Privatizácia energetiky je na Slovensku témou dňa. Rozvodné siete, ktoré mali zostať v rukách štátu, aby garantoval možnosť výberu dodávateľa pre veľkospotrebiteľov a dodávku energie za optimálnych podmienok pre všetkých spotrebiteľov -- sú už nielen v súkromných rukách, ale dokonca aj v rukách iných štátov, ktorých priority asi v budúcnosti nebudú celkom v súlade so záujmami obyvateľov SR. Aké dôsledky to bude mať pre štát a pre nás všetkých -- to ešte len uvidíme.
Druhým krokom je už avizovaná privatizácia zdrojov elektrickej energie. V tomto prípade by sa vhodnosť privatizácie mala posudzovať najmenej v troch kategóriách:
1. Tepelné elektrárne na dovážané palivo -- s prípadným rozlíšením podľa druhu paliva (nukleárne a fosílne).
2. Tepelné elektrárne spaľujúce domáce palivo.
3. Vodné elektrárne -- s prípadným rozlíšením na veľké (vyše 10 MW) a malé, resp. mikroelektrárne (menšie ako 10 MW, okrem tých, ktoré pracujú v sústave s väčšími).
Tepelné elektrárne
Tepelné elektrárne na dovážané palivo možno situovať prakticky na ľubovoľnom mieste vhodnom z ekologických aspektov a kritériá ich prevádzky (pri dodržaní environmentálnych podmienok) sú výlučne ekonomické. Tieto zdroje možno kombinovať so zásobovaním sídlisk teplom -- mali by si vzájomne konkurovať, a preto proti ich privatizácii niet námietok.
Tepelné elektrárne spaľujúce (prevažne alebo výlučne) domáce palivo, tvoria jeden ekonomický celok s uhoľnou baňou (napríklad TE Nováky a HUB Handlová), takže ich privatizácia by nemala byť oddelená (nemali by sa predávať "hrozienka z koláča", ako v prípade VSŽ) a mali by radšej zostať v rukách štátu, ktorý ich prevádzku posudzuje nielen z čisto ekonomického hľadiska, ale aj palivovej sebestačnosti, bilancie zahraničného obchodu a zamestnanosti v regióne.
Vodné elektrárne
Vodné elektrárne (VE) tiež spracúvajú domácu energiu -- hydroenergetický potenciál (HEP), ktorý však nie je majetkom Slovenských elektrární a dokonca gesciou nespadá ani pod rovnaké ministerstvo hospodárstva (ako predchádzajúca kategória TE). Rovnako ako tepelné elektrárne na domáce palivo, by sa samotné vodné elektrárne, oddelené od objektov tvoriacich zdroj ich energie, z viacerých dôvodov nemali dostať do súkromných rúk, a preto by sa mali zo súčasnej etapy privatizácie rozhodne vylúčiť. Aj tak je už dosť zlé, že sa historickým vývojom od svojho zdroja energie administratívne oddelili.
V snahe vytvoriť monopol štátu na výrobu elektrickej energie (okrem menších, najmä závodných vodných elektrární -- VE, slúžiacich prevažne na vlastnú spotrebu), vytvorili sa v Československu netypické formy prípravy, výstavby a prevádzky energetických vodných diel (EVD) a viacúčelových vodných diel (VVD). Zatiaľ čo vo vyspelých krajinách s voľným trhom obe spomenuté kategórie vodných diel majú zásadne jediného majiteľa a prevádzkovateľa, u nás mali vždy dvoch investorov a dvoch prevádzkovateľov, pričom deľba objektov a vzájomné ekonomické vzťahy prevádzkovateľov boli riešené vo svete neznámym a neštandardným spôsobom. Investor energetiky (Slovenské energetické podniky -- SEP) spravidla financoval len technológiu vlastných vodných elektrární (turbíny, generátory a elektrické zariadenia), zatiaľ čo investor vodného hospodárstva (Vodohospodárska výstavba -- VV) všetky ostatné stavebné aj technologické objekty (uzávery funkčných objektov), a to vrátane budovy elektrárne, tunelových alebo potrubných privádzačov a vyvolaných investícií.
Komplikované vzťahy
Aby vzťahy boli ešte komplikovanejšie, deľba objektov medzi prevádzkovateľmi energetiky (EN) a vodného hospodárstva (VH) nebola totožná s deľbou investície. Vodohospodársky investor odovzdal energetickému prevádzkovateľovi bezodplatne budovu elektrárne vrátane objektov nachádzajúcich sa v rámci jej dvora (garáže, dielne, oplotenie), ale niekedy aj spodnú stavbu podpriehradovej alebo derivačnej VE, keď netvorila súčasť vzdúvacieho objektu. Už inštitút "bezodplatného odovzdávania majetku" je niečo, čo do trhového hospodárstva nepatrí a čo mohlo fungovať len za podmienky, že štát bral úžitky z celej výrobnej sféry a prerozdeľoval finančné prostriedky v rámci štátneho rozpočtu, takže ceny vôbec nemuseli odrážať výrobné náklady ani zahŕňať podiel slúžiaci na rozšírenú reprodukciu výrobných prostriedkov.
Na EVD boli príjmy za vyrobenú energiu jedinou tržbou a na väčšine ostatných VVD -- ak nie jedinou, tak aspoň hlavnou tržbou. Je preto samozrejmé, že sa prevádzkovateľ EN musel nejakým spôsobom o svoj príjem z výroby elektrickej energie podeliť s prevádzkovateľom VH. Nebolo to však na báze výkonov, ktoré podnik VH (príslušný podnik povodia, teraz závod Slovenského vodohospodárskeho podniku -- SVP) zabezpečuje v rámci procesu výroby elektrickej energie z hydraulickej energie (t. j. mechanickej -- polohovej a pohybovej), ale formou administratívneho "nájmu" objektov, ktoré slúžia aj (alebo len) na výrobu elektrickej energie. Podkladom tejto platby boli zmluvy uzavierané podľa smernice MPLVH 6/13-1963 (predtým podľa výnosu Úradu PV č. j. D-398 z 21. 6. 1954), ktorá bola už v roku 1966 zrušená, ale na základe dohody rezortov sa uplatňovala aj naďalej, pričom vypočítané "nájomné" sa od roku 1967 zvýšilo koeficientom 1,9. Tento stav sa zotrvačnosťou uplatňuje prakticky až dodnes, lebo oba rezorty -- energetiky (teraz hospodárstva) a vodného hospodárstva (ktoré bolo len chvíľu samostatné, potom "prifarené" poľnohospodárstvu a lesom, teraz pôdohospodárstvu) neboli v stave dohodnúť novú legislatívnu normu -- najmä pre odpor energetiky uznať vodnému hospodárstvu "výrobný charakter" jeho činnosti.
Rozdelenie bez logiky
Netreba zdôrazňovať, že ekonomicky nemalo rozdelenie jedného vodného diela (či už EVD alebo VVD) do dvoch podnikov (a dvoch rezortov) žiadne logické opodstatnenie. Obaja prevádzkovatelia existovali vedľa seba, mali zbytočne dve administratívy (od riaditeľa, až po strážnu službu a upratovačky), dvoje dielní, dva vozové parky. Na dielach, kde VE bola súčasťou hradiaceho telesa, údržbu spodnej stavby (až po podlahu strojovne) zabezpečoval prevádzkovateľ VH a od podlahy vyššie prevádzkovateľ EN. Predmetom malicherných sporov občas bolo, kto má natierať zábradlie schodišťa, ktoré zo spodnej stavby vychádza nad podlahu strojovne! Pritom pracovníci VH závideli pracovníkom EN vyššie platy a pracovníci EN obviňovali svojich VH kolegov, že pracujú len počas povodní, keď musia manipulovať s uzávermi, ináč že sa "flákajú" alebo prinajlepšom pestujú kvetiny v záhradke hatiara.
Vodná energia určitého úseku toku je úmerná súčinu jeho priemerného prietoku a rozdielu hladín tohto prietoku na začiatku a na konci príslušného úseku. Aby táto mechanická energia bola využiteľná, musí sa skoncentrovať do jedného profilu toku (alebo mimo toku), kde celý rozdiel hladín (zmenšený o hydraulické straty) poháňa vodnú turbínu a na rovnakej osi aj generátor, ktorý mechanickú energiu mení na elektrickú.
Koncentráciu spádu možno docieliť haťou, priehradou, ale aj bočným kanálom, alebo aj štôlňou alebo tlakovým potrubím, na ktorého konci je vodná elektráreň, od ktorej sa voda zbavená svojej energie odvádza spravidla odpadovým kanálom alebo aj priamo do toku.
Je samozrejmé, že samotná budova VE, s celým svojím technologickým vybavením, by nebola schopná vyrobiť ani kilowatthodinu elektrickej energie, keby vodohospodárske objekty k nej nepriviedli vodu s určitou energetickou kvalitou a po spracovaní ju zasa neodviedli. Je teda jasné, že ide o jeden technologický proces, kde samotná premena mechanickej energie na elektrickú je len výslednou fázou. Tento elementárny fakt reprezentanti energetiky nechceli nikdy oficiálne priznať, aby sa nemuseli deliť o výsledný prínos úmerný nadobúdacej hodnote základných prostriedkov VH a EN (v prípade VVD s prihliadnutím na ostatné prínosy).
Absurdnosť prístupu
Podpriehradové alebo niektoré prihaťové VE mali možnosť -- pomocou svojho pracovného nádržového objemu -- transformovať rovnomerný prítok do špičkového odtoku cez turbíny, čím umožnili výrobu kvalitnejšej a hodnotnejšej "špičkovej" elektrickej energie, ktorá mohla byť vyrábaná len v hodinách maximálneho dopytu, keď by výroba "náhradným spôsobom" (či už v špeciálnych špičkových tepelných elektrárňach alebo v prečerpávacích vodných elektrárňach) bola výrazne nákladnejšia. Táto možnosť, najmä podpriehradových VE, však dosiaľ nebola adekvátnym spôsobom honorovaná. Platba sa realizovala spravidla za poskytnutý "pohotový výkon", ktorý bol síce vyšší v prípade špičkovej VE, ale nie úmerný množstvu vyrobenej energie, a nezohľadnili sa adekvátne ani jej prínosy v preberaní strmosti zaťaženia a záskoková prevádzka, ktorá neraz zabránila rozpadu systému a z toho vyplývajúcim značným škodám.
Napriek zjavnej nelogickosti, energetika nepripustila diskusiu o oprávnenosti (alebo skôr o neoprávnenosti) platenia "nájomného" za používanie VH objektov EVD alebo VVD. Absurdnosť takéhoto prístupu možno ilustrovať príkladom z tepelnej elektrárne, kde by jeden prevádzkovateľ vlastnil parné turbíny, generátory a príslušné energetické zariadenie a druhému prevádzkovateľovi, ktorý by vlastnil kotol vyrábajúci paru, by platil len "nájomné za používanie kotla", ale nič za palivo, ktoré sa v kotle spaľuje s cieľom výroby tlakovej pary.
Je pravda, že v rámci elektrizačného systému jednotlivé elektrárne (tepelné aj vodné) neboli v systéme riadeného hospodárstva odmeňované za skutočné výkony, ale uhrádzali sa len ich (relatívne nízke) výrobné náklady, s minimálnou "ziskovou" prirážkou.
Privatizovať národné bohatstvo?
Ak vodná elektráreň pracuje v priebežnej prevádzke, mala by byť ňou vyrobená energia hodnotená výrobnými nákladmi tej tepelnej elektrárne, ktorá dodáva do systému základnú energiu s najvyššími výrobnými nákladmi alebo aspoň s priemernými nákladmi, pričom nezabezpečená energia (vyrobená z nepredvídateľne zvýšených prietokov) by mala byť hodnotená aspoň na úrovni palivových nákladov tepelnej elektrárne, ktorú svojou neplánovanou výrobou VE "vytesní".
Špičková VE by však mala mať svoju výrobu hodnotenú na úrovni výrobných nákladov najefektívnejšej tepelnej elektrárne, ktorá by namiesto príslušnej VE mohla špičkovú energiu dodať do elektrizačného systému. To isté platí o výkonových službách pre preberanie zaťaženia a o záskoku v prípade výpadku. Kompenzačná prevádzka by sa mala hradiť nákladmi na výrobu jalovej energie v špeciálnych kompenzátorovniach.
Vodné elektrárne využívajú energiu vody, ktorá je domácim, nevyčerpateľným (stále sa obnovujúcim) národným bohatstvom štátu, pričom pri výrobe elektrickej energie z vodnej energie (t. j. pri premene mechanickej energie na elektrickú) nevznikajú plynné, alebo tekuté odpady, ktoré by zaťažovali životné prostredie.
Ak by sa predala (sprivatizovala) vodná elektráreň, ktorá navyše predstavuje len jednu (spravidla menšiu) časť celého výrobného procesu, predala by sa (pri neexistencii licenčného systému) súčasne aj časť národného bohatstva štátu, ktorá nie je reprezentovaná zostatkovou hodnotou základných prostriedkov samotnej VE -- navyše aj bez príslušných VH objektov.
Vodná energia -- t. j. využiteľný hydroenergetický potenciál určitého úseku toku, má svoju hodnotu porovnateľnú s palivovými nákladmi tepelnej elektrárne. Ak sa na výrobu jednej kilowatthodiny elektrickej energie spotrebuje asi jeden kilogram hnedého uhlia, predstavuje cena tohto uhlia približne (resp. najmenej) hodnotu jednotky hydroenergetického potenciálu. Lebo aby sa získala energia z tohto uhlia, musí sa najskôr spáliť v kotle, aby sa vyrobila tlaková para schopná roztočiť parnú turbínu, zatiaľ čo vodná energia roztočí turbínu bez osobitného technologického zariadenia, len pomocou vodohospodárskych objektov, ktoré vytvárajú spád a zabezpečujú prívod a odvod "energetickej vody". Treba však stále mať na pamäti, že tieto VH objekty nie sú súčasťou vodnej elektrárne, ktorá by sa privatizovala!
Odkiaľ zdroje na investičné fondy
Základné prostriedky v majetku Slovenských elektrární nepredstavujú prevádzkový celok obsahujúci všetky objekty, ktoré sa podieľajú na výrobe elektrickej energie z vodnej energie, a teda na hodnote výsledného produktu. V období riadenej ekonomiky mal štátny rozpočet úlohu prerozdelenia príjmov z priemyslu a prideľovania investičných prostriedkov na rozšírenú reprodukciu jednotlivých odvetví. V trhovom hospodárstve štátny rozpočet túto úlohu nenávratne stratil. Je preto nutné zabezpečiť vytváranie investičných fondov na rozvoj vodných zdrojov (vrátane hydroenergetiky) v rámci existujúcich hospodárskych jednotiek alebo príslušne administratívne spojených nových subjektov, v ktorých by sa neprirodzene rozdelené objekty EVD a VVD opäť spojili. Súčasne by sa objektívnym ohodnotením ich výkonov (dodávky elektrickej energie, povrchovej vody, prípadne ďalších vodohospodárskych výkonov) mali zabezpečiť také príjmy, ktoré by boli schopné financovať nielen obnovu a rekonštrukciu existujúcich diel, ale aj využitie ďalších zdrojov vody a vodnej energie. Takýmto spôsobom by sa súčasne zladil spôsob využívania vodnej energie a vodných zdrojov v SR s praxou vo vyspelých štátoch sveta.
Každá investícia je výsledkom práce mnohých našich občanov, ktorí dostali za svoju prácu zaplatené primerane k výkonnosti ekonomiky štátu. V prípade EVD a VVD však treba vziať do úvahy aj to, že pri ich výstavbe bol vložený nielen materiál a práca občanov, ale aj zaplavená alebo rozsiahlymi objektmi zabraná pôda a nehnuteľnosti, za ktoré -- v podmienkach riadenej ekonomiky -- ich majitelia nedostali finančnú náhradu adekvátnej hodnoty. Dalo by sa povedať, že tie desiatky tisícok vysídlených obyvateľov a možno stovky tisícok bývalých majiteľov zabratej pôdy, sú svojím spôsobom spolupodielnikmi týchto diel a majú morálny nárok, aby nimi zostali tým, že majiteľom týchto diel zostane štát, a nie súkromná osoba alebo spoločnosť, ktorá by si úhradou zostatkovej hodnoty objektov privlastnila aj vložené hodnoty občanov a národné bohatstvo, ktoré patrí štátu -- teda tiež všetkým obyvateľom.
Voda ako zdroj energie
Otázka úhrady získaného hydroenergetického potenciálu by sa teoreticky dala riešiť aj licenčnou politikou. Majiteľ EVD alebo VVD -- pokiaľ by to nebol štát alebo štátna organizácia -- by mal mať, v rámci udelenej licencie, povinnosť každoročne uhradiť štátom poverenej organizácii (ktorou je podľa zákona o vodách Slovenský vodohospodársky podnik -- SVP, so sídlom v Banskej Štiavnici) -- stanovenú hodnotu v uplynulom roku využitého (alebo využiteľného) hydroenergetického potenciálu (HEP) príslušného úseku toku. Vzhľadom na to, že efektívnosť využívania HEP je priamo úmerná vodnosti toku (t. j. množstvu HEP na jednotke dĺžky toku), hodnota HEP by nemala byť konštantná a štát (v rámci svojej licenčnej politiky) by pre veľmi malé VE (napríklad s výkonom do 1 až 2 MW) mal licenciu udeliť bez spoplatnenia HEP -- čím by podporil využívanie aj týchto menej efektívnych malých zdrojov. Závažnou prekážkou realizovania takéhoto riešenia však sú:
-- chýbajúca legislatíva a nedostatok skúseností s uplatňovaní takéhoto riešenia,
-- prinízke ceny elektrickej energie v SR nezodpovedajúce v súčasnosti objektívnym výrobným nákladom,
-- neexistencia diferencovanej výkupnej ceny elektrickej energie distribučným energetickým podnikom, ktorá by zohľadnila rozdiel v kvalite dodávanej elektrickej energie (základná -- špičková alebo zaručená -- náhodná), prípadne aj ďalšie poskytované výkonové služby (záskok, preberanie strmosti zaťaženia, kompenzačná prevádzka).
Preto by sa v súčasnej etape z privatizácie energetiky mali vodné elektrárne jednoznačne vypustiť. Tento názor zastávajú dlhoroční pracovníci vo vodohospodárskych a v energetických organizáciách, ktorí sa v druhej polovici 20. storočia až doteraz aktívne podieľali na výskume, projekcii, výstavbe a prevádzke existujúcich EVD a VVD a vychovávali aj generácie svojich nasledovníkov.