Nie je to tak dávno, keď výročné štatistiky OSN strašili Zem hrozbou preľudnenia. Maximálne odhady sa síce z roka na rok znižujú, ale v mysliach ľudí stále pretrváva katastrofický obraz o neschopnosti nakŕmiť ďalšie a ďalšie deti. Nedesí nás však len globálny pohľad. Strach vyvoláva aj starnúce obyvateľstvo vyspelých krajín. Podľa jedného pesimistického odhadu nás malo byť na Slovensku v roku 2025 takmer o 200-tisíc menej. Podobné správy sa vždy dostanú na titulné stránky novín a do hlavných večerných správ, sebakriticky však treba priznať, že v tomto médiám až tak veriť netreba...
Žiadna katastrofa
Má Slovensko problém? Štatistiky hovoria, že nie. Tretí rok za sebou sa zvýšila pôrodnosť a po dva roky sme zaznamenali prirodzený prírastok obyvateľstva. Odborníci sa zhodujú v tom, že za to môžu tzv. odkladané materstvá. Mladé ženy neprestali mať deti, len ich príchod na svet posunuli o niekoľko rokov.
Ľudí bude pribúdať, nie však dlho. Boris Vaňo z Výskumného demografického centra v tomto prípade varuje pred zamieňaním pojmov plodnosť a pôrodnosť. Kým počet detí na jednu ženu sa bude dlhodobo zvyšovať, zvýšená pôrodnosť (počet detí na počet obyvateľov) je len dočasným javom. "Najneskôr do roku 2015, pretože potom budú do plodného veku prichádzať slabšie ročníky, narodené v 80. a 90. rokoch." Teda ani fakt, že tieto ženy budú mať viac potomkov, nevyrovná skutočnosť, že ich bude čoraz menej. To rozhodujúcou mierou ovplyvní aj predpokladaný dlhodobý prirodzený úbytok.
Totálny úbytok Slovákov teda nehrozí. Vyvážený stav alebo mierne zníženie počtu obyvateľov totiž nemusí spôsobovať ekonomické problémy. Naopak, riziko predstavujú posuny v jednotlivých vekových kategóriách. "Starnutie populácie je predovšetkým veľkým problémom pre sociálne systémy, ktoré boli dlhé desaťročia založené na predpoklade, že populácia sa prirodzene reprodukuje a že základom fungovania týchto systémov je medzigeneračná solidarita. Oba tieto predpoklady už nie sú pravdivé," hovorí sociologička Erika Kvapilová.
Viac neistoty, menej detí
Ani to však nebráni politikom zachraňovať svoju krajinu aj z demografickej stránky. Volaním po vyššom "pôrodnom", plošných prídavkoch na deti či príspevkoch na pastelky vytvárajú, nielen u nás, dojem, že počet detí závisí od ekonomickej situácie. To však neplatí ani v rámci Slovenska ani z celoslovenského hľadiska.
Zlomovým sa ukázalo transformačné obdobie. Podľa Vaňa sa na nestabilnú situáciu viaže aj pokles pôrodnosti. "Len čo sa spoločenská situácia stabilizuje, tak sa plodnosť zvýši. Síce už nebude taká vysoká ako v sedemdesiatych rokoch, ale ak by štát našiel vhodný spôsob, ako pomôcť, mohla by sa zvýšiť o trochu viac."
Ivo Možný z brnianskej Masarykovej univerzity kladie zníženie plodnosti do súvisu so zvyšovaním životnej úrovne. "Počet detí sa znižuje v krajinách, ktoré majú šancu na zvýšenie životnej úrovne. To je čiastočná odpoveď na otázku, prečo sa to udialo aj v religióznom Taliansku, Španielsku a Grécku. Jednoducho sa začali prudko rozvíjať." Naopak, v rozvinutých alebo chudobných krajinách k takýmto výkyvom podľa Možného nedochádza.
Dieťa za peniaze
Štát nemôže prinútiť ľudí plodiť. Úspešnejší býva, keď plodeniu bráni. Nátlak si však, napríklad v Číne, začal vyberať svoju daň. Okrem medializovaných vynútených potratov a vrážd novorodencov bude mať Čína vážne problémy vo vekovej štruktúre obyvateľstva, keďže jej budú chýbať deti. A ešte viac jej budú chýbať dievčatá, ktoré nemajú v "ríši stredu" takú spoločenskú váhu ako chlapci.
Priamy nátlak použiť nemožno, a tak to vlády skúšajú, ako nedávno v Česku, s peniazmi. Niektorí odborníci však tvrdia, že viac ako financiami môže štát pomôcť tým, že vytvorí takú spoločenskú klímu, ktorá bude viac naklonená deťom. "Oveľa účinnejšia je nepriama podpora. Všetky priame dávky od pôrodného k prídavkom považujem za horšie ako služby či podmienky v zamestnaní. Ale aj tak od nich nemožno očakávať zázraky," skonštatoval Vaňo. Ako príklad uvádza Francúzsko. Krajina nezaznamenala zvýšenie počtu obyvateľov len vďaka prisťahovalcom - naštartovala totiž ofenzívnu rodinnú politiku, ktorá prispela k najrýchlejšiemu zvýšeniu plodnosti v Európe. Ďalším príkladom sú škandinávske krajiny: všeobecný dôraz na rovnocenné postavenie žien v spoločnosti im umožňuje skĺbiť pracovné aj rodičovské povinnosti.
Kvapilová nechce úlohu štátu zatracovať, podľa nej môže dokonca pomôcť významným spôsobom. Ani ona však neverí iba prídavkom či daňovým bonusom. "Medzi možné opatrenia patria najmä služby dennej starostlivosti o deti pracujúcich rodičov, ktoré sa stali nedostatkovým tovarom. A nepoviem nič nové, ak upozorním na bytové problémy mladých ľudí, bez riešenia ktorých ťažko očakávať, že porastie množstvo mladých rodín a detí na Slovensku."
Matka - hrdinka
Štát deti potrebuje - bez nich by v budúcnosti nemal kto bojovať, vyrábať a, samozrejme, plodiť. Dnes je však ich potreba menšia ako v minulosti. O stále rastúci počet obyvateľstva sa opierali aj ekonomické teórie, tvrdiace, že prosperita krajiny je závislá od rastu obyvateľstva. "Tieto teórie sa opierajú o starý industriálny model rastu. Jeho pravdivosť je teda limitovaná. Dnes sú najúspešnejšími tie ekonomiky, ktoré stavili na inovácie, ktoré sú skôr založené na vzdelanej, a nie jednoducho mnohopočetnej populácii," vysvetľuje Kvapilová.
Klesajúci počet detí súvisí aj so zmenenými politickými podmienkami. V totalitných spoločnostiach boli oceňované, napríklad v Rusku "matky - hrdinky" či v Hitlerovom Nemecku matky, plodiace zaručených árijcov. Deti, ktoré mali "nevhodných rodičov", posielal štát na prevýchovu, stávali sa členmi mládežníckych organizácií vedúcich politických strán. S takýmito "občanmi" už nemal byť problém.
Trochu inak, ale tiež vo svojom záujme, sa o deti staral socialistický režim v bývalom Československu. Vysoká plodnosť v 70. rokoch bola podľa Vaňa spôsobená aj spoločenskou situáciou, ktorá nevytvárala rodine konkurenciu. "Mladí ľudia u nás nemali veľa možností inej realizácie. Po škole nasledovala len práca, manželstvo a deti. Výrazná podpora štátu bola politicky motivovaná. Vládcom vyhovovalo, že ľudia sa venujú viac rodine než spoločenským záležitostiam."
Vyvlastnená rodina
Rodina je základom štátu, počúvali sme kedysi. Dnes to už nikto takto "natvrdo" nehovorí, ale toto presvedčenie stále pretrváva. Je však oprávnené? Moderný sociálny štát na jednej strane tvrdí, že chce uľahčovať rodinám život, na druhej strane si ju k sebe priam existenčne pripútava.
Podľa jednej sociologickej teórie štát rodinu vyvlastnil - zbavil ju všetkých tradičných funkcií a právomocí. Starostlivosť o starých, deti, chorých, či snaha spoločne zabezpečiť živobytie, domácnosť stmeľovali. Po tom, čo štát všetky tieto povinnosti prevzal na svoje plecia, a tým rodinu oslabil, prejavuje o ňu až dojemnú starostlivosť. Starí rodičia dožívajú v domovoch dôchodcov, chorí sa liečia v nemocniciach a jednotlivci si často žijú lepšie osamote ako v rodinách. Jednou z mála funkcií - ktorá rodinám ešte zostala - je starostlivosť o deti. Český sociológ Jan Keller k tomu ironicky poznamenal: "Pokiaľ by štát z nejakého dôvodu zmenil svoj názor, môžeme si byť istí, že sa vytvorí príslušná inštitúcia." Keby tak inštitúcie mohli aj rodiť, austrálsky minister by mal po starostiach.