Zaujímavá práca, stretnutia s kolegami, nové výzvy a príležitosti, vzdelávanie, neustále cestovanie po Slovensku aj Európe. Toto bol môj program pred pár rokmi. Venovala som sa práci a učeniu 12 až 15 hodín denne, cítila som sa plná energie, prinášalo mi to príjemný pocit sebauplatnenia. Bola som presvedčená, že toto je veľká šanca ukázať, čo je vo mne a rásť. Tento môj úspech ma však úplne pohltil. Zabudla som na to, že "nielen prácou je človek živý", nemala som čas na seba, svojich priateľov, na svoju rodinu. Pokiaľ som sľúbila, že niečo súkromné vybavím, väčšinou som na to zabudla, pretože som myslela v prvom rade na prácu. Zabúdala som prísť na osobné stretnutia, alebo som ich rušila kvôli pracovnej zaneprázdnenosti. Akosi som v tom kolotoči zabudla aj na to, že doma je niekto, kto na mňa čaká -- môj partner. A keď začnete toho, kto vám je najbližší, neustále posúvať na vedľajšiu koľaj, po čase sa vám to vypomstí. A stalo sa to aj mne. Dlhoročný vzťah sa rozpadol ako domček z karát. Ja som zostala sklamaná, ale zrazu som zistila, že obviňovať z tohto neúspechu môžem iba samu seba. Táto skúsenosť načas zatienila aj dobrý pocit z mojich pracovných úspechov a moje problémy v súkromí ovplyvnili aj moju prácu. Všetko zlé je však na niečo dobré. Zemetrasenie v osobnom živote pred pár rokmi ma naučilo, že úspešná a spokojná môžem byť iba vtedy, ak budem mať rovnováhu v pracovnom a osobnom živote. Niežeby som dnes pracovala 8 hodín denne, moja práca si vyžaduje viac času. Viem však už, aké sú moje priority, čo je dôležité a na čo, resp. na koho sa rozhodne "neoplatí" zabudnúť.