Ženeva, Rue Francois-Dussaud 7. Centrála takmer 100 rokov starej švajčiarskej spoločnosti. Rolex víta návštevníkov históriou. Vstupná hala ponúka chronológiu míľnikov v umení výroby hodiniek.
Dvojčatá Rolexu
Ešte do jari 2004 existovali dve firmy s názvom Rolex. Rolex SA v Ženeve a Manufacture des Montres Rolex SA v Bieli. Obidve spoločnosti boli z právneho hľadiska úplne nezávislé a okrem malej továrničky v blízkosti mesta La-Chaux-de-Fonds neexistovalo žiadne kapitálové prepojenie. Napriek tomu boli ženevský aj bielský Rolex siamské dvojčatá. Ženevčania vyrábali plášť, ciferníky a hodinkové náramky a zodpovedali za marketing a odbyt. Biel zas vyrábal mechaniku a vlastnil práva na značku Rolex.
Hoci obidve firmy hovorili o spojení už 30 rokov, stalo sa tak až koncom marca 2004, keď Ženeva prevzala Biel. Koľko táto transakcia stála, ani jedna spoločnosť neuviedla. Na otázky o obrate, zisku, osobných údajoch či stratégii zaznieva vždy rovnaká odpoveď: "Rolex je súkromná spoločnosť."
Šéf bielskej rodinnej firmy Harry Borer dlho dúfal, že aspoň jedno z jeho dvoch detí povedie spoločnosť ďalej. No syn Daniel nechcel opustiť lekársku prax a dcéra, právnička, Franziska Borer Winzenriedová, ktorá rok pracovala ako výkonná riaditeľka firmy, sa napokon rozhodla v prospech rodiny a proti manažérskemu stresu.
Súkromná a bohatá
Rolex nemá akcionárov ani rodinného vlastníka. Bezdetný zakladateľ firmy Hans Wilsdorf z bavorského Kulmbachu venoval svoju firmu súkromnej nadácii, kam predovšetkým smerujú zisky. Nadácia podporuje najmä dedinky pre opustené deti, projekty pre narkomanov a programy ochrany životného prostredia. Rolex tak môže pripomínať Robina Hooda, pretože každý, kto si kúpi hodinky, dáva časť sumy chudobným.
Podľa odhadov znalcov sektora ženevský Rolex s 3 300 zamestnancami dosahuje ročný obrat 1,6 až dve miliardy eur a Biel s 1 700 zamestnancami zhruba 300 miliónov eur. Keďže však Biel vlastnil vzácne práva na značku, experti odhadujú jeho kúpnu cenu na 460 miliónov eur až jednu miliardu eur.
Táto obrovská suma znamená, že spojenie sa stalo najdrahšou fúziou v sektore luxusného tovaru v minulom roku. K tomu sa pridružuje aj pozoruhodný majetok. Len finančné podiely Rolexu v dobrých rokoch prinášajú zisky viac než 300 miliónov eur. A o hodnote nehnuteľností neexistujú ani len odhady. Známe je iba to, že Rolex má 24 zastúpení vo veľkých svetových metropolách, neobľubuje pozíciu nájomníka a všetky kancelárie sú v najdrahších lokalitách. Napríklad, v New Yorku na Piatej avenue, v Londýne na St. James`s Square a v Paríži v honosnom ôsmom okrese.
Akvizície a stratégia
Šéf Rolexu Patrick Heiniger neváhal ani sekundu, keď sa mu naskytla šanca získať Biel. S peniazmi nikdy nemal problém, išlo mu vždy iba o podstatné. Kým ostatní výrobcovia hodiniek zvyšovali počet značiek, Rolex sa sústredil na vertikálnu integráciu.
Ženevský Rolex v roku 1998 prevzal rodinný podnik Gay Fréres, ktorý dodával hodinkové náramky. O dva roky neskôr kúpil Rolex svojho najdôležitejšieho dodávateľa ciferníkov Beyeler & Cie a v roku 2001 spoločnosť Boninchi, ktorá je hlavným dodávateľom Rolexu už od roku 1919. A tento rok korunoval úsilie akvizíciou Bielu. Tým sa definitívne zavŕšilo budovanie štruktúry spoločnosti do uzavretého výrobného cyklu.
Takmer všetci výrobcovia mechanických hodiniek v luxusnom segmente v súčasnosti závisia od dodávok koncernu Swatch, od ktorého pochádza 80 percent všetkých švajčiarskych hodinkových mechanizmov. V prípade špirálových pier je závislosť výrobcov od Swatchu ešte väčšia. Naproti tomu Rolex je jedným z mála výrobcov, ktorí celé mechaniky vyrábajú vo vlastnej réžii.
Alfa a omega: kvalita
Kvalita, kvalita, kvalita -- tak znie motto Rolexu. A aby sa na tom nič nezmenilo, každoročne si Rolex v Ženeve vychováva 200 hodinárov z celého sveta a 19 učňov. Vzdelávacie zariadenia sa nachádzajú v USA a Japonsku a v tomto roku Heiniger otvorí školu aj v indickom Mumbaji.
V dedinke Chęne-Bourg, niekoľko kilometrov od ženevského hlavného sídla, sa z ocele, platiny a zlata vyrábajú šperky, hodinkové náramky a puzdrá. Žiadny iný výrobca hodiniek nepracuje v takom rozsahu so zlatom ako práve ženevský Rolex.
A kým ostatní veľmi hrdo zdôrazňujú ručnú prácu, Rolex je hrdý aj na priemyselnú produkciu. Riadenú počítačom, absolútne presnú a v službách najvyššej kvality. Počítač totiž nič neprehliadne a na 31 kontrolných bodoch overuje špecifikácie výrobného plánu pre puzdro.
V podzemí sa nachádza logistické centrum Rolexu. Ľudí tu nevidno, namiesto toho za meter hrubou betónovou, vodotesnou, protipožiarnou a voči zemetraseniam odolnou stenou sa o dodávku materiálov stará 20 robotov v štyroch nezávislých komorách. Nachádzajú sa tu zhruba dva milióny dielov a najviac každých päť minúť sa potrebný kus dostáva magnetickou dráhou do správnej časti budovy. Roboty zvládajú zhruba štyritisíc pohybov denne a na konci zmeny putujú nespotrebované diely zas do podzemia. O manufaktúre v tradičnom zmysle ručnej práce ani vidu ani slychu.
Takmer všetky hodinky Rolexu preveruje švajčiarsky kontrolný úrad COSC (Contrôle Officiel Suisse des Chronométres). Najprv však musia prejsť internou kontrolou v Chęne-Bourgu. Na oddelení kontroly kvality sa umenie výroby mení na vedu, kontroluje sa kvalita všetkých surovín od každého dodávateľa. "Čo nevyhovuje, vracia sa dodávateľovi," hovorí odborník na materiály Olivier Blanc.
Rolex ako jediný výrobca hodiniek vyrába svoje produkty aj z tvrdej ocele typu 904 L, ktorá sa obyčajne používa na implantáty či petrochémii. Predtým, ako sa použije na výrobu plášťa, musí však prejsť 90-sekundovým testom. Tak dlho kontroluje laserový lúč, či materiál je dostatočné tvrdý.
O niekoľko krokov ďalej stojí elektrónový mikroskop, ktorý s 20 000-násobným zväčšením odhaľuje akékoľvek poškodenie či nečistotu. V takom prípade sa oceľ vracia výrobcovi.
Po ďalších krokoch test životnosti. Zariadenie, vyvinuté v Rolexe, naťahuje náramky a 10-tisíc krát rozopína a zapína zámok. Iné stroje zas plášťom zasadzujú tepelné šoky alebo ich vystavujú tlaku ako v hĺbke tisíc metrov pod hladinou mora, aby odskúšali vodotesnosť.
Tvrdohlavosť šéfov
Heiniger prevzal taktovku Rolexu v roku 1992 od svojho otca Andrého, ktorý v roku 1963 vymenil vo funkcii zakladateľa Wilsdorfa. André Heiniger systematicky pripravoval svojho syna na nástupníctvo tak, ako jeho pripravoval Wilsdorf. Heiniger mladší od roku 1981 pracoval v kancelárii pre ochranu práv značiek, ktorá zastupovala najmä Rolex. V roku 1987 sa stal marketingovým riaditeľom koncernu a o päť rokov neskôr generálnym riaditeľom. Otec mu až do svojej smrti začiatkom roku 2000 z úzadia stále pomáhal.
Ľahké dedičstvo to určite nebolo. André Heiniger bol marketingový génius -- mal šiesty zmysel pre vývoj hodinárskej brandže a navzdory radám sa nebál uplatňovať svoje nápady. Napríklad, keď takmer celý sektor veril, že mechanickým hodinkám odzvonilo a budúcnosť patrí baterkám, Heiniger starší sa tvrdohlavo držal tradície.
Vedel, že Rolex je viac ako merač času a dôveroval emocionálnemu kapitálu značky. A nezmýlil sa. Navzdory všetkým predpovediam Rolex expandoval aj v 70. a 80. rokoch, keď vlna bankrotov vymietla švajčiarsky hodinársky sektor.
Už obľúbenosť náramkových hodiniek u zakladateľa Rolexu pred 100 rokmi narážala na nepochopenie brandže. Predstava, že hodinky sa nebudú nosiť chránené vo vrecku, ale na zápästí, vystavené otrasom, výkyvom teploty, prachu a vlhkosti, vyvolávala krčenie ramien.
No aj dnešný šéf Rolexu má vlastné presvedčenie a tvrdohlavo odoláva trendom. Rolex tak odhadom 95 percent svojich tržieb čerpá z jednej jedinej produktovej línie -- Oyster. Hoci existujú aj lacnejšie značky Tudor a Cellini, no tie slúžia skôr na zabezpečenie hlavného produktu. Heiniger: "Tudor je pre mňa delostrelectvo Rolexu, ktoré nás má chrániť pred útokmi niektorých konkurentov."
(hn/sz)
StoryEditor