflácie rastú viac proporcionálne ako miera dezinflácie. A to tvorcovia tohto programu nevedeli alebo vedieť nechceli.
Tretím prvkom bol útok niekoľkých neúspešných zahraničných investorov, prevažne z USA, na náš kapitálový trh, ktorého výsledkom bolo prudké zníženie jeho kredibility a tým i kurzu obchodovaných akcií.
Štvrtým krokom bolo -- pod heslom ozdravovania nášho systému komerčných bánk -- zvýšenie minimálnych povinných rezerv (a ďalších "rezerv" či podmienok úverovania) i úrokových sadzieb, čo vyvolalo nečakaný úder na naše, nepochybne zraniteľné komerčné banky.
Do toho všetkého prišlo -- pri prvých signáloch o spomalení a výpadkoch rozpočtových príjmov -- prijatie rozpočtových balíčkov a Stanley Fischerom a Medzinárodným menovým fondom vynútené razantné zvýšenie úrokových sadzieb. Ekonomika, úverová kreácia a ponuka peňazí sa zastavili. To viedlo k celému radu reťazových reakcií, k ekonomickej recesii a núteným predajom (od súkromného sektoru) i k lacným privatizáciám (od štátu). Záujmy koalície domácich a zahraničných subjektov boli uspokojené. Za obrovskú cenu.
Centrálna banka nebrala ohľady
Nepochybne správna myšlienka nezávislosti centrálnej banky, ktorá má v štandardných podmienkach brániť -- volebnému cyklu poplatnej -- rozhadzovačnosti vlády, viedla v čase, keď bola nevyhnutná silná a koordinovaná makroekonomická politika, k parcelácii tvorby ekonomických rozhodnutí. Na politike akoby nezávislá a nikomu nepodliehajúca banka pristupovala k oblastiam svojej kompetencie -- t. j. k menovej politike i k regulácii bankového sektora -- povzbudzovaná vedomím, že politické dôsledky problémov neponesie pred obyvateľstvom ona, ale vláda. Prejavom tohto postoja bolo vonkoncom autonómne stanovovanie cieľov a nástrojov menovej politiky bez ohľadu na politiku vlády a nesmierne ambiciózne predstavy o možnostiach štandardizácie bankového sektora bez ohľadu na dedičstvo komunizmu a na existujúce transformačné bremená. Bez toho, aby sa brali do úvahy dosahy na finančný sektor, urýchlene sa preberali kompletné regulačné pravidlá BIS a iných medzinárodných inštitúcií, často s odôvodnením, že posilňovanie regulácie je prevenciou finančných problémov. Videl som to a vidím to i dnes, presne naopak.
Finančno-majetková prešmyčka
Keď sa zamýšľam nad motívmi tohto konania, nemôžem nespomenúť motív politický, prameniaci z osobnej angažovanosti niektorých predstaviteľov centrálnej banky v mocenských skupinách bojujúcich o moc v štáte. Druhým faktorom bol nedostatok skúseností a mechanické preberanie pravidiel a predpisov zo zahraničia bez prihliadnutia na ich domáci efekt. Tretím motívom mohlo byť vedomé ovplyvnenie politiky štátu a centrálnej banky záujmovými loby, a to tak domácimi ako i cudzími. Cudzie finančné a podnikateľské skupiny, vrátane dnes všade vo svete tak kritizovaných medzinárodných poradenských a audítorských firiem, ktoré pri masovej privatizácii s prevahou kupónovej metódy veľa nezískali, boli veľmi vplyvné. Následný vývoj znížil hodnotu bankového sektora takým spôsobom, že jeho neskoršia privatizácia umožnila de facto obdarovanie zahraničných investorov českým štátom. Kým štát zápasí s veľkými finančnými problémami, noví akcionári privatizovaných bánk si rozdeľujú rekordné mnohomiliardové zisky, ktoré prinášajú ony "špatné" banky. Veľkorysým očistením štát de facto "vyviazal" banky z ekonomiky. Bánk sa nedotýkajú problémy klientov, nemusia sa podieľať na reštrukturalizácii podnikov, aby dostali svoje peniaze späť, nemusia so svojimi klientmi znášať žiadne riziko. Štát im schodkom štátneho rozpočtu umožňuje bezrizikové a veľmi ľahké zdroje zisku. Netvrdím, že táto finančná a majetková prešmyčka -- začínajúca zvyšovaním úrokových sadzieb a sprísňovaním regulácie v recesii, pokračujúca cez očisťovanie, nútené správy a predaje a končiaca v ziskoch na úkor Českej konsolidačnej agentúry -- bola vopred naplánovaná. Vznikla skôr neplánovane, evolučne, synergiou záujmov a príležitostí.
Čo povedať na záver? Azda len to, že mnohodimenzionálny proces transformácie v ktorejkoľvek krajine nemôže mať žiadne jednoduché, monokauzálne vysvetlenie, ale že potrebná syntéza skôr komplementárnych než substitučných hypotéz je stále ešte vecou budúcnosti.