Dajte Erike budovu a spraví z nej hotel -- vravia jej kolegovia z brandže. Pripraví životaschopný projekt, vyberie a zaškolí personál, zavedie softvér, predá kapacity a túto prácu "odkomunikuje" aj v nemčine, angličtine a španielčine. Keď treba, dokáže si za hodinu zbaliť kufor a preletieť na druhú stranu zemegule. Keď treba, dokáže obliecť čašnícku rovnošatu alebo uniformu recepčnej a predviesť vzorové plnenie týchto pozícií. Keď treba... nie, v kuchyni ju nehľadajte. Nikto nemôže vedieť všetko, no a hotelierka na voľnej nohe Erika Mikušová otvorene priznáva, že to, čo nezvláda, je kulinárske remeslo.
Dospelejšia než rovesníci
O čom snívajú pätnásťročné deti? Chvíľu o tom, onedlho o inom, rozhodne však radi venujú čas zábavkám, kinu, športu, diskotéke. Dnes i pred dvadsiatimi rokmi. Malá Topoľčianka Erika trávila dni inak. "Veľmi na mňa zapôsobila kniha Hotel od Arthura Haleyho. Ten každodenný poklus a k tomu cestovanie. Dnes v Reykjavíku, zajtra na Bahamách. Zrazu som vedela, že čítam svoj vlastný životný sen."
Pritom cítila, že hranice socialistického zriadenia sú jej pritesné. A že sa jej tento systém a jeho politika vôbec nepáčia. Smelé úvahy od pubertiačky? Erika vždy premýšľala dospelejšie než rovesníci. Zaujímala sa o štúdium diplomacie v Moskve, a pritom sa oboznámila s podobou socialistickej diplomacie.
Skrátka pripravila si plán A, plán B i C, ako vyletieť z hniezda, v ktorom boli rodičia a traja súrodenci, a napokon ako opustiť aj republiku. Zistila si, že ako pätnásťročnú ju môže Červený kríž vrátiť domov, a tak ešte rok počkala. Jej cieľom bolo San Diego, ale vedela, že sa najskôr ocitne v rakúskom utečeneckom tábore. Kým sa ostatní zabávali, ona sa usilovne učila po nemecky. Potom raz večer zazvonil u Mikušovcov telefón. Nie, dcéra neostala dlhšie u kamarátky. Volá z utečeneckého lágra...
Našťastie sa písal už rok 1989.
Smer -- hotel
Cieľavedome šla za tým, aby ju prijali na rakúske gymnázium. Keďže však 400-šilingové "taschengeld" nestačilo ani na dopravu, našla si brigádu servírky v hoteli Pannonia Hof. Keď jej o pol roka po nežnej revolúcii vystavili pas, vrátila sa domov. "Tušila som, že Západ prestane podporovať utečencov, a tak som pekne poprosila topoľčianske gymnázium, aby ma naň vzali naspäť. Maturovala som takmer ako 20-ročná, ale chodievam na dve stretávky."
Na niekoľko mesiacov zamierila do Anglicka, USA aj Kanady a v Barcelone zvládla jazyk moreplavcov tak, že v roku 1993 mohla na Slovensku otvoriť dve kancelárie timesharingu . "Na našom trhu to bola absolútna novinka -- predaj nehnuteľnosti na ľubovoľný týždeň v roku. Španielski partneri vlastnili hotely a rezorty, ja som sa starala o obchod a viedla 50 zamestnancov.
Keď jej však vlastná firma začala brániť v ďalšom poznávaní, porozhliadla sa po iných možnostiach. Taliansky First Class Hotel Vier Jahreszeiten, mexické reštaurácie, neskôr Tirolské Alpy. Vôbec jej neprekážalo, že po poste podnikateľky "oddychovala" na obslužných či nižších administratívnych pozíciách. Všade získavala nové skúsenosti a netušené rozhľady. "Záleží mi iba na profesionalite a neustálom vzdelávaní. K tomu patrí etika, morálka, spravodlivosť, samozrejme, aj peniaze, kým mi dávajú pocit slobody -- nesmú mi ju brať a nesmú ma zväzovať. A zdravie. Keby som sa necítila fit, nikdy by som si nemohla dosť zarobiť a zaplatiť si celý ten civilizačný kolotoč, ktorý potrebujem -- auto, mobil, internet."
Sen a jeho obety
Na gymnáziu získala všeobecné vzdelanie, prax sa učila na rôznych pracovných postoch a teóriu hotelového manažmentu si doplnila na City University v Bratislave, Newport University v Ostrave a Vysokej hotelovej škole v Prahe. Vlastne tam ešte stále študuje. Aj preto sa sama hodnotí ako veľmi prispôsobivá. Zároveň však svojská a dominantná. Nevie variť, nemá žiaden voľný čas, pracuje dlho do noci, lieta po svete. Ktorému partnerovi by to vyhovovalo? Tradičný rodinný život Erika do svojho životného sna nezahrnula. "Teším sa s rodičmi, súrodencami a so sedemročným synovcom, to mi stačí. Herec Marián Geišberg raz povedal, že mnohí túžia maľovať, ale málokto si kvôli tomu chce odrezať ucho. Ja som však ochotná odrezať si veľa uší. Chcem cestovať, realizovať sa v práci, užívať si slobodu rozhodovania, nuž musím obetovať iné."
Keď spoločnosť so zaoceánskymi loďami hľadala na Slovensku personál, bola Erika pripravená opäť si odrezať ucho; hodiť za hlavu všetky dovtedajšie skúsenosti i titul MBA. Na pohovor šla ako potenciálna čašníčka a naozaj tak pracovala tri dni. Z lode však odchádzala ako pracovníčka administratívy. Navrhli jej riadiť "vlastnú" loď, ale dala si radšej odrezať ďalšie ucho -- uviesť hotelový softvér na štrnástich riečnych lodiach. Túto skúsenosť si cení najviac zo všetkých; spolu so zavedením food&beverage softvéru v Rakúsku v čase, keď nastupovalo euro. Preto dnes vie, čo nás v tomto smere čaká a môže hotelovým klientom svojej poradenskej a vzdelávacej firmy Sophia zasvätene poradiť.
Kormidlo v rukách
"Rada brázdim cesty po svete, ale rada som sa vrátila aj domov, napríklad ako manažérka pre zahraničný obchod Kúpeľov Turčianske Teplice, či takzvaný executive houskeeper v pražskom Hiltone. Cítim, že teraz je tu pre mňa veľa práce. Naša spoločnosť nie je ideálna, ale priamo ma neohrozuje žiaden vojnový konflikt a zmeny v roku 1989 nám priniesli mnohé výhody. Že niektorí ľudia nechcú potlačiť v sebe zlosť, aroganciu či zlé a nespravodlivé konanie, to sa predsa netýka žiadeho konkrétneho politického režimu."
Erika Mikušová hovorí, že sa rada necháva unášať prúdom. Svojou pevnou vôľou v ňom však dokáže kormidlovať.