Z nedávnych výskumov OECD vyplýva, že na Slovensku stále pribúda detí, ktoré nie sú schopné syntetizovať prečítané, nie sú schopné čítať s porozumením. Máte s tím skúsenosti aj vy?
- Áno, máme praktické skúsenosti. Nikdy sme nerobili výskum. U nás, na univerzite, je problém s čítaním s porozumením. Z roka na rok sa zhoršuje situácia - študenti sa vedia naučiť text, ale pri diskusii mám často problém, že nevedia, o čom to je, pretože prečítanú informáciu nevedia spájať s inou informáciou. Začali sme to teda riešiť tak, že od tohto semestra máme predmet Úvod do štúdia sociálnych vied, kde sa budeme venovať problematike čítania a písania s porozumením. Chýba samostatná schopnosť vybrať myšlienku, abstraktne ju spracovať a vlastnými slovami ju opísať.
Kde sa stala chyba?
- Chyba je podľa všetkého systémová a dobová. Moje učenie je často založené na tom, že rád dávam praktické príklady z literatúry. S prekvapením som zistil, že mnoho študentov nikdy nečítalo Robinsona alebo Troch mušketierov, teda literatúru, o ktorej by sme si mysleli, že ju čítal každý. Deti zrejme prestali čítať a vnímajú svet len vizuálne.
Optimisti hovoria, že deti sa presúvajú od kníh k internetu...
- Keby to bolo len k internetu, tak je to v absolútnom poriadku. Internet a komputerizácia majú takú nepríjemnú vlastnosť, že sa hľadá skôr obrázok ako text. Takže medzi ľuďmi začína vystupovať sekundárny analfabetizmus, vedia síce čítať, ale nevedia sa k tomu vyjadriť.
Ako sa v tejto súvislosti bude meniť rola učiteľa?
- To nie je zase také komplikované. Touto skúsenosťou prešli Američania už pred dvadsiatimi rokmi. Reakcia na to bola taká, že univerzity museli v prvom ročníku začať učiť čítať a písať. Niekde v systéme vzdelávania musí byť niekto, kto povie, že bez tohto to ďalej nejde. Väčšina ľudí je aj vo veku osemnásť rokov doučiteľná.
To, čo ľuďom chýba, je sociálna inteligencia. Súvisí to so všeobecnými zmenami v komunikácii. Dnes je veľmi málo informácií, ktoré ľudia dostávajú prostredníctvom normálneho rozhovoru. To sú informácie so sociálnymi súvislosťami. Výsledkom je pokles sociálnej inteligencie. Asociálne sa nesprávajú len majitelia veľkých áut, ale toľko ľudí, že to už nikoho neprekvapuje. Aj tu je miesto pre školu.
Môže v tomto učiteľ suplovať rodiča?
- Vždy bola nejaká deľba prenosu informácií zo starších na mladších. Niečo dávala rodina, niečo škola. Bolo aj také obdobie, že deti, ktoré sa doma nedoučovali, neboli v škole schopné získať dobré známky. Škola teda presúvala množstvo povinností na rodinu. Štruktúra socializačného pôsobenia teda môže byť pozmenená. V systéme školstva oddávna existovali výrazné rozdiely medzi školami, ktoré kládli dôraz na stránku rýdzo vedomostnú, alebo na stránku sociálnej inteligencie a na schopnosť pracovať s inými ľuďmi. Anglické elitné stredné školy sú príkladom škôl, kladúcich dôraz na sociálnu inteligenciu.
U nás sa už dlho diskutuje o tom, že v školách sa deti prepchávajú faktmi, ale vôbec nediskutujú. Zmenilo sa za tie roky vôbec niečo?
- Systém memorovania poznatkov a faktograficky preťaženého štúdia bol založený ešte v rakúsko-uhorskej monarchii, odkiaľ ho prevzalo Československo a neskôr Slovensko. Všetci o tejto tradícii vedia a niekto nie je schopný to zreformovať. Učenie rodičov i vašich detí bolo a zrejme bude stále založené na memorovaní. To nám síce dáva výhody na medzinárodných olympiádach a porovnaniach, ale napríklad Američania majú inú výhodu - keď si sadnú k počítaču, vedia si dávať do súvislostí také veci, ktoré naši študenti nedokážu.