Je príznačné, že zo svojej minulosti si zapamätáme viac príjemných než nepríjemných zážitkov. Naša cenzorská pamäť tie nepríjemné časom zmierni a príjemné zosilní. Tomuto javu sa ľudovo hovorí "spomienkový optimizmus". Pod vplyvom takéhoto selektívneho prístupu sa nám môže často zdať, že detstvo sa odohrávalo takmer v raji. Pritom väčšina detstiev bola úplne priemerná až všedná: povinnosť chodiť do školy, povinnosť poslúchať rodičov, občasné vylomeniny a následné tresty.
Spomínanie s optimizmom
Z odstupu času sa však záhrada starých rodičov alebo aj pieskovisko na sídlisku javia ako najkrajšie miesto na svete. Zdá sa nám, že aj v prírode vládol poriadok štyroch ročných období a nie frustrujúca klimatická nestálosť. No keď už sme pri tej klíme -- tá sa naozaj mení, tam sa už nedá hovoriť o výstrelkoch spomienkového optimizmu. Na rozdiel od príkladu s klímou však pre nás základnou otázkou zostáva: Meníme sa rýchlejšie my, alebo hodnoty sveta okolo nás? Spomienky na detstvo, starorodičovskú rajskú záhradu, spoľahlivý režim štyroch ročných období majú svoje nespochybniteľný význam. Fenomén "spomienkového optimizmu" funguje nielen vo vedomí jednotlivcov, ale aj v kolektívnom vedomí kmeňov, etník a národov.
Čo (ne)povedal Budha
Hovorí sa, že veľkí učitelia a zakladatelia náboženstiev či etických systémov sa v dejinách ľudstva objavovali práve v časoch vrcholiaceho mravného úpadku. Učenia Budhu, Zaratustru, Lao-ceho, Konfucia, Platóna spoznalo ľudstvo zhruba v rovnakom období. Každý z týchto mysliteľov odkazoval na dobu predkov, keď vo veciach vládol určitý poriadok. Inak povedané, hovorili o ideálnych, "zlatých" časoch, v ktorých bol mravný úpadok takpovediac neznámym javom. Odvolávanie sa na zlaté časy poznačilo takmer všetky náboženstvá a filozofické systémy. Svedčia o tom dávne legendy o vyhnaní z raja či bájnych kontinentoch ako napríklad Atlantída.
Čo morálka, to strážca
Nostalgia za "starými zlatými časmi" dodnes ovláda rétoriku politikov, kňazov, filozofov, novinárov. Moralistické postrehy zaplavujú súčasný slovenský mediálny trh s rovnakou vehemenciou ako bulvárne informácie. Bez poukazovania na mravný úpadok sa nezaobíde dokonca ani samotná bulvárna tlač, ktorá sa obhajuje tým, že to nie ona je zvrhlá, ale tí, ktorých sa jej pri nemorálnom konaní podarí nachytať. Bulvár sa takto nepriamo pasuje do pozície strážcu dobrých mravov. Mravy by však radi postrážili aj oddaní prívrženci kresťanskej morálky. Nazdávajú sa totiž, že je to ich historickým poslaním.
Ohňom, mečom a ...perom
V prvom čísle časopisu Impulz, "revue pre modernú katolícku kultúru", sa v editoriale píše: "V našich západných krajinách teda prebieha kultúrna vojna, ohrozené sú hodnoty, tradície a viaceré základné inštitúcie spoločnosti." Je situácia naozaj taká alarmujúca? Podľa predstaviteľov slovenskej katolíckej intelektuálnej elity zrejme áno. V tom istom úvodníku sa totiž ďalej píše: "Relativizuje sa inštitúcia manželstva ako vzťah jedného muža a jednej ženy, postavenie a ochrana tradičnej rodiny, rola výchovy, morálka a význam náboženstva vo verejnom živote či postavenie cirkvi v spoločnosti." Aha, takže tu je pes zakopaný! Zvláštne, že o "morálke", ktorá panovala v časoch, keď katolícka cirkev mala oveľa väčšie právomoci, no popritom sa Európou stihli prevaliť početné bratovražedné vojny -- medzi nimi dve svetové -- a židovský a rómsky holokaust, dnešní "rytieri" cnosti akosi mlčia.
Komunizmus bez komunistov
Redakcia Impulzu sa vôbec netají svojím bojovným odhodlaním: "Myslíme si, že v čase útoku sa musíme brániť. Mnohé z vecí, ktorým čelíme, nám pripomínajú obdobie komunizmu. Vracia sa revolučný duch, revolučné myslenie a revolučné spôsoby. Vieme, čo porazilo komunizmus a čím treba poraziť dnešný bezhodnotový postmodernizmus." Aby bolo jasné: citované vety boli napísané a publikované v roku 2005. V krajine, kde rezort vnútra spravuje jeden z najväčších moralistov v dejinách slovenskej politiky, člen KDH, Vladimír Palko. Poznámka na okraj: rovnaký politik je predsedom redakčnej rady periodika Impulz.
Takže časti slovenských kresťanov súčasnosť pripomína komunizmus... A čo potom vládlo vo svete, ktorý zrodil brutalitu komunizmu? Azda harmónia, láska a porozumenie? Pripomeňme, že už Matt Ridley, autor knihy Pôvod cnosti, napísal, že ľuďom sa nesmie hovoriť, že sú zlí, pretože zlí naozaj sú.
Čudná ľahkosť bytia
Väčšine dnešných päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov sa za socializmu žilo, no, ako to povedať -- obstojne? Nemohlo sa síce cestovať, sloboda slova bola obmedzená, sortiment v obchodných domoch tiež. Kto bol šikovný, mohol kradnúť, aby poctivosťou neokrádal svoju rodinu. Televízia zatiaľ gumovala mozgy siahodlhými seriálmi ako Muž na radnici, Žena za pultom, Okres na severe alebo Nemocnica na okraji mesta. Ak niekto túžil po niečom väčšom a ligotavejšom, mohol si počkať buď na Angeliku, markízu anjelov, alebo na reálnosialistickú estrádu Ein Kessel Buntes...Rodičia súčasných dôchodcov radi spomínali na medzivojnové roky, alebo dokonca na časy monarchie. Vtedy sa vraj vedelo, čo je to poriadok, čo je slušnosť, spoľahlivosť, presnosť. Polícia nebola skorumpovaná, železničné stanice boli čisté, čašníci úctiví... Fakt alebo spomienkový optimizmus? Čas ukázal, že pod povrchom predsa len muselo čosi bublať. Minimálne okolnosti, ktoré viedli k vypuknutiu dvoch svetových vojnových požiarov...
Pošta, ktorá príde zajtra
Dnes tu, v Európe, zatiaľ -- pre istotu si radšej zaklopme -- nemáme ani politicky relevantný nacizmus, ani vojnové besnenie. Máme však voľný trh, globalizáciu, prudké zastarávanie tradičných hodnotových systémov. Ich sprievodnými javmi sú terorizmus, kybernetizácia, reality šou...Pavol Smolík, prispievateľ periodika Impulz, v štúdii s veľavravným názvom Reality show dospieva dokonca k deleniu na vhodné a nevhodné relácie zamerané na sprostredkovanie "neupravenej" skutočnosti. Výsledkom je naozaj pestrá kategorizácia. Smolík teda hodnotí reality šou ako: a) produkcie s pozitívnym posolstvom; b) produkcie s cieľom zvíťaziť; c) generovanie nadľudí; d) produkcie ťažiace z utrpenia; e) mentálnu dizentériu; f) smelú víziu s jasnými znakmi kongeniality. Spomedzi pozitívnych reality šou Smolík vyzdvihuje Poštu pre teba, pretože je prejavom "snahy ukázať vzory správania v citovo hraničných situáciách".
Kultúra s. r. o.
Na citovo vyhranených situáciách však stavali aj scenáre socialistických seriálov. Hoci sa to nezdá, so súdobými, "mravne nejednoznačnými" reláciami mali spoločné najmä to, že aj ony boli "zo života". Kým však dnešné reality šou možno považovať za prvoplánovú sondu do aktuálneho hodnotového systému toho "najvšednejšieho" (post)moderného človeka, seriály a revuálne programy totalitného režimu pranierovali vlastnosti ľudí, ktoré by v blaženej komunistickej budúcnosti nemali mať miesta, a tiež predvádzali, ako sa pracuje na "zdokonaľovaní" socialistickej morálky. Viedli ľudí jednoducho k tomu, aby sa upínali na morálku budúcnosti.
Vtedy na Západe
Socializmus, hádam už naveky, máme za sebou. Komunistický raj sa neuskutočnil, kapitalistický je stále vo výstavbe. Tento značne kostrbatý proces výstavby na slovenský spôsob frustruje nielen tých, ktorí sa v socializme cítili ako v bavlnke, ale aj zástancov voľného trhu, amerikanizácie, tradičných hodnôt. Preto konzervatívny či kresťanský intelektuál sa upína na morálku minulosti, presnejšie, na obdobie pred vznikom socialistických politických zriadení. Slovenský novinár Štefan Hríb, šéfredaktor konzervatívneho týždenníka Týždeň, krajne pobúrený (slovenskou) realitou reality šou, sa v jednom zo svojich úvodníkov dopúšťa takéhoto "filozofovania": "Keď ešte Západ nepoznal demokraciu, jeho základným princípom bola zdieľaná morálna autorita. Kráľa, Boha, cirkvi, prirodzeného zákona. Bola to občas krehká dohoda, často bola mocnými brutálne zneužívaná -- ale bolo to čosi, čo držalo Západ pohromade." Už len zostáva to podstatné, a to jasne definovať "prirodzený zákon". Alebo to nevieme až tak presne a moralizujeme z pozície hmlistých kategórií...
Taká (ne)normálna reuma
Nech je to akokoľvek, opäť tu máme dočinenia s názorom, že Západ morálne nikdy nebol na tom tak zle, ako je dnes: "Doba, v ktorej si v priamom prenose ubližujeme, kradneme si súkromie, odhaľujeme svoje telá, zabíjame intimitu a na piedestál vyzdvihujeme prázdnotu našich hláv a životov, je varovaním, že západná kultúra sa vymkla z kĺbov." Z akých kĺbov? Vyzerá to tak, že kto chce úderne moralizovať, musí mať nevyhnutne krátku (historickú) pamäť. Alebo časy inkvizičných tribunálov, križiackych výprav, tridsaťročnej vojny, koloniálnych výbojov nebude považovať za prejav krízy západných humanistických hodnôt.