Môže však byť takáto vyžadovaná prirodzenosť skutočne prirodzená, pýta sa český psychológ Zbyněk Vybíral. A nejde v konečnom dôsledku o pokus deformovať doterajšiu prirodzenosť ľudského druhu?
Tradičné hranice medzi prirodzenosťou a neprirodzenosťou sa dnes postupne zmazávajú a stávajú sa nejasnými. Preto by zrejme bolo namieste radšej sa spýtať, či sa nestáva vyžadovaná "prirodzenosť" už istým druhom prirodzenosti. Ako autor píše v časopise Psychologie dnes, na niektorých pracoviskách zamestnancom nariaďujú, aby sa k zákazníkom správali prirodzene a nenútene. Noví pracovníci musia absolvovať komunikačné školenie, správať sa podľa inštruktážnych videonahrávok, bývajú sledovaní a dlhší čas sa musia "prirodzene" správať pod dohľadom. Nezostáva im iné než sa prispôsobiť aj inak: nechať sa ostrihať, obliecť si firemné obleky a pri tom všetkom pôsobiť tak, ako by boli práve v tejto chvíli "šťastím bez seba".
Psychologická slúžka
Manažment pôsobivosti je najšpekulatívnejšou a najmenej vedeckou súčasťou psychológie, súdi autor. Celé ponovembrové obdobie podporujú knižné nakladateľstvá, redaktori "psychorubrík" v populárnych časopisoch a novinách svojím dopytom šírenie tzv. manažmentu pôsobivosti, psychologickej odnože, ktorá - svojím spôsobom ako slúžka - ponúka servis tím, ktorí chcú byť úspešní. Čitatelia a frekventanti kurzov sa učia sebaovládaniu tak, aby boli presvedčiví, rozhodní, obľúbení. Na dopyt podľa neho zareagovala takmer okamžite záplava populárnych príručiek, ale aj kurzov. Tie robia psychológovia i psychoterapeuti a nakupujú ich úrady, politické strany, podniky pre svojich manažérov, dílerov, asistentky, školy či napríklad policajná sféra. Dopytu vyšla v ústrety aj skladba študijných programov stredných a vysokých škôl. Niektoré psychologické knihy sú súčasťou tohto trendu (knihy o "tajnej reči tela" či Golemanove práce o emocionálnej inteligencii a pod.), iné - najmä od starších klasikov - sa dívajú skôr pod pokrievku tohto bizarného diania.
V šialenom svete
Formálne znaky správania ľudí v práci bývajú často rozpísané do detailov a algoritmov komunikovania. Do týchto noriem býva zakomponovaná aj "nariadená spontánnosť" či "vyžadovaná prirodzenosť". Na otázku, či je možné sa usmievať na povel, však autor odpovedá kladne. Často je to dokonca prospešné a liečivé. Emócie totiž nielen prejavujeme, ale ich aj vytvárame - sami v sebe i v druhých ľuďoch. Vybíral v tejto súvislosti nesúhlasí s niektorými psychológmi, ktorí rozdeľujú úsmevy na prirodzené a nútené (hrané), typy úsmevov podľa neho vytvárajú kontinuum od spontánnosti až po kŕčovitosť a v strednom pásme u väčšiny ľudí nerozoznáme hraný úsmev od spontánneho.
Podľa sociálneho psychológa Ervinga Goffmana vlastne "prežívame v záujme peňazí", čo je zrejme pravda aspoň v niektorých povolaniach. Ako Vybíralovi potvrdila jedna zamestnankyňa firmy McDonald#146#s obsluhujúca zákazníkov, najmä na začiatku jej natrénovaný úsmev pomáhal navodiť si skutočnú vnútornú pohodu a okrem toho jej pomáhal v tom, aby neprišla o prácu. Goffman by povedal, že sa u nej dostavila radosť z "blafovania" - človeka teší, keď sa podieľa na úspešnej teatrálnej akcii spolu s druhými.
Dnešný človek si podľa všetkého zvyká na paradoxné nároky. "Ak sa človek prispôsobil a stal sa voči rozpoltenej povahe doby a voči "normálnej pretvárke" nevšímavý a imúnny, potom môže byť veľmi prirodzeným, aj keď je - v tradičnom zmysle slova - neprirodzeným," konštatuje autor. Pýta sa, či náhodou nemal v roku 1964 pravdu Lang, ktorý na fóre psychoterapeutov vyhlásil, že robíme z detí, pôvodne prirodzených bytostí, inteligentných imbecilov, spolovice vyšinuté kreatúry podobajúce sa na nás. A to všetko preto, aby sme ich pripravili do šialeného sveta a hovorili, že je to tak "normálne". Ak je to tak a väčšina z nás sa úspešne etablovala v šialenom svete, nemali by sme podľa autora zabúdať na tých, ktorých citlivosť voči klamu a pretvarovaniu neprestáva byť vysoká a nedovoľuje im zúčastňovať sa na tomto udomácňovaní sa "zdravej normality" a prispôsobivosti. Na tých, ktorí sa nevzdali predstáv, že budú konať naozaj od srdca a prirodzene.
Súkromné riziká
Niektorí ľudia sa tak stotožnia so svojou hranou fasádou, až sa im stane samozrejmosťou, čo zefektívňuje niektoré situácie, napríklad komunikáciu s čašníkom. Stáva sa, že niekomu môže začať vyhovovať skôr život pod maskami než bez nich. Naučí sa podľa Vybírala obratne pohybovať v saku či uniforme, ale nevie sa presadiť v súkromí - bez masky nemá časť ochrany, bez ktorej sa už nevie správať prirodzene. "Vie byť manekýnom predvádzajúcim status, prestíž, imidž, úspech, spokojnosť: vie pózovať. V súkromí, kde na jeho pózy nie je nikto zvedavý, prežíva chvíle rozčarovania, nevďaku, depresie a nudy."
Ako konštatuje autor, psychológovia by si mali pripustiť, že sa podieľajú na ďalekosiahlej premene človeka - v prospech konzumnej, trhovej spoločnosti. Na modifikácii občanov "prirodzených" novým spôsobom. Je to pokus vštepiť človeku novú prirodzenosť, prirodzenosť adaptovaného jednotlivca riadeného tzv. inteligenciou zameranou na úspech. Je to pokus nahovoriť človeku, že jeho neprirodzená prirodzenosť je vlastne prirodzená.