A. Hyža: Každý, kto plače, ako sa nám zle žije, by mal ísť do Tadžikistanu

Médiám sa vyčíta, že parazitujú na nešťastí ľudí. Aj vy ste fotografom predovšetkým sociálnych tém - utečencov, vyhnancov, biologických či prírodných katastrof či "miest, kde letujú vrany". Nemáte niekedy výčitky svedomia? Alebo sa skôr cítite ako anjel milosrdenstva, ktorý ostatným otvára zaslepené oči?
- Je to dilema, o ktorej sa vo svete často hovorí: fotograf, vraj, keď príde na miesto vojny alebo živelnej katastrofy, by nemal fotiť, ale pomáhať. Nemyslím si, že by som parazitoval na nešťastí iných. Mojou prvoradou úlohou je fotografovať a priniesť z daného miesta záznam, dokumentovať situáciu. Myslím si, že fotograf je na to, aby fotil, pretože ho stálo veľmi veľa úsilia dostať sa do vzdialenej krajiny, na miesto, kde sa niečo deje (a aj nemálo finančných prostriedkov). Samozrejme, pokiaľ ide o situáciu, že je niekto v bezprostrednom nebezpečenstve a ja ho môžem zachrániť, bez váhania to urobím. Ale určite by som na pol dňa neodložil fotoaparát a neprenášal vrecia s pieskom.

Väčšina dnešných fotografov uprednostňuje fotenie celebrít na filmových festivaloch alebo aspoň menej náročné spravodajstvo. Vy namiesto bezpečných De Nirov a Kidmanových fotíte ľudí z Černobyľu, Kambodže či Rwandy. Prečo?
- Zaujíma ma to. Každý maliar, sochár, spisovateľ alebo fotograf robí svoju prácu predovšetkým pre seba, až potom pre ostatných. Je len veľké šťastie, že ma baví presne to, čím sa živím. Cítim bezprostredný odpor k spoločenským témam, smotánkam a o "paparazzovaní" ani nehovorím. Nikdy by som nechcel robiť ani vojnového reportéra, akým je napríklad v Čechách Ján Šibík. Podľa mňa je obyčajný život najkrajší. Aj keď sa vždy fotí tam, kde sa skutočne niečo deje, hoci mňa nezaujíma bezprostredná akcia, ale jej následky. Ide však o finančne veľmi náročnú záľubu.

Peter Kubínyi vo vašej spoločnej reportážnej knihe o Rusku - Ríša zla na konci sna - píše, že u nás bol kedysi každý na Rusko odborník: každý videl, ako ruské ženy vláčia koľajnice alebo aspoň predávali svoje džínsy v Kyjeve či ako sa balilo mäso atď. Po revolúcii sa na Rusko akoby pozabudlo. Sú tam aj dnes prázdne regály?
- V Rusku, ak chcete, môžete si kúpiť aj Rolls Royce alebo Concord. Toľko Mercedesov ako v Moskve som nevidel ani v New Yorku, ani v Hamburgu. Je tu však veľmi veľký rozdiel medzi bohatými, strednou vrstvou, ktorá prakticky ani neexistuje, a chudobou, ktorej je strašne veľa. A tá prežíva zo dňa na deň. V Moskve ešte ako-tak, ale ďalej na východ je to oveľa horšie.

A ako vlastne po toľkých rokoch vyzerá Ďaleký východ?
- Opusteno. Celý Ďaleký východ je jedna polovyľudnená krajina. Za socializmu tam ľudia žili z dotácií. Bolo výhodné sa sem presťahovať, pretože tu ľudia dostávali vyšší plat. Po zániku ZSSR to však padlo a teraz sa tu žije veľmi ťažko, aj preto, že zima sa začína v auguste a končí v júli. Navyše teplota tu dosahuje aj -60 stupňov Celzia.

"Kiežby ste sa sem nedostali aspoň vy," vyryl na stenu jedného z gulagov pri meste Magadan neznámy Andrej Gromov, jeden z osemstotisíc, ktorí mali to nešťastie zažiť výchovné tábory. Vy ste toto miesto navštívili, chvalabohu, z inej príčiny. Využívajú sa tieto priestory dnes na niečo?
- Nie, dnes sa už nevyužívajú. Ide však o pre nás nepredstaviteľné veci. Napríklad, ak sa sem chcete dostať, musíte prejsť dva dni v nákladnom aute po úplne pustej krajine, kde v okruhu 1 000 km nikto nežije. A potom uvidíte buď baňu alebo továreň a okolo nej baraky. My sme boli v gulagu v Kolyme, ktorý bol kedysi baňou, náleziskom uránu, kde väzni kopali krompáčmi urán. Rádioaktivita tam však bola taká silná, že prežili len tri mesiace a umierali na ožiarenie. Potom ich pochovali len s kolíkmi s pribitými vrchnákmi od konzerv, na ktorých bolo vyrazené ich táborové číslo. Na niektorých miestach sa dokonca povaľovali lebky, pretože zem tu rozmrzne len do 30 cm, a keď prituhne, plytký hrob vytlačí mŕtvolu na povrch. Stretli sme tam aj babku - pôvodom z Ukrajiny - ktorá prežila v gulagu pätnásť rokov, a potom jej povedali, že si už síce odpykala svoj trest, ale ešte musí ísť na päť rokov do vyhnanstva. Presídlili ju teda do dediny o 100 km ďalej. Tak vlastne strávila na Ďalekom východe dvadsať rokov a zostane tam do konca svojho života. Jednoducho sa už nemá kam vrátiť.

Okrem gulagov ste navštívili aj Černobyľ, kde si ľudia "radi" spomínajú na časy, keď elektráreň vybuchla a prúdili sem plné autá mäsa a šunky...
- Boli sme sa pozrieť aj v Černobyli, rozprávali sme sa s ľuďmi, ktorých všetci príbuzní zomreli na rakovinu z ožiarenia, navštívili sme sirotince s postihnutými deťmi. V priamom okolí vybuchnutého reaktora, obstavaného betónom, sú dediny, ktoré patria do zakázanej zóny. Nesmie sa tam chodiť, ale tí, ktorí ostali v okolitých dedinkách, prestrihávajú plot a chodia si rozoberať svoje pôvodné domy na stavebný materiál, pretože nemajú kde bývať. Vysídlili ich, ale náhradné ubytovanie im, samozrejme, nezabezpečili. Materiál, z ktorého si však opätovne stavajú domy, je stále rádioaktívny. Oni však nemajú inú voľbu. Aj mesto Pripiať, 5 km od Černobyľu, je dnes úplne mŕtve, všetko ostalo tak, ako je...Len ľudia chýbajú.

Vyznieva to tak, akoby Rusko bola prekliata krajina. Nemáte rovnaký dojem?
- Určite. Okrem Černobyľu sme si boli napríklad pozrieť aj pokusnú atómovú strelnicu v Semipalatínsku, kde testovali atómové bomby, pričom neďaleko žijúci ľudia o tom vôbec nevedeli. Je to ako by sme my žili tu a v Banskej Bystrici by bola atómová strelnica, kde búchajú atómové bomby. Medzi ďalšie oblasti, ktoré som fotil, bolo napríklad židovské mesto Birobidžan. Založil ho v pustej krajine na Ďalekom východe Stalin. Odvliekol sem okolo troch miliónov židov a povedal: tu si urobíte vlastné mesto. Medzi ďalšie extrémy patrí aj Aralské more, ktoré je napojené dvoma veľkými riekami tečúcimi cez púšť. Kompetentní Rusi sa rozhodli, že na púšti budú pestovať bavlnu, začali púšť zavlažovať, a tak sa do mora nedostávala voda z riek a jeho hladina klesla o 100 metrov. Je to prírodná katastrofa. Celá oblasť dnes vysychá, vymiera.

Niekoľkokrát ste fotili aj v inej zaujímavej krajine - v Mongolsku, ktoré je známe tým, že sa tu ľudia pochovávajú na otvorenom priestranstve. Vám sa podarilo na takéto pohrebisko dostať, aj keď sa ho samotní Mongolčania boja ako svätenej vody. Neprenasledujú vás tieto miesta?
- Nie. Podarilo sa nám to prvýkrát po trojročnom úsilí. Mongolsko bolo kedysi budhistickou krajinou, ale keď sa začal komunizmus, vyvraždili všetkých lámov, zbúrali kláštory a vyhlásili ateistický štát. Dnes, keď sa komunizmus skončil, obrodzuje sa tu budhizmus - dalajláma tu bol napríklad už asi päťkrát - postavili sa kláštory, ale šamanizmus je tu stále veľmi silný. Je to nádherná krajina. Sú tu krásne hory, púšť, hojnosť zveri a rýb. Príroda vo všeobecnosti je úplne iná ako u nás. Napríklad tu cestujete a ulovíte si rybu veľkú jeden meter. Väčšina obyvateľstva sú pastieri, pre ktorých sú dôležité stáda - aby ich neohrozovali šelmy, aby bola voda a mali čo jesť - a nie hygiena alebo pekné šaty. Nerozumejú našim problémom, ako aj my úplne nerozumieme im. Napríklad sme sa rozprávali s jednou starou šamankou, ktorá nevie, koľko má rokov alebo kedy sa narodila, ale pamätá si, že pred päťdesiatimi rokmi bola veľmi tuhá zima a päť medveďov im zožralo ovce. Tento rok sme však išli vlakom, a to by som nikomu neodporúčal.

Prečo? Veď nedávno sa aj u nás propagovala lacná cesta vlakom do Mongolska.
- Absolvovali sme cestu transsibírskou magistrálou, mestami, ktoré sa stavali počas výstavby železnice. Cestujete päť dní, vlak tu ide štyridsiatkou, nie je sa na čo pozerať, nemáte ani poriadny záchod. Vlak síce stojí hodinu na železničných staniciach, ale musíte si strážiť veci, pretože sa tu pohybujú veksláci a zlodeji, ktorí sú schopní nastriekať do kupé aj slzný plyn. Treba byť jednoducho veľmi opatrný.

Ktorý kontinent považujete za najnebezpečnejší?
- Afriku, kde je veľký rasizmus voči bielym. Keď sem prídete len na dovolenku, je to úplne iné, pretože prídete do stráženého hotela, kúpete sa v stráženom mori a raz vás vyvezú na safari, kde sa vám opäť nemôže nič stať, pretože ste strážení. Ale inde je to dosť nebezpečné. Najhorší zážitok počas celej mojej doterajšej kariéry mám z Rwandy. Stali sme sa súčasťou genocídy medzi väčšinovým kmeňom Hutuov a menšinovým Tutsiov, kde na jednej misionárskej stanici bolo na kope päťtisíc mŕtvych ľudí. Nikde živej duše, len psy, potkany a vrany. Musel som sa odosobniť, ale priateľ, ktorý tam bol so mnou, sa aj pozvracal. Vyvraždili tam mačetami okolo 850-tisíc ľudí.

Ešte stále máte výstavu fotografií postkomunistických krajín, kde mapujete život ľudí v bývalých komunistických krajinách, predovšetkým neeurópskych ako Kuba, Nikaragua, Čína, Vietnam, Kambodža, Etiópia atď. Aký ste z nich mali dojem po desiatich rokoch pádu komunizmu?
- Situácia v týchto krajinách je veľmi zlá, pretože je tu anarchia a veľká bieda. Napríklad v Kambodži bol Pol Pot, ktorý vyvraždil asi tri zo šiestich miliónov ľudí. Sú tam tzv. killing fields - vražedné polia, kde zhromaždil ľudí, najmä vzdelancov, všetkých tých, ktorí vedeli písať a čítať alebo dokonca nosili symbol vzdelanosti - okuliare.

Vždy sa vraciame zo západných krajín akísi zdeprimovaní, ale podľa toho, čo rozprávate, sa nám tu až tak zle nežije...
- Samozrejme. Každý, kto plače nad tým, ako sa nám tu zle žije, by sa mal ísť pozrieť do Tadžikistanu alebo Afganistanu, a potom pochopí, že to až také zlé nie je. Tam je chudoba, bieda, bezútešnosť. Ľudia tam dokonca nemajú ani žiadnu nádej, že sa to zlepší. Vždy, keď sa vraciam z takejto cesty, som veľmi šťastný. Už len keď pristávame vo Frankfurte alebo Paríži, stres z nás opadne, všade je čisto, všetko funguje, nemusíme byť ostražití, že nás niekto striehne. Je to ako balzam na dušu.

Patríte na Slovensku aj v Čechách k renomovaným fotografom. Získali ste aj niekoľko ocenení. Čo musí dnes robiť fotograf, aby prerazil?
- Závisí to od toho, kde chce preraziť. Väčšina našich fotografov, čo robia v tlači, sú rezignovaní ľudia, ktorí neprichádzajú s nijakou vlastnou aktivitou a robia to, čo sa od nich vyžaduje. To znamená smotánky, nové domy atď. Iste, nejaké kompromisy treba robiť, človek musí byť niekde zamestnaný, ale dôležité je, aby fotograf robil aj vlastné veci.