V rokoch 1958 -- 1960 zomrelo v dôsledku politiky čínskej vlády hladom a podvýživou 20 až 30 miliónov ľudí. Podľa štatistík, ktoré zachytávajú zvyšovanie úmrtnosti, šlo o jedno z najväčších nešťastí v ľudských dejinách. I keď akciu známu ako Veľký skok zorganizoval priamo predseda Mao, vyjadrovala tiež nadšenie mnohých miliónov čínskych vidiečanov.
Historici sa zhodujú v názore, že v priebehu Veľkého skoku možno vysledovať viacero spolupôsobiacich faktorov. Prvým z nich bola dedičná tradícia neobmedzenej štátnej moci nad vidieckym obyvateľstvom. Rozdelenie spoločnosti na vládcov a ovládaných mohla komunistická strana využívať omnoho intenzívnejšie než boli možnosti cisárskeho dvora. Všetky príkazy z centra však museli vykonávať miestne správne orgány, azda najdôležitejšia súčasť tejto akcie. Ich morálka a lojalita k centrálnemu vedeniu, podobne ako silná ústredná vláda, boli súčasťou čínskeho dedičstva. Miestni stranícki predstavitelia sa vtedy už dopracovali do postavenia miestnej honorácie a okrem prehnane optimistických hlásení vláde mohli tiež donútiť obyvateľstvo, aby požadované výsledky dosiahlo.
Posledným dôležitým faktorom, ovplyvňujúcim Čínu v predvečer Veľkého skoku, bola tradičná poslušnosť čínskych roľníkov, zvyknutých riadiť sa diktátom autority, pretože pre nich predstavovala mier a poriadok, od ktorých záviselo ich živobytie. Dôvera vkladaná týmito prostými ľuďmi v Mao Ce-tunga pomáhala otvárať dvere utópiám a víziám a dokázala vyvolať davovú hystériu, keď ľudia pracovali dvadsaťštyri hodín denne a odvrhli svoj tradičný spôsob života.
Falošný predpoklad
Bezprostredným podnetom na realizáciu Veľkého skoku bolo zistenie strany, že stalinský model priemyselného rastu je pre Čínu neprijateľný. Problémom nebol len fakt, že "ríša stredu" bola štyrikrát ľudnatejšia a mala polovičnú životnú úroveň ako Sovietsky zväz, ale tiež zadlženosť a nezamestnanosť v mestách, ktoré rástli omnoho rýchlejšie, než ich priemysel. Namiesto investícií do ľahkého priemyslu, ktorý by mohol vyrábať spotrebný tovar a tým motivovať roľníkov, Mao Ce-tung navrhol svojim straníckym kolegom odlišnú stratégiu. Presvedčil ich o tom, že vidiek môže byť pretvorený a poľnohospodárska produkcia môže byť zvýšená masívnou organizáciou pracovných síl v poľnohospodárstve. Cieľom tohto plánu malo byť zlepšenie ekonomickej situácie krajiny i jednotlivcov. Celý nápad však stál na veľmi neistom, ba až naivnom predpoklade, že materiálna motivácia pri práci jednotlivcov môže byť znížená a nahradená ideologickým nadšením a sebaobetovaním.
Vzhľadom na to, že úroveň ekonómov, ako aj ostatných intelektuálov, značne utrpela nedávnou kampaňou proti pravičiarom, nadšení stúpenci masového budovania si predstavovali, že uvoľnenie výrobných síl získajú prostredníctvom mobilizácie más, a preto koncom roku 1957 došlo k všeobecnej decentralizácii ekonomického riadenia krajiny. V tejto situácii nás nemôžu prekvapovať prehnane ambiciózne ciele straníckych predstaviteľov.
Čo domácnosť, to ingot
V roku 1958 sa dostavil výsledok v podobe mobilizácie a obrovského pracovného nasadenia 650 miliónov(!) obyvateľov. Tvár krajiny sa premenila, denne pribúdali nové cesty, továrne, mestá, priehrady (často vybudované s minimálnym využitím strojov) či polia. Počin, ktorému sa dostalo najväčšej publicity v zahraničí, bola kampaň odštartovaná v júli 1958, ktorej cieľom bola "domácka" výroba ocele v malých vysokých peciach, bez špeciálneho školenia a zariadení. Za tri mesiace bol hlásený už milión takýchto zariadení. Výsledok tohto snaženia sa však z väčšej časti ukázal ako nepoužiteľný. Veľký skok teda priniesol na vidiek malé priemyslové zariadenia, ako aj nevídané nasadenie techniky a ľudskej práce, ale bezprostredné výsledky boli chaotické a neekonomické.
Logika decentralizovanej mobilizácie viedla k vytvoreniu ľudových komún, v ktorých mali byť zdravotná starostlivosť, školstvo a výroba vo veľkom meradle distribuované rovnakým dielom prostredníctvom koncentrácie moci a celkového plánovania. Len málokedy viedla tvrdošijná snaha o dosiahnutie ideálu k takým katastrofálnym výsledkom.
Katastrofa
Podľa štátneho štatistického úradu sa v priebehu jediného roku 1958 produkcia potravinárskych plodín a bavlny údajne takmer zdvojnásobila. Na základe týchto výsledkov stanovil Ústredný výbor na nasledujúci rok náročný cieľ rastu produkcie o ďalších 50 %. Aby roľníci nesklamali vládu, štatistiky z jednotlivých provincií vytvárali obraz ohromného, viac ako dvojnásobného zvýšenia produkcie. Počasie však tomuto plánu neprialo. Výsledkom tejto situácie bolo, že štátne odvody zostali vysoké, i keď produkcia v skutočnosti klesala. To potom vyústilo do jedného z najväčších ľuďmi spôsobených hladomorov v histórii. Podvýživa spôsobená nízkymi prídelmi potravín spôsobila, že milióny roľníkov omnoho častejšie podliehali chorobám. Vedenie krajiny si situáciu uvedomilo až v roku 1960, keď boli vypracované štatistiky o neobvykle vysokej úmrtnosti, z ktorých bolo jasné, že roľníci vlastne umierajú hladom a že celá ekonomika je v troskách.
S ekonomickou katastrofou prišiel tiež politický obrat k horšiemu. Vedenie krajiny dovtedy rokovalo raz za niekoľko týždňov alebo mesiacov. Po neúspechu začal Mao všetku kritiku Veľkého skoku považovať za útok na svoju osobu a postupne zničil jednotu vedenia strany, ktoré sa rozčlenilo na množstvo frakcií.
Akademici z polí
Jednou z hlavných úloh Veľkého skoku bolo oslobodenie čínskych roľníkov prostredníctvom vzdelania. Plán narážal najmä na dve úskalia -- ako zaobstarať prostému občanovi vzdelanie prostredníctvom nových inštitúcií a súčasne pokračovať v školení nevyhnutnej elity v zavedenom systéme stredných škôl a univerzít. Nové snahy sa sústredili na vytvorenie škôl, kombinujúcich prácu a štúdium.
Boli otvorené tisíce stredných škôl s pracovno-študijným programom, zatiaľ čo povinná školská dochádza bola podľa sovietskeho vzoru skrátená z dvanásť na desať mesiacov. Aby vzdelanie bolo dostupné i pre obyčajného človeka, bolo tiež nutné zjednodušiť jeho obsah. Existoval tu však problém s pracovníkmi, školenými v špeciálnych odboroch, ktorých bol akútny nedostatok. Náhradné riešenie v podobe vyhlásenia poľnohospodárov za "vedeckých pracovníkov" a ich dosadenie na učiteľské miesta sa ukázalo ako neefektívne až neuskutočniteľné.
Sociálne hnutie
Kolektivizáciu poľnohospodárstva v Číne umožnila dlhoročná odhodlaná a nadšená práca miestnych kádrov, ktoré proces riadil. Tieto milióny ľudí, mužov i žien, boli aktivistami a riadiacimi pracovníkmi, ktorých ambíciou bolo uskutočniť revolúciu a súčasne s ňou postúpiť na spoločenskom rebríčku. Pochádzali, rovnako ako väčšina Číňanov, z vidieckeho prostredia, z ktorého sa vyčlenili svojou vnímavosťou k revolučnej príležitosti.
V celom proces pozemkovej reformy na začiatku päťdesiatych rokov nahradili stranícke kádre zvyšky miestnej honorácie. Táto nová vrstva aktivistov, keď už raz existovala a dosiahla spoločenský vzostup, potrebovala nejakú činnosť, ktorú by mohla vyvíjať a bola ochotná pokračovať stále ďalej. Veľký skok sa preto dal len ťažko zastaviť, pretože hneď ako títo aktivisti začali reorganizovať dediny, boli nezadržateľní. "Oslobodenie" v skutočnosti vytvorilo novú triedu, ktorá chcela neustále oslobodzovať.
Variácie starej témy
Z dnešného pohľadu sa Veľký skok javí ako istá modernizovaná forma verejnoprospešných diel, známych z celej čínskej histórie. Prestavbu Veľkého čínskeho múru, podobne ako budovanie letísk pre americké bombardéry počas druhej svetovej vojny, si nie je možné predstaviť bez pracovných síl získaných odvodmi na vidieku. Zvyčajne dostal správca dediny rozkaz dodať určitý počet ľudí na isté časové obdobie. Pracovali ako skupina a po splnení úlohy sa odobrali domov. Riadenie týchto pracovných síl patrilo po stáročia k výsadám čínskych vládcov a Mao ich využíval úplne prirodzene.