Keď 30. septembra 1938 nadránom dostával vtedajší československý prezident Edvard Beneš do rúk text Mníchovskej dohody, britský a francúzsky veľvyslanec mu ho odovzdávali so slovami, že má na rozhodnutie len niekoľko hodín. Pravda, nešlo len o neho, dokument musela prerokovať vláda. Kabinet sa zišiel ešte v to dopoludnie - v ťaživej a dusnej atmosfére. Prezident zhrnul udalosti posledných hodín do niekoľkých viet a prezentoval svoj postoj: "V prípade neprijatia by sme síce urobili čestnú vojnu, ale stratili samostatnosť a národ by bol vyvraždený." O pol jednej tak minister zahraničných vecí Kamil Krofta mohol diplomatom oznámiť: "Podriaďujeme sa rozhodnutiu, ktoré bolo urobené v Mníchove bez nás a proti nám."
Československo sa tak zaviazalo, že nasledujúci deň začne evakuáciu českého obyvateľstva z oblasti Sudet, ktoré sa stanú súčasťou nemeckej ríše. Svojím trvaním nemala presiahnuť desať dní a mala ju riadiť medzinárodná komisia. Úlohou komisie bolo tiež určenie tých časti, v ktorých sa uskutoční plebiscit o zotrvaní v ČSR, a stanovenie výsledných hraníc oboch štátov. Dôsledkom tohto rozhodnutia malo Československo prísť o 29,6 % svojej rozlohy a 33,4 % obyvateľov.
To však nebolo všetko. Ešte v ten deň odstúpila vláda premiéra Syrového. Onedlho jeho krok nasledoval Beneš. Do popredných vládnych funkcií sa dostali ľudia naklonení nemeckému vodcovi Adolfovi Hitlerovi. Novou hlavou štátu sa stal Emil Hácha a predsedom vlády Rudolf Beran. Hitler si tak otvoril cestu nielen k získaniu zvyšku ČSR do svojho područia (čo urobil šikovným ťahom v marci nasledujúceho roku), ale i k jednoduchšiemu začiatku vojny.
Kľúčové Sudety
Udalosti z prelomu septembra a októbra 1938 boli však len zavŕšením viac ako rok ťahajúceho sa sporu. Jeho kľúčovým problémom bolo územie za východnými hranicami nemeckej ríše, síce politicky patriace k Československu, no podľa Hitlera historicky prislúchajúce Nemecku. Žila na ňom podstatná časť československých (tzv. sudetských) Nemcov, ktorých bolo podľa sčítania v roku 1930 takmer tri a pol milióna. Jeho získanie a následné rozbitie Československa mali byť kľúčom k ovládnutiu strednej Európy.
K prvému otvorenému nacistickému útoku na Československo došlo v októbri 1937. Signálom naň sa mal stať krajský zjazd Sudetonemeckej strany (SdP) v Tepliciach, na ktorom jej predseda Konrad Henlein v prudkom a útočnom prejave žiadal zásadnú zmenu vnútornej a zahraničnej politiky ČSR. O dva dni neskôr už v liste určenom Hitlerovi vyhlasoval, že "po ničom tak vrelo a zo srdca netúži, ako po včlenení nielen Sudet, ale i celých Čiech, Moravy a Sliezska do nemeckej ríše".
Nikdy nebudeme spokojní
Do jari bola situácia pokojná. No už v marci nasledujúceho roku, v čase konania komunálnych volieb, sa Nemci začali presúvať k hraniciam ČSR, ktorá v odpovedi na tento krok čiastočne mobilizovala. Presuny v pohraničnom pásme získali pomerne značný medzinárodný ohlas, preto mal Hitler dve možnosti: buď otvorene zaútočí, alebo ustúpi. Hoci zvolil prvú z nich, stále veril, že cesta k ovládnutiu Československa vedie cez sudetských Nemcov.
Dňa 28. marca 1938 preto inštruoval Henleina, "aby SdP kládla domácej vláde také požiadavky, ktoré sú pre ňu neprijateľné". Henlein sľúbil "žiadať toľko, aby nikdy neboli spokojní". Svoj záväzok začal napĺňať na karlovarskom zjazde tejto strany v apríli 1938. V požiadavkách adresovaných vláde sa hovorilo o vyčlenení a uznaní sudetonemeckého územia a vybudovaní nemeckej samosprávy na ňom. Pre kabinet to bolo, samozrejme, neprijateľné, a tak počas následných rozhovorov s Henleinom k dohode nedošlo.
Napriek tomu bola vláda prinútená na ústupky. K múru ju tlačilo nielen Nemecko, ale i Francúzsko a Veľká Británia, ktoré odmietali čo len pomyslenie na novú vojnu. V prípade Londýna to až také prekvapujúce nebolo - stredná Európa bola totiž v očiach väčšiny britských politikov oblasťou nabitou vnútornými konfliktmi, za ktorú nehodno riskovať životy. Tento názor mal i vtedajší premiér Neville Chamberlain. Postoj Paríža bol zložitejší, pretože Francúzi boli jednými zo zmluvných partnerov, na ktorých sa pražské vládne kruhy výrazne spoliehali. Ich politika voči ČSR však podliehala pravidelným zmenám, a to v závislosti od zloženia vlády. Kým ľavicový premiér Léon Blum ešte v roku 1937 viackrát pripomenul, že jeho krajina dohodu dodrží, pretože "bez úcty k podpísaným záväzkom by nebolo civilizácie", jeho nástupca Edouard Daladier (už ako opozičný politik odmietajúci konflikt s Nemeckom a označujúci Bluma za vojnového štváča) ju pokladal za bremeno, ktorého sa treba rýchlo zbaviť. Jedinou medzinárodnou oporou pre Československo tak v tejto situácii ostával Sovietsky zväz (tiež s ČSR zviazaný spojeneckou zmluvou). Jeho vnútropolitický vývoj, sprevádzaný prenasledovaním a likvidáciou odporcov najvyšších predstaviteľov, však spochybňoval jej cenu.
Ide do tuhého
Československá vláda vypracovala ako odpoveď na žiadosti SdP dva návrhy. Oba Henlein bez diskusie odmietol. Nedosiahnutie kompromisu pritom Hitler využíval ako zámienku na zvyšujúce sa hrozby. V máji sa v Prahe objavili správy o nemeckých vojenských jednotkách približujúcich sa k československým hraniciam. Preto vláda opäť povolala do zbrane časť vojsk. Britská vláda upozornila Nemecko, že v prípade invázie do ČSR budú Francúzi nútení dodržať zmluvu a Británia takmer určite podporí Francúzsko. Pre ČSR to bol pozitívny signál, no v skutočnosti vôbec neznamenal zmenu britského postoja. Potvrdili to i júnové demarše, ktorými Londýn aj Paríž vyzývali na prijatie Henleinových požiadaviek.
No Hitlerovi sa málilo. Preto urýchlil prípravy plánu "Zelený", ako nazval útok na ČSR stanovený na 1. október 1938. Chamberlain sa však zľakol. Bol presvedčený, že ešte existuje možnosť na záchranu mieru a nechcel ju premrhať. Do Prahy poslal svojho spolupracovníka lorda Runcimana, ktorý mal sprostredkovať dohodu medzi oboma stranami. "S Henleinom sa dá rokovať," to bol lordov hlavný dojem zo schôdzky s ním. Ale Runcimanova misia prakticky nič nevyriešila. Skončila sa začiatkom septembra.
Vtedy už kríza vypukla naplno a udalosti dostali rýchly spád. Napriek ďalšej Benešovej ponuke už SdP rokovať nechcela. Jej predáci dostali od Hitlera jasný príkaz: vyvolať vzburu. No československá vláda rázne zakročila. Vyhlásila stanné právo, na Henleina vydala zatykač a stranu zakázala. Nemci následne opustili republiku. Vojna visela na vlásku.
Plán Zet
Chamberlain sa však nevzdával. S cieľom vyhnúť sa vojne vypracoval plán osobných stretnutí s Hitlerom, tzv. plán Zet. Prvýkrát sa s ním stretol 15. septembra na Berghofe, v Hitlerovom obľúbenom sídle. Führer od neho žiadal súhlas s odstúpením Sudet Československom. Britský premiér v zásade nenamietal. Inicioval preto spoločnú britsko-francúzsku nótu adresovanú československým predstaviteľom a požadujúcu vydať pohraničie českých krajín Nemecku. Hoci to vláda spočiatku odmietla, pod nevídaným tlakom oboch krajín svoje rozhodnutie 21. septembra zmenila. Ohlas zo strany verejnosti však bola okamžitý. Pod vplyvom mohutných demonštrácií kabinet premiéra Milana Hodžu nasledujúci deň rezignoval a do čela vlády sa postavil generál Syrový.
Deň Hodžovho odstúpenia bol zároveň dátumom druhej Chamberlainovej schôdzky s Hitlerom. Vodca už mal pripravenú mapu so zakreslenými územiami, o ktoré mal záujem. Jeho slová zneli ultimatívne: alebo ju západné mocnosti prijmú, alebo sa Európa nevyhne vojne. Takto boli predložené aj novej československej vláde. No tá bola neoblomná. Nielenže hrozbu neprijala, ale dokonca vyhlásila všeobecnú mobilizáciu. Chamberlain i Daladier urobili posledný pokus - požiadali Hitlera o uskutočnenie štvorstrannej konferencie. Hoci ten sa už rozhodol pre útok, návrh prijal.
Stretnutie štyroch mocností sa uskutočnilo 29. septembra 1938 v Mníchove. Hlavnými účastníkmi boli Daladier, Chamberlain, taliansky vodca Benitto Mussolini a, samozrejme, hostiteľ Adolf Hitler. Československo pozvané nebolo, jeho zástupcovia Mastný a Masařík čakali na výsledok v mníchovskom hoteli. Celá konferencia prebiehala neorganizovane, bez rokovacieho poriadku a predsedajúceho. Výsledky tejto "diskusie" o predložených návrhoch prebiehajúcej v troch fázach od trištvrte na tri popoludní sa dostavili krátko po polnoci.
Privítal ich celý svet. Chamberlainovi pripravili Briti po príchode z bavorskej metropoly nadšené ovácie. Jeho prejav v Buckinghamskom paláci sledovali so zatajeným dychom. Premiér hovoril o "mieri so cťou".
Avšak o niekoľko mesiacov už zmýšľal inak. Vedel, že celé rokovania v Mníchove boli zo strany nemeckého vodcu len pokrytectvom. Vo svojej reči zo 17. marca 1939 v Birminghame sa preto snažil svoje konanie zo septembra predchádzajúceho roka ospravedlniť. Pre Československo, ale aj pre celý svet už bolo neskoro.