Bolo to predovšetkým úsilie Tomáša G. Masaryka, Eduarda Beneša a Milana R. Štefánika, ktoré predznamenalo vznik Československa. Najmä Štefánikova osobnosť uľahčila dvom popredným českým predstaviteľom predstaviť túto myšlienku u vtedajších členov Trojdohody - predovšetkým Francúzska. Svojím vzdelaním, vedeckým renomé, obľúbenosťou vo francúzskych najvyšších kruhoch a s vojenskou hodnosťou francúzskeho generála mal možno najvýznamnejší podiel na postupnej medzinárodnej akceptácii budúcej Československej republiky.
Nový štát na scéne
ČSR, ktorá vznikla 28. októbra 1918, znamenala neodškriepiteľný prínos pre rozvoj slovenského etnika. Predovšetkým to bola pomoc z českej strany na jeho kultúrne etablovanie sa, vznik všetkých stupňov školstva, skonsolidovanie žurnalistiky a formovanie slobodných politických prúdov rôznej orientácie. Prvá republika však mala aj svoje nedostatky. Predovšetkým to bola pomýlená idea čechoslovakizmu, ktorá bola pre väčšinu Slovákov neprijateľná a predznamenala budúce rozpory. Ba čo viac, nezamedzila ani nemeckej rozpínavosti.
Vážnym problémom bolo aj nesplnenie požiadaviek viacerých slovenských politických reprezentantov, či už v súvislosti s autonómiou alebo s názvom štátu. Ďalej to bola malá snaha spriemyselniť východnú časť krajiny, a tak ju hospodársky priblížiť k vyspelým Čechám a Morave. Práve naopak, počas hospodárskej krízy predstavitelia českých hospodárskych a finančných kruhov stiahli zo Slovenska aj to málo priemyslu, čo tu bolo, aby skonsolidovali pomery v západnej časti krajiny.
Napriek týmto nie veľmi príjemným skutočnostiam znamenal vstup Slovenska do medzivojnovej demokratickej republiky spolu s Čechmi jednoznačný prínos pre slovenské obyvateľstvo. Spoločná unitárna, ale demokratická ČSR, bola výrazným kultúrnym a spoločenským prínosom pre strednú Európu. Československá republika bola akoby oázou demokracie v stredoeurópskom priestore v medzivojnovom období 20. storočia.
Slovenskí politici
V rámci medzivojnovej republiky treba spomenúť tie osobnosti, ktoré svojím významom presiahli rámec Slovenska. Netreba zabudnúť na Vavra Šrobára, ktorý aj keď stál na pozíciách čechoslokavizmu, predstavoval pre Slovensko v daných dejinných súvislostiach jednoznačne pozitívny prínos.
Možno najvýznamnejšou osobnosťou bol prvý premiér slovenskej národnosti Milan Hodža. Táto významná, európska politická osobnosť bola pred 1. svetovou vojnou súčasťou tímu belvederskej dohody následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d´Este. Dohoda sa týkala federalizácie Rakúska-Uhorska aj s jeho slovenskou, svojprávnou a rovnoprávnou časťou. (Plány zdržala až vražda Františka Ferdinanda v Sarajeve, čo bola zámienka na vypuknutie prvej svetovej vojny.)
Dôležitou, ale aj rozporuplne prijímanou postavou bol Andrej Hlinka. Tento rímskokatolícky kňaz dôsledne bránil požiadavky Slovákov už v rámci uhorského štátu. Pokračoval v tom aj počas ČSR, keď hlásal požiadavku autonómie Slovenska. Hlinkovej povesti najviac uškodilo zneužitie jeho mena po jeho smrti viacerými zakladateľmi tzv. slovenského štátu. Spomeňme si len na fašisticky orientovanú Hlinkovu gardu alebo Hlinkové pohotovostné oddiely.
Z osobností 1. ČSR nemôžeme nespomenúť popredného publicistu, diplomata a politika Vladimíra Clementisa, ktorý napriek svojej komunistickej orientácii bol svojím spoločenským vedomím osobnosťou európskeho rozmeru. Na svoje komunistické smerovanie po druhej svetovej vojne aj doplatil, keď ho vlastná strana odvolala z postu ministra zahraničných vecí a zabezpečila mu "odsúdenie" na smrť. Mať kritický postoj k stalinskej politike sa mu nevyplatilo.
Na ceste k rozpadu
Neusporiadané vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi, nevyrovnaný ekonomický vývoj medzi oboma časťami krajiny, problém sudetských Nemcov, a najmä ambície tretej ríše - to všetko predznamenalo rozpad ČSR. A nesmieme zabudnúť ani na Podkarpatskú Rus, ktorá po prvej svetovej vojne pripadla ČSR a o ktorú malo výrazný záujem tiež horthyovské Maďarsko.
Podmienky pre separatistické snahy na území Slovenska nastali po Mníchovskej dohode z 29. septembra v roku 1938. ČSR v mene imaginárneho mieru zradili na rokovaniach s Hitlerom a Mussolinim vtedajší spojenci - Francúzsko a Veľká Británia. Dovtedy autonomistické hnutie prezentovala najmä Hlinková slovenská ľudová strana a podobné snahy mala aj Rázusova (zomrel v roku 1937) SNS. Preto v roku 1935 uzatvorila s "ľudákmi" autonomistický blok. HSĽS dosiahla svoj cieľ a postupne aj radikálnejšiu separáciu Slovenska.
Ešte v deň podpísania Mníchovskej dohody rokovali predstavitelia slovenských politických strán v pražskom Rudolfíne o autonómii Slovenska, pričom rozhovory pokračovali aj nasledujúcom dni. Prezident ČSR Eduard Beneš abdikoval 5. októbra 1938. Na druhý deň podpísali v Žiline predstavitelia väčšej časti slovenského politického spektra dohodu o autonómii Slovenska. Zostavením autonómnej vlády poverili jej premiéra Jána Syrového, ktorý ju aj 7. októbra 1938 vymenoval. Spomínané anektovanie južných území Slovenska Maďarskom sa uskutočnilo 5. - 11. novembra 1938 na základe Viedenskej arbitráže.
Agónia
Niekoľko dní pred Vianocami 1938 vyhlásili slovenskí predstavitelia voľby do slovenského autonómneho snemu a bolo už len otázkou času, kedy hitlerovské vojská vstúpia do okypteného Československa. Predstavitelia slovenskej autonómnej vlády nemali jednoznačný záujem o jeho udržanie a zaoberali sa len slovenskou otázkou.
HSĽS sa postupne stala jedinou vládnucou mocou na území Slovenska. Jej najvyšší predstavitelia často navštevovali Nemecko, kde rokovali s poprednými fašistickými pohlavármi. Do 11. marca 1939 Nemeckom dosadený prezident ČSR Emil Hácha vymenoval 5. autonómnu vládu Slovenska na čele s Karolom Sidorom, ktorý však odmietol nemecký návrh vyhlásiť samostatný slovenský štát. Nemecko reagovalo okamžite. Adolf Hitler pozval do Berlína Ferdinanda Ďurčanského a do určitej miery separatisticky naladeného Jozefa Tisa, vysokého predstaviteľa HSĽS a niekdajšieho ministra zdravotníctva ČSR, ale aj zosadeného bývalého predsedu slovenskej autonómnej vlády. Slovenský snem okamžite po návrate slovenskej delegácie z Nemecka vyhlásil 14. marca 1939 nezávislosť Slovenska od ČSR.
Citáty
Tomáš G. Masaryk: "Idea vytvoriť samostatný československý štát z historických krajín a Slovenska je záujmom Dohody zabrániť Nemecku kolonizovať Balkán a Malú Áziu..." - z Masarykovej koncepcie vytvorenia československého štátu z roku 1915Andrej Hlinka: "Nutno nám určite vysloviť, či pôjdeme i naďalej s Maďarmi alebo Čechmi. Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť." - dôverná porada SNR z 24. mája 1918 v Martine.
Martinská deklarácia: "Zastupitelia všetkých politických strán, zhromaždení dňa 30. októbra v Turčianskom Sv. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa, trvajú na zásade samourčovania práva národov, prijatej celým svetom. Národná rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa bývajúceho v hraniciach Uhorska je jedine ona oprávnená hovoriť a konať" - úvodné slová Deklarácie slovenského národa.
Milan Hodža: "Ťažké lúčenie, a najťažšie mne a nám tak mnohým, lebo pochovávajúc Andreja Hlinku odoberáme sa od úseku minulosti, ktorá patrí celému slovenskému pokoleniu, ktorého úlohou bolo pripraviť náš národ k slobode." - z pohrebu Andreja Hlinku z 21. augusta 1938.
Adolf Hitler: "Nemám záujem o Slovensko, ak sa však urýchlene neodtrhnete od Prahy, Nemecko ho ponechá na pospas susedným štátom," - počas rozhovoru s Tisom a Durčanským - marec 1939.