V profesionálnom živote patrím medzi zvedavcov, ktorí radi spoznávajú súvislosti, rozširujú si svoje vedomosti a zručnosti, zlepšujú veci a skúšajú niečo nové. Neuspokojuje ma rutina a zabehané procesy. Táto moja povahová črta mi pomohla v Slovenskej sporiteľni postupne počas 15 rokov zamestnania vyrásť zo špecialistky pre automatizáciu mzdovej agendy na riaditeľku ľudských zdrojov. Bola to zaujímavá cesta zmien, počas ktorých som získala nové poznatky a naučila som sa pracovať s ľuďmi počas rôznych vnútorných i vonkajších vplyvov. Som rozvážny človek a dôležité rozhodnutia nerobím unáhlene. Zvažujem pozitíva, negatíva, dôsledky i riziká, potom sa rozhodnem a idem... Nenechávam za sebou rozpracované veci. Ak niečo sľúbim, určite to dodržím. Niekedy však zvažujem až príliš do detailov a moja zodpovednosť mi bráni riskovať. Po troch rokoch práce v banke som dostala ponuku na prvú manažérsku pozíciu. Vtedy som sa ocitla na križovatke a rozhodovala som sa. Nový rozmer, nová zodpovednosť a nová cesta. Vykročila som po nej a učila sa: viesť ľudí, budovať tímy, komunikovať, "predávať" prácu kolektívu. Potom už len pribúdali činnosti a zodpovednosť. Ako často hovorím, patrím medzi tých šťastlivcov, ktorí mali príležitosť priložiť ruku k dielu a podieľať sa na pozitívnej zmene tejto banky. Nikto z nás, ani ja, som sa nevyhol chybám. Boli však "stráviteľné" a mohla som si povedať, že "všetko zlé je na niečo dobré". Posunuli ma v svojom raste dopredu. Najväčšou moju brzdou v práci manažéra bol môj zmysel pre detaily, precíznosť, spoľahlivosť a zodpovednosť. Potrebovala som poznať všetky aktivity mojich ľudí a detailne rozumieť agende. Veľa času som trávila aj so svojimi kolegami. Byť pri nich, keď ma potrebujú, participovať na množstve úloh a projektov. A tak s pribúdajúcimi zodpovednosťami narastala aj časová náročnosť. Ako personálna riaditeľka som v práci trávila čoraz viac času. Práca ma bavila, z úspechov som mala radosť, a tak som pracovala ešte viac. Bol to začarovaný kruh. Víkendy "rušili" moje nasadenie, v sobotu doobeda sa mi s úsilím podarilo prepnúť do roly manželky a matky a v nedeľu odpoludnia som už opäť pracovala. Zlomovým rokom bol rok 2005. Začala som si uvedomovať, že takto to ďalej nepôjde. Logicky som vedela, že v živote platí rovnováha, a to sa týka aj energie a zdravia. Nedá sa len brať, treba aj dávať. Podporili ma aj môj manžel, dcéry, ale aj moja nadriadená manažérka. Otvorene mi nastavili zrkadlo. Buď sa utopím v detailoch alebo sa naučím vidieť veci s nadhľadom. Buď budem vyčerpaná, podráždená a bez energie alebo budem oddýchnutejšia, usmiata a uvoľnenejšia. A tak som sa s ich podporou postupne uvoľnila, učila sa delegovať úlohy a zodpovednosti, improvizovať, nezachádzať do zbytočných detailov a nebyť perfekcionistka. Bolo to ťažké a vyžadovalo to odo mňa veľké úsilie. Trvalo to dlhší čas, ale pochopila som, že nič nestojí na jednom človeku. Práve naopak, môj detailizmus bránil v rozvoji iným ľuďom. Dnes som spokojná, že som touto zmenou prešla. Dovolím si povedať, že najväčšie úspechy môjho tímu sa dostavili pod mojím "novým" štýlom vedenia. Považujem za veľké pozitívum u človeka, keď je schopný vlastnej reflexie a vie prijať nastavené zrkadlo aj od iných a pracovať na svojich chybách. Mne sa to podarilo. A život ide ďalej... Začínala som cítiť potrebu väčšej zmeny v svojom profesionálnom živote, a tak som sa minulý rok rozhodla zmeniť pozíciu zamestnanca/manažéra a skúsiť rolu podnikateľa a zamestnávateľa. Mám vlastnú spoločnosť, ktorej činnosti od júna tohto roku spoločne s kolegyňou rozbiehame. Orientujem sa na podnikateľskom trhu, učím sa nové roly, ponúkam služby. Dá sa povedať, že začínam od začiatku, musím si vyšliapať nové chodníčky. Z predchádzajúcich skúseností však viem, že keď človek chce a počúva, vie si poradiť so všetkým. Aj s vlastnými brzdami a chybami.