Pravdepodobne najúspešnejšie vedecké pracovisko na meranie ľudskej inteligencie sa nachádza v južnom Dánsku. Danfoská univerzita v Nordborgu otvorila v mieste svojho sídla jedinečné zariadenie, ktoré sa vo voľnom preklade dá nazvať "parkom zážitkov". Dospelí i deti si tu komponujú hudobné skladby, stavajú smelé mosty cez umelé jazerá, diaľkovo riadia roboty, riešia komplikované matematické hlavolamy, navrhujú pokračovanie nedokončených krátkych filmových príbehov.
To, čo sa zdá jednoduchou hrou, je však nenápadný vedecký pokus, ktorého podstatou je skúmanie silných a slabých stránok ľudského ducha, meranie vlastnej inteligencie a nadania. Návštevníci si tu overujú schopnosť analytického myslenia i ovládania tela, orientačný zmysel i tvorivý talent.
Pracovisko využíva zhruba päťdesiat testov. Tento vedecký prístup revolucionizuje skúmanie nášho mozgu. Ide o teóriu mnohonásobnej inteligencie. Podľa nej človek nie je len hlúpy alebo len múdry, ale disponuje mnohorakými duševnými schopnosťami, ktoré sa prejavujú v komplexe. Vedci sa domnievajú, že existuje desať od seba nezávislých a rovnocenných oblastí inteligencie, ktoré rozhodujú o úspechu v práci a osobnom živote.
Tradičné testy už nestačia
Jednoznačná definícia inteligencie dodnes neexistuje, hoci vedci tento fenomén skúmajú už dobrých sto rokov. Ak v 19. storočí inteligencia znamenala paušálne vrstvu vzdelancov, v 20. storočí sa už tento pojem individualizoval - vedci sa pokúšali merať ju ako schopnosť duševného výkonu ľudského jednotlivca. "Dnes v zásade pod inteligenciou rozumieme rýchlosť a správnosť riešenia neznámych úloh," tvrdí nemecký psychológ Heinz Schuler z Hohenheimskej univerzity.
Podľa neho sa pritom tvrdošijne drží pri živote názor, že intelektuálne nadanie sa vyčerpáva v troch oblastiach. Prvou je matematická inteligencia, teda schopnosť abstrahovať a logicky myslieť. Druhou je priestorová inteligencia, prostredníctvom ktorej si dokážeme predstavovať priestory, formy a predmety. Treťou je rečová inteligencia, pod ktorou sa chápe schopnosť naučiť sa najprv materinský a neskôr aj akýkoľvek cudzí jazyk.
Každý rok sa tisícky ľudí rozhodnú, že sa podrobia štandardnej skúške, aby si overili vlastné schopnosti. Výsledkom je takzvaný inteligenčný kvocient, ktorý sa vyratúva zo všetkých troch uvedených oblastí. Kto dosiahne pri teste sto bodov, patrí do inteligenčného priemeru - a kto prekoná hranicu 130 bodov, je už mimoriadne nadaný.
V skutočnosti sa čoraz viac vedcov prikláňa k názoru, že takéto testy sú orientované príliš úzko a z toho dôvodu je ich referenčná schopnosť obmedzená. Podľa amerického psychológa Howarda Gardnera z Harvardovej univerzity sú bežne používané testy "šité na mieru" predovšetkým ľuďom, ktorí sú zvyknutí na nutnosť jednoznačnej formulácie ľubovoľných odpovedí. Typickým príkladom sú právnici alebo fyzici. Pre mnohé profesie sa však tieto testy už príliš nehodia. Sú to manažéri ekonomických celkov, politici či hudobníci.
Nielen tri, ale desať oblastí
Vychádzajúc z tejto kritiky Gardner už v 80. rokoch minulého storočia vytvoril radikálny koncept takzvanej mnohonásobnej inteligencie, ktorý sa oveľa viac blíži ku skutočnosti. Formuloval vtedy sedem oblastí inteligencie a medzi nimi aj spomínané tri tradičné. V priebehu ďalšieho obdobia on a jeho nasledovníci pridali ďalšie tri oblasti a všetko nasvedčuje tomu, že zoznam ešte nie je konečný.
Na druhej strane nemalá je aj skupina tých spoločenských vedcov, ktorí uvedenú teoretickú konštrukciu považujú za špekulatívnu. Jedným z nich je napríklad Ernst Hany, profesor na univerzite v Erfurte. Poukazuje predovšetkým na mimoriadne difúznu deliacu čiaru medzi jednotlivými desiatimi oblasťami, ako aj na nedostatok empirických dôkazov.