Časť českej kritiky rozdrvila film Ještě žiju s věšákem, plácačkou a čepicí, ktorý nedávno prišiel aj do slovenských kín, na franforce. Zlý je scenár, film je statický, urozprávaný, monotónny, nevýrazný, postavy na svoj robotnícky pôvod priveľmi mudrujú. Jednoducho nevydarený pokus o oživenie úspešnej divadelnej hry Reného Levinského.
To všetko je možno pravda, ale... Aj tak máte pocit akoby povstal príbuzný duch filmov Hoří má panenko či Ostro sledované vlaky. Nepečiatkujú sa síce zadky, ani sa nevolí miss, ale naoko banálne rozhovory o hrnčekoch a futbale, romantika vidieka, malej železničnej staničky a jej "hospúdky", v ktorej počuť aj bzukot letiacej muchy či vrzgot stoličky a reči, sa vedú len okolo "toho" (však viete čoho), nenápadne evokujú zlatú éru československej novej vlny. Rovnako ako neznáme tváre... A tak vzniká čaro, ktoré môžu vytvoriť len prirodzené ľudské typy z tej najsurovšej formy: od skutočného houmlesáka, cez mäsitého Slováčiska Joža Polievku, divadelných ochotníkov, nehercov až po samotnú produkčnú filmu a jedinú komerčnú hviezdu -- Jaroslava Dušeka. Aj zápletka filmu je takmer nepodstatná, vyplnená najmä situačnými gagmi a zemitými scénkami. Dáva sa totiž na známosť, že v Těšíne zastal čas! Žiadne búraky, automaty, des a stres modernej doby. Len koľajnice, poloprázdne vlaky, záhradné "posezeníčko" a pred ním zaparkované bicykle. A s nimi aj ľudské životy. O nič tu akoby nejde, všetko sa relativizuje, tragédia sa mení na frašku s rýchlosťou striedania partneriek. Škoda len, že železničnému žargónu, ktorým hovoria postavy, niekedy nerozumejú ani samotní Česi, nieto ešte my...
Režisér filmu Pavel Göbl je podľa niektorých kritikov považovaný za čerstvý vietor v radoch českých filmových tvorcov. Už jeho prvý dokumentárny film rozkolísal hladinu stojatých vôd, keď sa s celým filmárskym ansámblom dovalil do jednej z českých dediniek, aby natočil dokument o pochovávaní ľudí v truhlách. Na "stojáka". V rámci šetrenia miesta... Skvelý to nápad i realizácia.
Film Ještě žiju... má síce niektoré zle prehodené výhybky, ale aj v súčasnosti takmer nezhliadnuteľné vlastnosti. Nemôže sa mu uprieť odvaha a tvrdohlavosť raziť si v dobe efektných a presne mierených Koljov, Modrých svetov či Pupend vlastnú cestu. A práve svojou cudnosťou rozparádil niektorých kritikov a divákov. Uzatvorený kruh, v ktorom sa nič neudeje náhodne, nezabudnuteľné posolstvo z dôb totality ( "spravili hovno a hovno nám aj nechali") spolu so svojou autentickosťou stavajú film oveľa bližšie k praobyčajnému životu ako sa podarilo všetkým Hřebejkom či Svěrákom.
Je to v podstate nuda. Ale taká, na ktorú myslíte celý nasledujúci týždeń. A možno aj dlhšie.
StoryEditor