Touto cestou sa pred dvoma rokmi ubral aj dokument Český sen, ktorého tvorcovia vyrobili falošný supermarket, aby mohli nakrútiť ľudí bežiacich za výhodným nákupom zelenou lúkou, na konci ktorej ich čakala prázdna napodobenina obchodu. Tento prístup bol otázny z etického hľadiska, no britskí dokumentaristi sa občas pokúšajú aj o niečo konštruktívnejšie. Napríklad, ako urobiť ľudí šťastnejšími alebo ako ich vrátiť do prázdnych kostolov.
Kňaz ako z reklamy
Boh to nemá v Británii práve najľahšie, počas 20. storočia zmizol zo života miliónov ľudí. Darí sa mu iba v menšinových komunitách ako sú moslimovia, kresťanská viera dostala nedávno infúziu v podobe státisícov Poliakov. Zo starousadlíkov však do kostola pravidelne chodí menej ako desať percent veriacich. Trojdielny dokument Priest Idol (narážka na britskú obdobu našej SuperStar s titulom Pop Idol) zaviedol divákov do obce menom Lundwood, kam prichádza mladý americký vikár James MacCaskil rozhodnutý zachrániť farnosť, kde v nedeľu chodí do kostola desať ľudí. Na zadnej stene jeho fary ktosi sprejom nastriekal veľavravné "Fuck the God", on je však optimista a verí, že sa mu podarí situáciu zmeniť.
"Slavnosti sněženek"
Nakrúcanie programu pre britskú komerčnú televíziu mu vytvorilo podmienky, v ktorých všetko ide o niečo ľahšie ako bez pozornosti televíznych kamier. Na pomoc si zavolá miestneho komedianta, ktorý ho poučuje, ako na ľudí naozaj zapôsobiť, ako aj reklamnú agentúru pracujúcu v tomto prípade zadarmo -- tá potom rozpúta veľkú presviedčaniu kampaň. V rámci nej obec oblepia bilbordmi, kde sa návšteva kostola predáva podobne ako maslo či prací prášok. Každý obyvateľ dostane zadarmo žiarovku v škatuľke s textom o božom svetle, úplne zmenia interiér kostola, usporiadajú veľkú záhradnú slávnosť, na nedeľnú omšu pozvú hudobné celebrity.
Po niekoľkých mesiacoch vytrvalej snahy a návšteve každej domácnosti sa počet ľudí na nedeľnej omši zvýši z desiatich približne na šesťdesiat. Možno by to bol úspech, keby v celej obci nežilo 6-tisíc ľudí...Cieľom dokumentu asi nebolo zachrániť cirkev, veď tá istá televízia s obľubou vysiela iné dokumenty, ktoré by na konzervatívnom Slovensku považovali za protináboženské. Skôr išlo o sociálny experiment, ktorý ponúkol to, čo sa od neho očakávalo -- zmenu, ale predovšetkým slušnú dávku zábavy.
Novodobé desatoro
Zatiaľ čo sa presviedčanie ľudí na návštevu kostola môže niekomu zdať ako ideologická manipulácia, asi nikto nebude nič namietať proti experimentu, vďaka ktorému by mohli byť ľudia šťastnejšími. Slough je mesto, nad ktorým prelietavajú lietadlá pristávajúce na letisku Heathrow a má povesť neradostného miesta pre život. Podľa výskumov sú v Británii aj depresívnejšie mestá, Slough sa však stal známy vďaka populárnemu seriálu Office, na začiatku ktorého diváci vždy videli záber na šedivú zástavbu plnú nevľúdne vyzerajúcich administratívnych budov.
Štvordielna séria hodinových dokumentov Making Slough Happy vysielaná na BBC 2 predstavila skupinu desiatich sociálnych vedcov. Tí dali dokopy všetky tvrdenia o tom, čo robí človeka šťastnejším a vypracovali akési novodobé desatoro, vďaka ktorému by sa mal človek cítiť lepšie. Tím odborníkov napríklad radil, aby ste sa na ulici každý deň usmievali na neznámych ľudí, či s nimi dokonca nadviazali rozhovor. Veľký dôraz kládli aj na fyzický kontakt -- ľudia by sa podľa nich mali oveľa viac objímať. Účinné by malo byť aj pestovanie rastlín a pokusy, aby zostali pri živote čo najdlhšie.
Štyridsať šťastných
Podľa väčšiny výskumov ľudia strávia konverzáciou so svojím partnerom neuveriteľne málo času, takže odborníci vo svojom desatore radili aj to, aby ste sa s ním aspoň raz do týždňa poriadne porozprávali a nenechali sa pritom ničím vyrušovať. Šťastiu by mal pomôcť telefonát priateľovi, ktorého ste už veľmi dlho nevideli, rovnako by ste sa každý deň mali od srdca zasmiať, pokiaľ možno medzi živými ľuďmi, a nie vďaka vtipu v televízii, ktorú by ľudia túžiaci po šťastnejšom živote mali obmedziť aspoň o polovicu.
Ako ukázal britský dokument, nie všetky metódy na zlepšenie nálady boli bezproblémové. Ľudia sa napríklad cítili trápne, keď mali spolu spievať pieseň, nie najlepšie dopadla "cintorínová terapia" ženy, ktorá len nedávno stratila niekoho blízkeho. Názov dokumentu sľuboval, že šťastným urobí celé mesto, v skutočnosti si z neho vybral iba malú vzorku v podobe štyridsiatich dobrovoľníkov. Pri meraní ich pocitov šťastia pred a po experimente však vyšlo, že pokus bol mimoriadne úspešný a niektorí z dobrovoľníkov -- ako napríklad 19-ročný chlapec -- sa neubránili slzám. Záujmu výskumníkov sa však ubránilo miestne zastupiteľstvo, ktoré tvrdohlavo odmietalo akékoľvek stretnutie. Môžu mať pritom politici vyššiu métu ako urobiť ľudí šťastnými? A môžu mať vyššiu métu dokumentaristi?
Najväčší sociálny experiment
Predchádzajúce dva dokumentárne filmy dobre ilustrujú silnejúci trend, keď chcú dokumentaristi dávať svet do poriadku. Takúto vysokú ambíciu nemá zrejme najdlhší televízny projekt v Británii, ktorý trvá neuveriteľných 42 rokov. Vychádza skôr zo starej metódy založenej na pozorovaní, jeho výsledky sú však pôsobivé rovnako ako výsledky nákladných dokumentárnych pokusov so spoločnosťou. Divák však o nič neprichádza, najväčší sociálny experiment s nami totiž robí samotný život plný náhod a nepredvídaných zvratov.
S nakrúcaním sa začalo v roku 1964, keď si filmári vybrali dvanásť detí najmä z bohatých a chudobných rodín a každých sedem rokov sa k nim vrátili, aby sledovali, akým smerom sa uberá ich život. Zatiaľ posledný diel s názvom 49 Up (49 a viac) diváci uvideli pred pár mesiacmi. Keď mal Tony sedem rokov, žil v robotníckej štvrti vo východnom Londýne a chcel sa stať džokejom. V skutočnosti sa stal taxikárom, ale jeho rodná štvrť sa mu časom prestala páčiť kvôli množstvu prisťahovalcov, a preto dnes žije v britskej komunite v Španielsku. Diváci pred siedmimi rokmi mohli sledovať rozpad jeho rodiny, čas v tomto prípade však všetko vyliečil.
Tucet vybratých životov
Malý Neil sa chcel stať astronautom, ale keď mal 28 rokov, pološialený žil ako bezdomovec v škótskych horách. Každý nový diel dokumentu obsahuje zostrihy z tých predchádzajúcich, takže vzniká fascinujúca mozaika tuctu náhodne vybratých životov, ktoré ukazujú závratné zmeny, akými za štyridsať rokov prešla jedna spoločnosť, ale aj čosi hlbšie. Postupné starnutie a strácanie ilúzií sa zdajú čímsi prirodzeným, dvanásť detí z roku 1964 dnes chce najmä to, aby boli zdravými a mali ich radi ich najbližší.
Dokument bude zrejme pokračovať až dovtedy, kým bude aspoň jedno z dvanástich detí nažive. Zatiaľ všetky dosiahli stredný vek a zistili, ako sa ich život líši od detských predstáv. Aspoň z hmotného hľadiska je už teraz jasné, že lepší život čakal tých, ktorých rodičia mali na zaplatenie drahých súkromných škôl. Mnohé výskumy šťastia však ukazujú, že peniaze nie sú pre pocit šťastia až také podstatné. V známej pesničke sa v rozpore s tým spieva, že "štěstí je krásná věc, ale prachy si za něj nekoupíš". Zdá sa, že za peniaze sa predsa len kúsok šťastia kúpiť dá. Alebo sa za ne dajú nakrútiť dokumenty, ktorých sledovanie je čírou radosťou z dobrého nápadu dotiahnutého až do konca.