Trianon je zámok neďaleko Paríža. Zámok, v ktorom sa 4. júna 1920 menili dejiny. Po skončení prvej svetovej vojny tu víťazné veľmoci podpísali mierovú zmluvu s Maďarskom. Preto sa tejto mierovej zmluve hovorí trianonská. Mierová zmluva vlastne medzinárodne sankcionovala rozpad historického Uhorského kráľovstva, ktoré prestalo existovať, a jednotlivé jeho časti sa stali súčasťou novovytvorených tzv. nástupníckych štátov.
Jedným z týchto nástupníckych štátov bolo aj Československo, ktorého súčasťou sa stalo, až na malé zmeny po druhej svetovej vojne, aj súčasné územie Slovenskej republiky.
Trauma pre južných susedov
Vtedajšia maďarská spoločnosť to pociťovala ako traumu a podľa všetkého ako traumu to vníma aj časť súčasnej maďarskej spoločnosti. Z čoho vyplýva táto trauma? V prvom rade z nesprávneho nacionalistického výkladu dejín a vnímania podstaty uhorského štátu. V čase vrcholiaceho nacionalizmu v 19. storočí, vnímala maďarská spoločnosť Uhorsko ako svoj maďarský a národný štát. No Uhorsko takým štátom nikdy nebolo. Bol to od samého začiatku multietnický a mnohonárodnostný štát, v ktorom Maďari nikdy netvorili ani polovicu obyvateľstva.
Maďarská nacionalistická agitácia však predovšetkým prostredníctvom školy, ale aj tlače, literatúry, umenia a iných médií, vtlačila do vedomia maďarskej spoločnosti presvedčenie, že celé Uhorsko je maďarským národným štátom. Táto agitácia bola veľmi úspešná, pretože ešte aj dnes, deväťdesiat rokov po Trianone, časť maďarskej spoločnosti sníva svoj nerealistický sen o "Veľkom Uhorsku". Čím hlbšie bola táto nekorektná interpretácia charakteru uhorského štátu a jeho historického vývoja zakorenená vo vedomí spoločnosti, tým väčšia bola trauma z Trianonu. Ak sa dnes ešte stretávame s tvrdením, že Maďarsko stratilo v Trianone tri pätiny "svojho" územia a dve tretiny obyvateľov, je to iba dôkaz o pretrvávaní už dávno prekonanej ilúzie.
Hranice mohli vyzerať aj inak
Rozpad historického Uhorska si vynútil vytvorenie hraníc nových štátov. Zatiaľ čo hranica s Chorvátskom i hranica s Rumunskom v Sedmohradsku mali svoju historickú podobu, hranica s neskoršou Juhosláviou na juhu a s Československou republikou na severe sa museli vytvoriť a stali sa na mierových rokovaniach predmetom pomerne dlhých diskusií.
Je pravda, že maďarská delegácia na mierových rokovaniach sa otázke hraníc veľmi nevenovala a hlavné úsilie sústredila na bránenie integrity Uhorska, čo bol boj vopred stratený. Pravda je, že hranice mohli vyzerať aj inak a že neboli iba etnické, ale zohľadňovali aj strategické aspekty. V prípade Československej republiky mali Francúzsko aj Anglicko záujem na tom, aby ich spojenec v strednej Európe mal po hospodárskej i strategicko-vojenskej stránke čo najpriaznivejšie hranice.
Keďže hranica predtým neexistovala, mohla, samozrejme, vyzerať aj inak. Je však trocha naivné dožadovať sa spravodlivosti na mierovej konferencii, ktorá sa konala po takej strašnej svetovej vojne. O charaktere mierových zmlúv rozhodovali víťazi, a tak to bolo v dejinách vždy. Nie je ťažké si predstaviť, ako by vyzerali mierové zmluvy, ktoré by diktovali Nemecko a Rakúsko-Uhorsko v prípade, že by vojnu vyhrali oni.
Trianon má deväťdesiat rokov. Už je asi čas, aby šiel na zaslúžený odpočinok. Historici sa mu budú iste naďalej venovať, nemal by sa však v súčasnej Európe, ktorá musí hľadieť dopredu, stať predmetom politických zápasov.
Dušan Kováč,
historik, autor knihy Dejiny Slovenska