V oblasti informatizácie Slovensko výrazne zaostáva

Politická podpora nezodpovedá deklarovanej významnosti informatizácie pre spoločnosť. Výsledkom je skutočnosť, že len malá časť spoločnosti si uvedomuje dôležitosť informatizácie na jej napredovanie. Je to dôsledkom najmä toho, že informatizácia nie je „na programe dňa“ nijakej politickej strany. Preto tejto problematike ani média nevenujú stálu pozornosť.

Do pôsobnosti Národnej rady SR patrí najmä „rokovať o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky“ (viď článok 86, odsek h) Ústavy SR). Na nijakom rokovaní slovenského parlamentu doteraz nebola na programe problematika informatizácie. Žiadna z doterajších slovenských vlád nepredložila do parlamentu informáciu o stave informatizácie spoločnosti a žiadny z doterajších parlamentov o takúto informáciu ani nepožiadal.

Národná rada je najvyššou riadiacou inštitúciou SR (spoločnosť sa riadi príslušnými právnymi normami, ktoré schvaľuje parlament). Politické strany, tým že vstúpili do parlamentu, zobrali na seba zodpovednosť za prítomnosť aj budúcnosť tejto spoločnosti. Nesú teda politickú zodpovednosť aj za súčasný stav informatizácie na Slovensku. V programoch niektorých politických strán sa venuje pozornosť iba čiastkovým otázkam informatizácie. Slovensko nemá spracovanú vlastnú štátnu politiku informatizácie.

Politika informatizácie spoločnosti – dokument, schválený uznesením vlády SR č. 522 z 13. júna 2001 je iba politickou deklaráciou, teda prihlásením sa vlády k iniciatíve eEurope+. Tento dokument svojím obsahom nepokrýva celú spoločnosť, systematicky nevymedzuje účasť jej zložiek na informatizácii. Nedefinuje hlavných aktérov, ich úlohy, kompetencie, povinnosti a vzájomné

vzťahy, ktoré sú predpokladom informatizácie vo verejnom sektore, súkromnom sektore, treťom sektore, ako aj u obyvateľstva. Nedefinuje ciele, ktoré chce Slovensko v rámci informatizácie jednotlivých zložiek spoločnosti dosiahnuť. Dokumnet nebol prerokovaný v parlamente, preto rozsah jeho politickej podpory nie je jasný. Problematika pritom svojím obsahom presahuje viac volebných období.

Vláda v rámci svojho uznesenia č. 522/2001 uložila do 30. októbra 2001 vypracovať a predložiť na svoje rokovanie Stratégiu informatizácie spoločnosti v SR vrátane jej inštitucionálneho, kompetenčného a legislatívneho zabezpečenia a do 31. decembra 2001 vypracovať a predložiť na rokovanie vlády Akčný plán stratégie informatizácie spoločnosti v SR zahrňujúci úlohy vyplývajúce z iniciatívy eEurope+. V dokumentoch, pripravených na rokovanie vlády, prevažuje technologický pohľad na problematiku. Informatizácia verejnej správy je obsahovo nedostatočne rozpracovaná najmä vo vzťahu k územnej samospráve. Akčný plán je orientovaný prakticky iba na ústrednú štátnu správu. Realizácia mnohých projektov je nereálna pre nejasné finančné zabezpečenie. Chýbajú aj nositelia úloh, keďže nie sú vytvorené inštitucionálne a legislatívne podmienky realizácie týchto projektov. Informatizáciu spoločnosti nemožno realizovať iba prostredníctvom uznesení vlády, ich záväznosť je obmedzená v podstate iba na členov vlády.

Koncepcia reformy verejnej správy riešila kompetenčné, štrukturálne a finančné otázky. Nezaoberala sa zmenou vecného obsahu, štýlu a metód práce orgánov a inštitúcií verejnej správy. Problematikou informatizácie verejnej správy sa nezaoberá. Nerieši ani základný problém, ktorým je koordinácia informatizácie štátnych orgánov a informatizácie územnej samosprávy. Vláda svojím uznesením č. 695/1999 uložila do 30. apríla. 2000 predložiť na rokovanie vlády koncepciu informatizácie verejnej správy v súlade s koncepciou decentralizácie a modernizácie verejnej správy. Takýto materiál nebol predložený na rokovanie vlády. Jedným z kľúčových faktorov fungovania „e-governmentu“ je integrácia dát a procesov, ako aj integrovaná technológia. Výsledkom prebiehajúcej reformy verejnej správy je aj výrazné rozdrobenie štruktúry a dislokácia úradov verejnej správy. Nijaké dokumenty, týkajúce sa reformy verejnej správy, neobsahujú návrh legislatívno-metodických opatrení na zabezpečenie požiadavky integrity na fungovanie e-governmetu v novej štruktúre úradov verejnej správy, ani náklady na realizáciu.

Inštitucionálna podpora je nedostatočná. Na úrovni vlády nie je zriadený osobitný ústredný štátny orgán, ktorý by bol iniciátorom formovania a napĺňania stratégie informatizácie, koordinoval vytváranie komplexného regulačného a metodického rámca informatizácie a gestoroval projekty medzioodvetvového charakteru. Na ministerstve dopravy, pôšt a telekomunikácií sa na jednom odbore venuje problematike informatizácie spoločnosti spolu sedem pracovníkov.

Ústredné štátne orgány budujú svoje informačné systémy nekoordinovane, ako samostatné, izolované, vzájomne neprepojené. Informatické projekty sú vo väčšine prípadov iniciované dodávateľmi informačných a komunikačných technológií, nie príslušnými štátnymi orgánmi. Odbory informatiky týchto orgánov sú viac orientované na technologicko-prevádzkové záležitosti než na koncepčnú, legislatívno-metodickú či koordinačnú činnosť.

Ústredné štátne orgány nie sú lídrami informatizácie na zverenom úseku. Na informatizáciu príslušných oblastí života spoločnosti nie sú v praxi aplikované znenia paragrafov zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy.

Paragraf 35 ods. 2 hovorí: „Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sa podieľajú na tvorbe jednotnej štátnej politiky v jednotlivých oblastiach, uskutočňujú túto politiku, vykonávajú v rozsahu svojej pôsobností štátnu správu a plnia ďalšie úlohy ustanovené v ústavných zákonoch, zákonoch a iných všeobecne záväzných právnych predpisoch.“ A paragraf 37: „Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sa starajú o náležitú právnu úpravu vecí patriacich do ich pôsobnosti.“

Rada vlády pre informatiku (prečo nie pre informatizáciu spoločnosti?) nepracovala systematicky. Ani štruktúra a zloženie novej rady nedávajú predpoklady na jej kompetentnosť a akcieschopnosť. Za ústredné štátne orgány sú členmi rady riaditelia odborov informatiky, ktorých kompetencie sú orientované hlavne na technologicko-prevádzkové záležitosti. Vytváranie technologicko-prevádzkových podmienok má iba podporný charakter, kľúčovým problémom informatizácie sú aplikácie, teda vecná stránka. Členmi rady by preto mali byť vysokí štátni úradníci, ktorí majú dosah na vecnú stránku problému a nesú aj politickú zodpovednosť za príslušný rezort. Členom novej rady nie je nikto z územnej samosprávy.

Orgány územnej samosprávy a štátne orgány budujú svoje informačné systémy nekoordinovane, ako samostatné, izolované, vzájomne neprepájané systémy. Výsledkom nekoordinovanej informatizácie verejnej správy je, že voči verejnosti sa táto javí ako neracionálne fungujúcich systém za peniaze daňových poplatníkov, ktorý pozostáva zo súboru niekoľko tisíc individuálnych, nezávislých úradov.

Na informatizáciu verejnej správy sa každoročne vynakladajú značné prostriedky (miliardy korún) z verejných financií. Vzhľadom na to, že tento proces je neriadený efektívnosť ich využitia je nízka.

Legislatívna podpora nie je systematická a komplexná. Súčasný prístup je prevažne „jednosmerný“, postupne sa spracovávajú „všeobecné“ zákony (elektronický podpis, elektronický obchod a pod.). Zákony, týkajúce sa jednotlivých agend výkonu správy iba v niektorých prípadoch podporujú informatizáciu, väčšinou len formou pasívnej elektronickej komunikácie, v nijakom prípade formou elektronických transakcií. Legislatívna podpora komunikácie vo verejnej správe a navonok formou elektronických transakcií je základným predpokladom fungovania e-governmentu v praxi, keďže podľa článku 2 Ústavy SR: Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Zo strany ústredných štátnych orgánov sa nedodržuje ani platný zákon č. 261/95 Z. z. o štátnom informačnom systéme (ďalej len ŠIS). Podľa tohto zákona ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií:

– „vypracúva v spolupráci s ostatnými ústrednými štátnymi orgánmi koncepciu ŠIS a po prerokovaní v rade ju predkladá na schválenie vláde SR v dvojročných intervaloch,“ uvádza sa v § 5, ods. 1, písm. b). Posledná koncepcia ŠIS bola schválená v roku 1996,

– „utvára v spolupráci s ostatnými ústrednými štátnymi orgánmi systém obsahujúci informácie o častiach ŠIS z hľadiska obsahového, technologického a organizačného (metainformačný systém) a zabezpečuje jeho prevádzku. Nie je známe, v akom štádiu je utváranie a prevádzkovanie metainformačného systému o častiach ŠIS,“ uvádza § 5, ods. 1, písm. e).

Podľa § 7, ods. 1, písm. d) zákona o ŠIS ústredné štátne orgány: „vypracúvajú časti ŠIS medzirezortného charakteru a po prerokúvaní v rade ich uskutočňujú“. Ani toto ustanovenie zákona sa zo strany ústredných štátnych orgánov dôsledne nedodržuje.

Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy explicitne nestanovuje úlohy a povinnosti týmto orgánom v oblasti informatizácie.

Podobne ani zákon č. 369/1991 Z. z. o obecnom zriadení a zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov nestanovujú explicitne úlohy a povinnosti územnej samosprávy v oblasti informatizácie.

– sa dotýka celej spoločnosti a všetkých jej aktivít, t. j.: verejnej správy aj verejnosti (súkromný sektor, tretí sektor, obyvateľstvo),

– nie je cieľom, ale rozhodujúcim prostriedkom zvyšovania kvality života spoločnosti,

– ak má byť účinný a efektívny musí byť riadený.

Akýkoľvek spoločenský proces môže byť riadený iba vtedy ak je pre jeho riadenie vytvorený príslušný inštitucionálny a legislatívny rámec. Bez dostatočnej politickej podpory nemožno vytvoriť účinný a efektívny regulačný rámec riadenia spoločenských procesov. Kým nebude na Slovensku vytvorený primeraný inštitucionálny a legislatívny rámec informatizácie spoločnosti, informatizácia bude u nás naďalej zaostávať a rozdiely medzi vyspelými krajinami a Slovenskom sa budú prehlbovať.