Ráno o siedmej v preplnenom rýchliku smerujúcom do Frankfurtu: pracovník jednej z düsseldorfských bánk telefonuje s nadriadeným. Podrobne s ním preberá stratégiu nadchádzajúceho rokovania, ktoré na neho čaká o dve hodiny neskôr v metropole nemeckého finančníctva. Predmetom záujmu banky je miliónová investícia do konkrétneho fondu.
Samotné rokovanie sa však končí neúspechom. Právnici druhej strany šikovne kontrujú a na každý argument majú pohotovú odpoveď. Až po skončení rozhovoru sa priznali, odkiaľ pramení ich sebaistota a dokonalá znalosť taktiky - sedeli totiž v tom istom vlaku ako bankový úradník a jeho hovor si vypočuli chtiac-nechtiac.
Neopatrnosť v zaobchádzaní s citlivými informáciami sa nevypláca. Čím častejšie sú ľudia na cestách, tým viac informácií si vymieňajú na diaľku - s riaditeľmi, so spolupracovníkmi a niekedy i s priateľmi. Tým väčšie je však aj riziko, že k dôverným informáciám sa dostanú tretie osoby.
Odborníci tvrdia, že len sprísnenými pravidlami na ich utajovanie sa problém nevyrieši. Kooperácia - a kto dnes nie je na ňu odkázaný? - sa totiž opiera predovšetkým o dôveru, a nie o kontrolu. "Dôvera vedie k lepšej spolupráci - utajovanie na rozdiel od toho vyvoláva nedôveru a z dlhodobého hľadiska predstavuje pre partnerstvo hrozbu," poznamenáva na túto tému Patrick Baumann, berlínsky expert na komunikáciu v ekonomike. Podnikateľ, ktorý chce dosiahnuť úspech, nemá podľa neho inú možnosť, len dať zamestnancom k dispozícii aj citlivé údaje. Len na ich základe sa totiž dajú prijímať správne rozhodnutia. "Sami sa potom rozhodujú, čo považujú za dôverné a čo nie," hovorí P. Baumann.
Aby takýto prístup manažéri podporili, musia najprv definovať, ktoré informácie, predovšetkým výrobné a marketingové, by mali bezpodmienečne zostať interné.
Nahé podniky
Predovšetkým internet je však médiom, ktoré podobné úvahy ľahko zvráti. Nikdy predtým nebolo pre zákazníkov, obchodných partnerov, akcionárov či zamestnancov také jednoduché získať prehľad o dianí v ľubovoľnej firme ako dnes. "Podniky dneška sú nahé," hyperbolizuje situáciu kanadský ekonóm Don Tapscott, autor knihy Obnažená korporácia. Niekedy preto - paradoxne - volia aj útek dopredu, ako o tom svedčí prípad kanadskej banskej spoločnosti Goldcorp. Jej vedenie vyznávalo dlhé roky zásadu, že získané geologické údaje sú najcennejším majetkom firmy. Keď sa však začali prejavovať obavy z nástupu konkurencie a investície na nový prieskum neprichádzali, vtedajší šéf koncernu Rob McEwen v lete 2000 zmenil taktiku. Všetky údaje umiestnil na internet a vypísal súťaž o ich doplnenie. Prihlásilo sa viac ako tisíc geológov a zlatokopov dobrodruhov. Za celkovú odmenu pol milióna dolárov firmu informovali o potenciálnych náleziskách, o ktorých Goldcorp zatiaľ nič nevedel. Zmena taktiky sa vyplatila, z nových nálezísk sa vyťažilo v ďalších rokoch zlato za tri a pol miliardy dolárov.
Zverejniť firemné tajomstvo sa teda aj oplatí - pravda, len vtedy, keď ide o cielenú taktiku vedenia, a nie o akýsi partizánsky čin jednotlivca. "V každom prípade je vhodné osadenstvo firmy sústavne informovať o tom, čo je z hľadiska jej ekonomického prežitia nutné utajovať; často postačí nenáročný seminár," domnieva sa Jan Tibor Lelley, špecializovaný essenský právnik.
To, že sa nedá o všetkom hovoriť na verejnosti, je jasné. Malo by však byť zreteľne uvedené, kde konkrétne číha nebezpečenstvo. Takáto stratégia zamestnancom pomáha pri orientácii; stáva sa varovnou lampičkou, ktorá zabliká vždy vtedy, keď prídu do styku s háklivými informáciami.
Neopatrnosť s veľkými následkami
Ostatne, opatrný postup sa vypláca aj im. Súdy sú totiž čoraz častejšie na strane zamestnávateľa, ktorý dal pracovníkovi výpoveď kvôli prezradeniu podnikového tajomstva.
K tomu môže dôjsť aj nechcene, jednoduchým ignorovaním pravidiel bezpečnej internetovej komunikácie, čo priam láka hackerov skúšajúcich si vlastné sily. Podľa Lelleya možno považovať za konanie so závažnými právnymi dôsledkami i prípady, keď odosielateľ elektronickej pošty partnerovi omylom pošle nesprávnu prílohu - a zhodou okolností ide o text významnej zmluvy...
Podobné dôsledky môže mať aj bezstarostné telefonovanie zdanlivo o ničom a inak o všetkom možnom na verejnosti - o tom, kto všetko nás počúva, si totiž nikdy nie sme istí. Niektoré podniky sa snažia v tejto súvislosti o zmenu podnikovej kultúry. "Môžeš nerušene hovoriť?" - to je otázka, ktorou sa povinne začína každý pracovný hovor.
Podceňovanie okolností, lajdáckosť a nevedomosť však nie sú jedinými "čiernymi dierami", ktorými prenikajú na svetlo sveta chránené údaje. V snahe dostať sa k vnútorným materiálom konkurenta podniky siahajú aj po ostrejších či prefíkanejších metódach. Organizujú napríklad odborné konferencie, na ktorých nešetria peniazmi - a pri večernom popíjaní sa pokúšajú získať od "hosťa" čo najviac relevantných informácií. To je krok "A" - a krokom "B" býva, keď chcú takéhoto pracovníka pretiahnuť k sebe. "Stáva sa to čoraz častejšie - a už vôbec nie len v investičnom bankovníctve, poradenskej činnosti či v oblasti počítačových programov; je to všeobecný jav," tvrdí P. Baumann. Veď kto odchádza, nesie si vedomosti so sebou.
A skúsenosti ukazujú, že v tom nepomáhajú ani najrôznejšie zmluvné ustanovenia, podľa ktorých je pracovník povinný dodržiavať mlčanlivosť aj po skončení pracovného pomeru. Tu je zase právo väčšinou na strane zamestnanca. Keby sa totiž táto klauzula uplatnila doslova, odborník by už vlastne nemohol pracovať vo svojom odbore - a to súdy neakceptujú.
Najlepšou ochranou proti prezradeniu podnikového tajomstva sú preto spokojní a motivovaní zamestnanci, ktorí - keď sa aj rozhodnú odísť - neodchádzajú v zlom.