Keď sa obzriem do minulosti, vynára sa mi viac okamihov, keď som mala pocit, že sa hádam nedá ísť ďalej. Každý z nás sa s takýmito pocitmi raz za čas musí popasovať, či už v súkromnom alebo v pracovnom živote. V tom súkromnom som aj ja šťastná, že mám okolo seba rodinu a zopár priateľov, ktorí ma vždy podržia. Ak však nastane skrat v pracovnej oblasti, sme na to často sami. Ale je to naozaj tak? Veľa ráz som sa poučila, že nie. Už v začiatkoch môjho podnikania som sa presvedčila, že ak chceme na trhu preraziť, musíme sa jasne definovať. Fakt, že hoci konečná cena za naše služby hrá rolu, stále môže prísť niekto, kto pôjde aj pod našu cenu, a preto cena nie je odpoveď -- celý tím motivoval hľadať iné riešenie. Uvedomovali sme si, ako klienti neradi komunikujú s account managermi reklamných agentúr (zamestnanec, ktorý väčšinou prichádza prvý do styku s klientom) -- na komunikáciu s nimi sa tešili asi ako na návštevu u zubára. Vedela som to podvedome, ale nevedela som presne, prečo to tak je, a preto sme sa začali našich klientov pýtať, čo sa im na komunikácii s nami páči a čo nie. Niektorým nevyhovoval náš pracovný čas, ďalším sa nepáčilo, ak museli na prvé stretnutie prísť oni -- za nami do kancelárie agentúry... Nešpecifikovali síce to, čo by sme mali zlepšiť, ale to, čo sa im nepáčilo, nám povedali veľmi jasne a zreteľne. Povedali nám to, čo pre nich bolo dôležité, a tým postupne definovali dokonalú službu. A tak sme začali robiť kroky smerom k nim. Pretože sme chceli, aby neboli žiadne problémy pri komunikácii s nami a aby naša práca mohla byť urobená čo najlepšie a nenastali pri tom problémy, museli sme vymyslieť systém. Snažili sme sa poučiť zo všetkých možných dostupných zdrojov. Chodili sme na rôzne semináre, študovali knihy, časopisy... Ale nič nám nepomohlo tak, ako spolupráca a sledovanie systému práce v iných reklamných agentúrach. Vypožičali sme si pre svoje postupy veľa nápadov, upravili sme ich a v mnohých prípadoch zlepšili. Postupným prenášaním do praxe sme si vytvorili akési firemné desatoro, podľa ktorého sa dodnes orientujeme a keď si niekto z tímu zúfa a hľadá motiváciu, stačí doň nahliadnuť...
Nerezignovať vyžaduje v prvom rade pozitívny prístup pri hľadaní reálnych riešení. Ak budeme len lamentovať, že sa niečo nedá, že je to ťažké a že sa treba veľa vecí učiť odznova, neposunieme sa ďalej ani o krok. Pred rokmi mi zasiahla do života nešťastná náhoda, ktorá na dlhý čas ovplyvnila aj môj profesionálny život. V čase, keď som začala zasa naplno pracovať, som si musela najprv doplniť veľa nových vedomostí. Začať takmer odznova bolo pre mňa výzvou. Bavilo ma učiť sa, bolo to veľmi obohacujúce, a hlavne som mohla všetky získané poznatky hneď zužitkovať a následne sa tešiť s výsledkov. Boli to v prvom rade moji spolupracovníci, ktorí ma posúvali každý deň vpred a tešili sa spolu so mnou z dobre zrealizovaných projektov. V najťažších chvíľach vždy rada spomínam na svojich japonských kolegov. Roky spolupráce s nimi ma totiž naučili naozaj nepoddávať sa a tešiť sa aj z dosiahnutia malého cieľa. Zo začiatku som nechápala, ako je možné, že dokážu byť láskaví naozaj za každých okolností. A vskutku som nevedela pochopiť, ako sa to snúbi s ich dravosťou, ba až agresivitou v biznise. Do chvíle, kým mi jeden kolega vysvetlil, že cieľom väčšiny ich ľudí je byť "ichiban" (itch-e-bon = robiť niečo rýchlo a dobre). Čo znamená byť super, najlepší a najrýchlejší. U nich to človek počuje doslova na každom kroku...