Nedávne dve mediálne udalosti ukázali, že Slovensko už je súčasťou postmoderného sveta západnej civilizácie, a to doslova existenciálne. V rovnakom okamihu sme videli to, čo milióny ďalších Európanov, hoci priestorovo sme boli stále za hranicou únie. Dňa 15. marca bola Bratislava súčasťou telemostu medzi Vatikánom a ďalšími šiestimi európskymi metropolami a pár dní nato sme mohli celý týždeň sledovať satelitné prenosy evanjelizačných stretnutí nemeckého farára Urlicha Parzanyho z Essenu. Už aj my sa môžeme tešiť, že sme ako Američania, ktorí sú prostredníctvom obrazovky spojení so svojím obľúbeným evanjelizátorom už pol storočia.
Evanjelizácia prostredníctvom elektronických médií sa zrodila v USA, kde už počas veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch šíril cez rádio kňaz Charles Coughlin medzi milióny poslucháčov svoje antikomunistické kázne. Po nástupe televízie v päťdesiatych rokoch prenikli kňazi a kazatelia do domácností obrazovkami a posledné roky sa náboženská zvesť šíri prostredníctvom CD nosičov, internetu a ďalších nových digitálnych technológií. Televízia vytvorila v Amerike novú cirkev, spoločenstvo veriacich stretávajúcich sa pred obrazovkami svojich televízorov, ktorá získala prívlastok elektronická. Od klávesnice počítačov zasa možno vhupnúť do života veľkého množstva kybernetických cirkví, ktoré existujú v nekonečnom priestore internetovej siete. No nech už internet ponúka akékoľvek divy, televízia stále zostáva najdôležitejším médiom prenosu správ a odkazov nielen v Spojených štátoch.
Kázňou proti hriechu
V USA sa začali náboženské programy v televízii podobne ako u nás. Federálna komunikačná komisia FCC už od svojich začiatkov dbala o to, aby prevádzkovatelia poskytovali časť vysielacieho času hlavným náboženským denomináciám. Od roku 1960 umožnila kupovať si vysielací čas aj ďalším náboženským skupinám a organizáciám. To znamenalo nástup nového druhu televíznych celebrít -- hybridu medzi televíznou hviezdou a náboženským kazateľom.
Veľký úspech na obrazovkách zaznamenali práve tí z nich, ktorí šli v stopách tradičných potulných kazateľov pôvodne cestujúcich po krajine, kázali pod holým nebom a žili iba z príspevkov veriacich. Keď sa objavili prvé náboženské vysielania, presunuli sa do sucha a pohodlia vysielacích štúdií. No z prosby o finančnú podporu nerezignovali. Pretože veľa veriacich bolo znechutených hriešnym obsahom sekulárnych programov, nadšene podporovali väčší prístup náboženstva do vysielania, čím chceli zabrániť demoralizácii spoločnosti. Hlad divákov po náboženstve zároveň uľahčil nástup a šírenie množstva nových platených náboženských televíznych staníc, káblových a satelitných programov.
Nič nie je zadarmo
Počet náboženských káblových staníc vzrástol z jedinej v roku 1977 na deväť v roku 1987. V tomto období sa odhadovalo, že na televíznych kazateľov finančne prispievalo okolo 7 miliónov Američanov a celkový obrat v elektronickej cirkvi sa odhadoval na 2 miliardy dolárov. Program elektronickej cirkvi postupne okrem kázní začal dávať priestor aj otázkam rodiny a manželstva, smrti a umierania, vzdelávaniu, ale aj politickým otázkam, napr. komunizmu.
Pretože prevádzka televízneho vysielania je veľmi drahá, bývajú počas kázní diváci vyzývaní, aby podporili televíznych kazateľov. Najväčšími podporovateľmi sú podľa výskumov paradoxne veriaci s nižšími príjmami. Sú to práve títo ľudia a tiež starší obyvatelia južných oblastí USA, na ktorých sa teleevanjelisti tradične sústreďujú. Tieto skupiny neboli ovplyvnené búrlivými 60. rokmi a dodnes považujú demonštrácie proti vojne vo Vietname za nevlastenecké, poburuje ich vylučovanie náboženstva z verejných škôl a odmietajú prispôsobovať sa kultúrnej zmene.
No nielen diváci týchto programov, ale aj väčšina televíznych kazateľov pochádza z južných oblastí USA (tzv. Bible belt -- biblický pás), kde je najrozšírenejší náboženský fundamentalizmus a vyznávanie náboženstva starých dobrých čias. Sú za doslovný výklad Biblie a často berú doslovne existenciu diabla, pekla a druhý príchod Krista. Čaro obrazovky im však dodalo okrem aury charizmatického kazateľa aj veľký politický vplyv. Tak, ako mal pôvodne kňaz autoritu preto, lebo zastával túto funkciu, dnes ju má preto, lebo vystúpil v televízii alebo v inom masovom médiu.
Všetci prezidentovi muži
Televízna sláva vyniesla mnohých z teleevanjelistov až do sféry najvyššej politiky, kde dodávali svätožiaru aj veľkému počtu prezidentov Spojených štátov. Známym teleevanjelistom v prostredí Bieleho domu bol kazateľ Billy Graham. Celú svoju kariéru aj v období, keď sa za Richarda Nixona stal oficiálnym kaplánom amerických prezidentov, sa vyhýbal vnášaniu politických obsahov do svojich príhovorov. Vo funkcii kaplána prezidentov vydržal, až dokiaľ ho nevystriedal iný televízny kazateľ Jerry Falwell, ktorého si do Bieleho domu priviedol Ronald Reagan.
Jerry Falwell však už otvorene politizoval a bol aj politicky aktívny. Náboženstvo považoval za verejnú záležitosť, a preto v roku 1979 vytvoril alianciu medzi kresťanskými fundamentalistami a politickou pravicou, ktorá je označovaná ako Morálna väčšina. Jeho základný odkaz možno zhrnúť do formulky: "Amerika je Bohom vyvolený nástroj na nastolenie dobra na svete. Ale Amerika je v stave morálneho úpadku a hrozí, že vláda bude nahradená ateistickou diktatúrou. Kresťania majú preto morálnu povinnosť podporovať tých kandidátov, ktorí ochránia tradičné náboženské a vlastenecké hodnoty." Hoci niektorí považujú Morálnu väčšinu iba za výtvor médií, uznávajú, že sa Jerrymu Falwellovi a ďalším teleevanjelistom podarilo postupne premeniť náboženskú verejnosť na politické voličstvo, ktoré zvyknú nazývať Nová kresťanská pravica. Najvplyvnejší z jej prúdov Morálna väčšina počas každej volebnej kampane mobilizovala voličov niekoľkými základnými témami -- boj proti interrupciám, homosexualite, pornografii, humanizmu, proti deštrukcii rodiny.
Nie rovnako slávne skončili ďalší vplyvní telekazatelia. Oral Roberts, známy svojimi zázračnými uzdravovaniami v priamom prenose, sa vrhol do megaaktivít so zakladaním univerzít a s financovaním pochybných aktivít, čo ho nakoniec priviedlo ku krachu. Jimmy Swaggart, kazateľ Božích zborov, musel pre vzťah s prostitútkou odísť zo svojej cirkvi. Najväčší škandál však vyvolal prezident televízie PTL a kazateľ Jimmy Bakker, ktorého okrem pletiek so ženami skompromitovali aj finančné machinácie, pre ktoré bol napokon odsúdený. Jeho káblová televízna sieť PTL -- Pray the Lord (Modlime sa k Pánovi) sa postupne začala nazývať Pass the Loot (Navaľ prachy) a po Bakkerových sexuálnych škandáloch Pay the Lady (Zaplať dáme).
Oslobodenie vierou
Napriek viacerým škandálom s televíznymi kazateľmi sa popularita takéhoto druhu programu a podnikania udržiava dodnes. Menia sa predovšetkým témy, napríklad sa viac robia kampane na obranu rodinných hodnôt, podporu hladujúcim a inak trpiacim. Francúzsky sociológ Gilles Kepel úspech programov, v ktorých dochádza k zázračným uzdraveniam aj napriek stálemu odhaľovaniu ich špekulatívneho pozadia prisudzuje tomu, že takéto kázne a zázraky umožňujú veľkému počtu ľudí prekročiť spoločenské a praktické obmedzenia prostredia, v ktorom žijú.
Zázraky sa dejú bez ohľadu na vzdelanie, moc, rasu a bohatstvo človeka, a to nedokážu spochybniť žiadne vyšetrovania. David Lyon, kanadský odborník na náboženstvo, k tomu dodáva, že teleevanjelizácia poskytuje slobodu divákom aj tým, že si sami môžu vybrať z ponúkaného obsahu to, čo im najviac vyhovuje a ak sa im to nepáči, môžu iba prepnúť kanál. Na druhej strane aj televízne náboženské programy sú prispôsobované vkusu diváka, a preto sa snažia riadiť trhovou logikou. Kazateľ teda nie je taký mocný manipulátor ako sa to niekedy tvrdí, dokonca je často ovládaný vášňami a predstavami divákov.
Postmoderný posol z Vatikánu
V Európe sa priekopníkom teleevanjelizácie stal pápež Ján Pavol II. Nezúčastňuje sa azda na žiadnom podujatí, na ktorom by ho nesprevádzali televízne kamery. Preto ho aj nazývajú prvým postmoderným pápežom. Keď sa začala katolícka cirkev po druhom Vatikánskom koncile v šesťdesiatych rokoch otvárať, zdalo sa, že sa zbaví aj nedôvery voči najnovším technickým vynálezom. Tento očakávaný obrat vo vzťahu k technike a k médiám nastal až o pätnásť rokov neskôr, a to paradoxne po nástupe hodnotovo konzervatívneho Poliaka Karola Wojtylu na pápežský stolec. Vtedy sa začal vytvárať obraz moderného pápeža, ktorý aj v očiach nekatolíckej verejnosti zmenil obraz celej cirkvi. Ján Pavol II. sa čoraz častejšie objavoval v médiách ako veľmi mobilný a neúnavný cestovateľ, lyžiar, milovník plávania a hôr a predovšetkým ako duchovná autorita nevyhýbajúca sa komentovaniu najzávažnejších problémov súčasného sveta.
Práve pomocou elektronickým médií pomohol "televizuálny" pápež, jedna z najznámejších osôb planéty, vrátiť svoju cirkev z marginálneho postavenia do centra života najrozvinutejších spoločností. Masové bohoslužby vo všetkých kútoch sveta prestali mať iba regionálny význam, ale stali sa udalosťami s globálnym významom. Pomocou televízneho vysielania dokáže Ján Pavol II. narábať s emóciami ľudí kdekoľvek a má oveľa väčšie možnosti propagovať konzervatívne predstavy o rodine, sexualite, vojne, potratoch, antikoncepcii a morálke všeobecne. Jeho mediálnu politiku sme mohli vidieť aj počas marcového telemostu medzi Vatikánom, Krakovom, Bratislavou, Viedňou, Fatimou, Kolínom nad Rýnom a Uppsalou.
Evanjelium v supermarkete
Druhé z mediálnych evanjelizačných podujatí, ktoré Slovensko zažilo, bol celoeurópsky cyklus večerov Pro Christ 2003. Toto podujatie sa viac podobalo americkému modelu satelitného kázania. Každý večer medzi 17. a 24. marcom mohli na 1 200 miestach v Európe (na Slovensku na 46 miestach) veriaci sledovať evanjelizačné vysielanie z nemeckého Essenu. Do kostolov, športových hál a spoločenských siení po celej Európe cez veľkoplošné obrazovky alebo projektory vstupoval zábavný program, skrytá reklama, prosby o finančnú podporu a príhovory z programu (Ne)uveriteľné! farára Ulricha Parzanyho. Skutočne postmoderné na nich bolo aj to, že sme sa mohli pozerať, ako sa diváci v športovej hale v Essene pozerajú v priamom prenose na ľudí v supermarketoch iných nemeckých miest, kde boli inštalované veľké obrazovky. Pred nimi sedeli ľudia a pozerali prenos z Essenu, v ktorom paradoxne videli i seba samých ako sa pozerajú na prenos z Essenu. Keďže nešlo o lacné podujatie, počas zábavného podujatia plného farieb, veselej hudby, svetelných a laserových efektov, sa objavovali v príhovoroch výzvy na finančnú podporu trpiacim a iné charitatívne ciele, skrytá reklama na reštaurácie McDonald´s, supermarkety a na najnovšie vydané hudobné nosiče v programe účinkujúcich umelcov.
Na Slovensku však s postmodernou iba začíname. Reklama aj žiadosti na finančnú podporu asi neboli veľmi určené slovenským veriacim a ani zábava nebola z tých druhov, ktoré u nás priťahujú masy ľudí. Ale možno raz k tomu dôjde. A ani technicky u nás nemohli všade mať priamy prenos, preto si na mnohých miestach premietali záznamy akcie o deň neskôr. To však asi nevedeli, že berú podujatiu jeden z najdôležitejších prvkov. Filozof Paul Virilio pripisuje magickosť elektronických médií práve tomu, že ponúkajú realistickú možnosť byť "pri tom" v priamom prenose.