Únos dvoch izraelských vojakov, pokus o záchranu, odvetné akcie, rakety z Gazy a Libanonu, protiútok, utečenci - to sú posledné týždne na území historickej Palestíny. Typický kolotoč útoku a odvety sa tentoraz dostal do vyšších obrátok. Roztočil sa nad Izraelom, veľkou časťou Libanonu a, samozrejme, nad pásmom Gazy a Západným brehom Jordánu, teda nad územiami pod palestínskou samosprávou.
Hovorí sa o novej vojne. Bude však nová? Pri pohľade na dejiny tejto časti sveta sa zdá, že vojna sa nikdy nekončí. Len sa občas vyhlási dočasné prímerie.
Obeť vlastnej existencie
Dávid, Nabuko, Titus, križiaci, Saladin, Briti, Arabi, Židia. Všetci si územie na čas zobrali, zborili, postavili, rozdelili. Jedni chceli ďalší skalp do zbierky, druhí túžili po dobrom mieste na život, tretím šlo o dedičstvo. Prečo práve tu?
Palestína je obeťou svojej polohy. Leží na spojnici medzi Európou, Áziou a Afrikou a v minulosti bola zaujímavá pre každého vládcu nejakej veľkej ríše v jej blízkosti. Vždy, keď sa stretli mocenské ambície v okolí, armády križovali toto strategicky dôležité územie. Deje sa tak aj dnes a nie je dôvod myslieť si, že v budúcnosti to bude iné.
Územie medzi Stredozemným, Mŕtvym a Červeným morom má oproti iným ešte jedno špecifikum - stretávajú sa tu nielen svetadiely a ctižiadosť, ale aj kultúry. Izrael je podľa mnohých laboratóriom, kde sa v malom odohráva celosvetový proces stretávania kultúr či civilizácií.
Rozmnoženie dedičov
Kto je v práve? Najdlhšie dedičské konanie v histórii ľudstva sa nie a nie pohnúť z miesta. Nečudo. Závet síce pridelil krajinu jednému človeku, jeho potomstvo sa však rozrástlo do miliardových rozmerov. Genesis - Prvá kniha Mojžišova sa môže zdať smiešna, ale stvorenie, zázraky, bitky s anjelmi a Božie slová ovplyvňujú konanie ľudí aj po štyroch tisíckach rokov od jej vzniku.
Patriarcha Abrahám, otec judaizmu, kresťanstva a islamu, musel v živote podstúpiť mnohé skúšky. Jeho, z dnešného pohľadu nepochopiteľné, rozhodnutia sú podľa všetkých troch monoteistických náboženstiev správne. Abrahám uveril, že Boh, ktorý sa s ním rozpráva, je jediný, bol ochotný pre neho obetovať jediného syna a vybral sa na jeho príkaz na cestu z relatívne bezstarostnej Mezopotámie do zasľúbeného Kanaánu.
"Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním," povedal Abrahamovi jeho Pán. A skutočne, povstal nie jeden, ale veľa veľkých národov. Od patriarchovho prvého, ale nelegitímneho syna Izmaela odvodzujú svoj pôvod moslimovia. Na Abrahámovho vnuka Jákoba (ktorý po zápase s anjelom dostal meno Izrael) sa mohlo odvolávať dvanásť izraelských kmeňov, teda všetci Židia. A Ježiš Kristus, potomok kráľa Dávida, je Bohom pre všetkých kresťanov.
Nepokojná hora
Tak, ako je Izrael zmenšeninou sveta, Jeruzalem je zmenšeninou Izraela. Faktické hlavné mesto štátu (de iure je ním Tel Aviv) je rozdelené na arabské, židovské a kresťanské štvrte. Židovský nárok sa opiera o múry dvakrát rozvráteného Šalamúnovho chrámu, moslimský o zlatú kupolu Skalnej mešity, stojacej na mieste, odkiaľ Mohamed vystúpil na nebesia. Kresťanské požiadavky ustúpili do pozadia, ale miesto Kristovho hrobu je pre nich rovnako posvätné.
Samotná Chrámová hora s Múrom nárekov (pozostatok po druhom židovskom chráme) a mešitou je jedným z najsymbolickejších miest sveta. Stačilo, aby na ňu ostentatívne vystúpil izraelský premiér a po rokoch relatívneho prímeria sa začala druhá palestínska intifáda. Vojny majú naoko banálne zápletky.
Sám proti všetkým
Priebeh vojny už taký banálny nie je. Štát Izrael počas svojej takmer 60-ročnej existencie viedol s okolitými arabskými krajinami štyri vojny. V prvej, tzv. palestínskej vojne, v rokoch 1948 - 1949, obhájil Izrael svoju existenciu proti presile egyptských, zajordánskych, irackých, sýrskych a libanonských síl. Arabské štáty však existenciu židovského štátu neuznali.
V sinajskej vojne, ktorá prebehla pred polstoročím, Izrael ubránil svoj prístup k Červenému moru, obsadil pásmo Gazy a na rok aj celý Sinajský polostrov. Preventívna šesťdňová vojna z roku 1967 nasledovala po výzvach egyptského prezidenta Násira na zničenie Izraela. Koniec sa nekonal. Naopak, Izraelčania obsadili Západný breh, Jeruzalem a sýrske Golanské výšiny.
Zatiaľ posledná regulárna (jomkipurská) vojna prebehla v roku 1979. Spojené egyptské a sýrske vojská chceli oslobodiť územia obsadené Izraelom v predchádzajúcich vojnách. Zisky však nedosiahli. Izrael síce ubránil dobyté územie, ale zavaril si na ďalšie problémy.
Boj o život
Vulgárne povedané, synovia Izmaela sa rodia rýchlejšie ako synovia Izraela. Nepomohla ani imigrácia z Európy, Ruska či iných častí sveta. Zlá situácia na okupovaných palestínskych územiach sa v priebehu desaťročí ešte zhoršila. Prírastok obyvateľstva, postavenie utečencov, chudoba v porovnaní s židovským susedom a nepriateľstvo spôsobili, že v roku 1987 vypukla intifáda - povstanie arabského obyvateľstva zamerané na ukončenie dvadsať rokov trvajúcej izraelskej okupácie.
Kým dovtedy sa nedialo akoby nič, nasledujúce dve desaťročia boli plné udalostí - povstanie, rezolúcie, mierové dohody, smrť premiéra Rabina, druhé povstanie, smrť palestínskeho vodcu Arafata, stiahnutie z Gazy, výstavba oplotenia... Navyše stále pokračujú snahy o zničenie židovského štátu. Od tejto požiadavky dodnes neustúpilo palestínske vládne hnutie Hamas a hovorí o ňom iránsky prezident Ahmadínedžád. Najnovšiu skúsenosť má Izrael z roku 1991, keď naň Irak vypálil rakety Scud. Súčasná situácia je tak mixom útokov, strachu, neprimeraných reakcií a iracionality. Ale len z nášho pohľadu. Z pohľadu bojujúcich ide o viac.
Permanentná vojna o Svätú zem pokračuje, národy dedičov sa hlásia o svoje práva. Bojujú o púšť, skaly, údolie Jordánu, sto kilometrov pobrežia a Jeruzalem. Ide im o územie, o právo, o Boha, ale aj o prestíž a o vlastný život.
| Ortodoxní židia sa modlia pri jeruzalemskom Múre nárekov. Najfotografovanejšie miesto v Izraeli pripomína zbúranie Chrámu v roku 70 n. l. a rozptýlenie židov do sveta. |