"Európou obchádza nový hrdina. Prináša ekonomickú dynamiku, sociálnu súdržnosť a politickú stabilitu. Sľubuje oživiť polozabudnuté občianske cnosti, podporiť ohrozené hodnoty, vytvoriť solídny pilier modernej polis, zvýšiť konkurencieschopnosť a stať sa pevnou oporou občianskej spoločnosti. Tým, že uskutoční svoje potreby a dôsledne emancipuje sám seba, rozvinie vraj nový hrdina obrovský potenciál, ktorý v ňom drieme a ktorý v konečnom dôsledku zdvihne na vyššiu úroveň celú spoločnosť... Hrdina, o ktorom sa toľko hovorí, nie je vlastne úplne nový. Jeho stopu môžeme v dejinách sledovať už po niekoľko generácií. Už celé jedno storočie sa vyskytuje v predvolebných programoch politikov. Čím viac si od neho všetci sľubujú, tým je záhadnejší, čím hlasnejšie ho oslovujú, tým je mlčanlivejší, čím viac sa ho chcú zdržať, tým je neuchopiteľnejší. Reč je o strednej triede."
Takto opisuje český sociológ, Jan Keller, vo svojej knihe Vzostup a pád stredných vrstiev hrdinu, ktorý je protikladnou postavou aj pre samotných sociológov. Podľa jedných sa stredná trieda stále rozširuje a jej súčasťou sa stávajú ďalšie vrstvy spoločnosti. Iní si, naopak, myslia, že táto trieda sa od všetkých ostatných čoraz viac dištancuje a uzatvára sa sama do seba. Zatiaľ čo jedni si myslia, že stredná trieda dokáže spoločnosť inteligentne a tvorivo integrovať, druhí v nej vidia len beznádejne konformnú masu. Keller si kladie otázku, či sa stredné triedy dostávajú nezadržateľne do pozície tých, ktorí riadia celú spoločnosť alebo spolu s ostatnými uviazli v pozícii ovládaných. "Považujú stredné triedy sociálny štát za svoju vlastnú inštitúciu, ktorá je vytvorená presne na mieru ich potrieb alebo sú presvedčené, že sociálny štát ich obmedzuje a ony na jeho vydržiavanie čoraz viac doplácajú?" To prvé si myslí ľavica, to druhé pravica. Oba póly politického spektra sa však zhodujú v jednom -- spoločnosť by bola bez stredných vrstiev destabilizovaná. "Novodobého hrdinu v podobe vitálnej strednej triedy pritom potrebuje moderná spoločnosť v dobrých i zlých časoch. Vždy, keď má táto spoločnosť problémy, hovorí sa s nádejou o stredných vrstvách, pretože ich potrebuje na nájdenie novej rovnováhy, silného ťažiska, ktoré by svojou príťažlivosťou preklenulo a premostilo extrémy, ktoré jej hrozia destabilizáciou." Keller sa však viac ako na spor lavice a pravice pozerá na obrovský nepomer medzi očakávanými smerovaniami voči týmto vrstvám a ich aktuálnym potenciálom a vývojovými perspektívami. Novodobý hrdina je podľa neho čoraz menej pripravený vyraziť na pomoc spoločnosti vždy, keď sa ocitá v kríze.
Nezávislosť
Všetky hlavné zásady, cnosti a uznávané symboly buržoáznej spoločnosti, pochádzajú ešte z dôb, keď ju tvorili staré stredné vrstvy. Keby sme mali vypočítať, kto ich tvoril, museli by sme v každom prípade spomenúť roľníkov, drobných obchodníkov, živnostníkov a remeselníkov, a tiež predstaviteľov slobodných profesií. Na rozdiel od starej strednej triedy, do novej strednej triedy patrí široké spektrum zamestnancov organizácií, počínajúc manažérmi a expertmi s najrôznejšou špecializáciou, cez lekárov, učiteľov, duchovných a úradníkov všetkých stupňov, až po radových predavačov a nižší personál organizácií.
Keller považuje za vyvolenú krajinu starej strednej triedy predovšetkým Ameriku prvej tretiny 19. storočia. Na rozdiel od Európy v nej neexistovala silná vrstva starej neproduktívnej aristokracie a relatívne málo ľudí tiež stálo na opačnom póle, na póle absolútnej chudoby. Neexistoval tu ani silný a byrokratizovaný štát. Nenašli by sme v nej ani veľké korporácie, ktoré len neskôr tak radikálne premenili charakter celej spoločnosti, osobitne stredných vrstiev. "V prvej tretine 19. storočia bol typickým Američanom malý vlastník, predovšetkým drobný farmár, ktorý spravidla s celou rodinou usilovne pracoval na svojom majetku." Vtedy mal trh najbližšie k svojej čistej podobe. Pre existenciu drobných podnikateľov tejto doby mal zásadný význam osobitný výkon, ktorý dokázali podať. Jedným z hlavných východísk morálky preto bolo presvedčenie, že úspech nezávisí ani od náhodného šťastia, ani vonkajších podmienok, ale jedine od prirodzených schopností každého z nich. Vo vtedajšej americkej spoločnosti, keď armáda takmer neexistovala a centrálna vláda bola veľmi ďaleko, mali drobní vlastníci výnimočne veľký priestor na nezávislé rozhodovanie o svojich vlastných osudoch a mohli sa bezprostredne zúčastňovať na udržiavaní verejného života vo svojej lokalite. Starosvetská rodina, škola, cirkev im slúžili na prenos základných životných hodnôt po celé generácie.
Strata nezávislosti
O niečo podobné sa určite usilujú aj dnešní politici. Dnešná nová stredná trieda sa však zmenila, a to z jednoduchého dôvodu. Najväčšou slabinou starej strednej triedy bolo paradoxne práve to, na čom si on sama zo všetkého najviac zakladala, teda na vypätom individualizme a neskrývanej láske k majetku. Stará stredná trieda bola ovládnutá jediným malicherným cieľom -- rozmnožiť svoj majetok. "Starosť o majetok odvádza príslušníkov stredných vrstiev od verejného života, oberá ich o čas, chuť i energiu, ktoré sú nevyhnutné na to, aby sa verejným veciam mohli venovať sústavnejšie. Sú tak zároveň nútení zúčastňovať sa na rozhodovaní a sústavne od neho odvádzaní." Takto podľa Kellera vzniklo nebezpečenstvo, že čiastočne pre vlastnú pohodlnosť, čiastočne v dôsledku strachu o svoj majetok, prenechajú rozhodovanie o verejných veciach anonymnej moci, ktorá nenápadne silnie kdesi vo vzdialenom centre. "Boj o svoje postavenie v spoločnosti a o svoj majetok prehrala stará stredná trieda dávno pred koncom 19. storočia. Aj keď jej pozvoľný ústup sa odohrával ešte v prvej tretine 20. storočia. Ako prvý zažil nezvratné zmeny svet farmárov, neskôr na modernú dobu doplatili aj drobní podnikatelia v mestách, ktorých tu bolo vždy menej než na vidieku a boli postavení pred dôsledky oveľa rýchlejšieho a kapitálovo náročnejšieho technického vývoja." Od prelomu storočí preto podľa Kellera len živoria na okraji postupujúcej monopolizácie výroby.
Neistý nováčik
Celé 20. storočie je čo sa týka sociálnej stránky charakterizované prudkým nástupom novej strednej triedy zamestnancov organizácií. Na rozdiel od individualistov v starej strednej triede, príslušníci novej strednej triedy pochodujú v rade iných zamestnancov početne zatienených sivou armádou úradníkov. Základom mentality nových stredných vrstiev je potom neistota, myslí si Keller. Ide o značnú neistotu novoprichádzajúcich, o neistotu tých, ktorí sa náhle ocitli na dosiaľ nikým neobývanej pôde. Od tridsiatych rokov 20. storočia už v ekonomike prevládajú veľké korporácie, súbežne s tým postupuje do ďalších oblastí spoločenského života silná byrokratizácia. Stredné vrstvy pochopili svoju úlohu vyrovnávajúceho prvku v sociálnom konflikte medzi organizovanou prácou a koncentrovaným kapitálom rozporne. "Zároveň veria, že by mohli zohrať úlohu sprostredkujúceho prvku medzi prácou a kapitálom, zároveň sa pripravujú na boj na obidvoch frontoch -- tak proti robotníkom a ich odborom, ako aj proti buržoázii a jej plutokratickej elite," píše Keller.
Zmätené dozrievanie
V povojnových rokoch vyvrcholili ilúzie o možnostiach strednej triedy. Tvrdilo sa, že chudoba i bohatstvo zo spoločnosti miznú a ďalšie vrstvy sa stávajú súčasťou šťastnej strednej triedy. Namiesto toho, aby sa námezdní robotníci a stredná vrstva stretli vo všeobecnej biede, ako to hlásal marxizmus, stretávajú sa na platforme spotrebnej hojnosti. Takisto sa predpokladalo, že robotníci sa k strednej vrstve blížia aj mentálne. Neskoršie štúdiá však ukázali, že robotníci majú tendenciu považovať za úspech niečo iné než príslušníci stredných vrstiev. Nové, triezvejšie výskumy, priniesli zaujímavejšie zistenia. V priebehu 60. rokov prestal prevládať názor, že došlo k zburžoázneniu robotníkov. Skôr naopak. "Nové technológie nezdvihli v prvých povojnových rokoch kvalitu robotníckej práce, ale viedli skôr k poklesu kvalifikovanosti činností časti stredných vrstiev. Ani v časoch, keď sa robotníkom darilo najlepšie, nepomýšľali na asimiláciu so strednými vrstvami. Skôr mali pocit, že sa len vezú na priaznivom prúde, ktorý momentálne ich prácu uľahčuje a prináša za ňu viac peňazí. Nepopierateľná expanzia novej strednej triedy v priebehu 20. storočia viedla k snahám prezentovať strednú triedu ako perspektívneho sprostredkovateľa medzi krajnými pólmi spoločnosti. V skutočnosti však prestavovala skôr zmes natoľko sociálne i politicky rôznorodú, že bolo nad sily jej vlastných vodcov dostatočne zreteľne identifikovať spoločný záujem všetkých jej častí.
Strach z neistoty
Od konca 19. storočia sa drobní podnikatelia pod náporom korporácií a prihliadania rozrastajúcej sa štátnej moci sťahujú čoraz viac k okraju spoločnosti. Drobní vlastníci vkladajú svoj kapitál spravidla do jedného podniku, čo zvyšuje jeho rizikovosť. Aj vtedy, keď sú ziskoví, žijú stále v ohrození mohutnými korporáciami. Toto všadeprítomné ohrozenie stojí v pozadí neistoty a bezmocnosti starých stredných vrstiev. "Bytostná neistota sa spája s ich pozíciou už od samých začiatkov. Horné vrstvy, ktoré im nedokázali zabudnúť nízky pôvod, predovšetkým v Európe, nazerali na ne s dešpektom. Dolné vrstvy na ne, naopak, pozerali s určitou závisťou ako k tým, ktorým sa splnil sen o sociálnom vzostupe." Relatívne vyššie postavenie stredných vrstiev však bolo, práve vzhľadom na obmedzenosť ich majetku, vždy značne neisté. Ich vyššie príjmy boli viazané na prechodné obdobia hospodárskeho rastu. Vždy boli pomerne blízko k chudobe a videli zreteľne jej krutosť, stále ich prenasledoval prízrak úpadku. Z tohto faktu vychádza koncept statusovej paniky prezentovaný mnohými sociológmi. Vysvetľujú, prečo sa práve stredné vrstvy v kritických situáciách správali často spôsobom, ktorý príliš nezodpovedal ich záujmom a vo svojich dôsledkoch ich dokonca poškodzoval. Príkladom je fašizmus, ktorý je mnohými sociológmi považovaný za zúfalú reakciu nižších stredných vrstiev, ktoré sa chceli pomstiť za svoj ústup zo slávy tak veľkému kapitálu, ako aj robotníkom.
Nové stredné vrstvy
V minulosti sa príslušníci stredných vrstiev odlišovali od chudobných vrstiev dôrazom na svoje morálne vlastnosti, svoju sebadisciplínu a sebazaprenie vyzdvihovali nad ich neresti a život zo dňa na deň. Postupom času však konzumná spoločnosť stotožnila spomínané neresti chudobných a neúspešných s požiadavkami, ktoré kládla na všetkých spotrebiteľov. Toto poznanie vzbudilo v strednej vrstve obavy o svoje cnosti a niekedy začiatkom 70. rokov 20. storočia sa "rozhodla" so svojimi slabosťami nekompromisne skoncovať. Zosilneli tendencie venovať sa len samej sebe, stiahnuť sa z oblasti verejných aktivít, byť menej tolerantnou k slabinám sociálneho štátu, menej vnímavou k problémom sociálne neúspešných a ustúpiť do úzkeho súkromia. Objavuje sa neoliberálne konzervatívna nová pravica s rebríčkom hodnôt výrazne posunutým od kooperácie, súdržnosti a sociálnej solidarity k individualizmu, sebazáujmu a silnej autorite. Iným spôsobom, ako sa brániť strachu z konzumnej spoločnosti bolo hnutie dobrovoľnej skromnosti súvisiace s predložením dôkazov o neudržateľnosti doterajšieho smerovania vyspelej konzumnej spoločnosti. Od 80. rokov je zrejmé, že dovtedajšia kontinuita v postavení rôznych poschodí stredných vrstiev bola výrazne narušená. Prostredie demokratického blahobytu sa štiepi a na jeho miesto nastupujú dva čoraz odlišnejšie segmenty trhu -- jeden pre chudobnejších, druhý pre úspešných. Od piva a televízorov až po automobil a dovolenku, všade sa presadzuje diferenciácia výrobkov šitých priamo na mieru zákazníka, respektíve na mieru jeho peňaženky. Úspešní navštevujú značkové predajne vystavujúce statusové symboly, menej úspešní sú nasmerovaní do diskontov. Stredná trieda sa rozdeľuje na dva nerovnako široké prúdy.