S cieľom zachrániť kultúrne dedičstvo zachytené na plátne sa snaží trenčiansky reštaurátor a výtvarník Dušan Zornička (57), ktorý sa netradičnej, pritom zaujímavej a zároveň náročnej práci venuje tridsaťpäť rokov. Po absolvovaní pražskej umelecko-priemyselnej školy v triede troch pražských výtvarných umelcov -- profesorov Vitíka, Vodičku a Hnízda, nadobudol dostatok výtvarných vedomostí.
"Je to zaujímavá, inšpirujúca a obohacujúca práca, náročná na čas a vyčerpávajúca na oči," priznáva Dušan Zornička. "Spoločne s mojimi kolegami -- spolužiakmi sme sa postupne profilovali. Z obligátneho pohľadu v tomto odbore nateraz nie je dostatok práce. A keby sa aj naskytla, zas nie sú peniaze. Aj preto sme sa v škole okrem iného učili voľnú maľbu a rôzne nástenné maliarske techniky, pretože sme vedeli, že sa pomerne ťažko budeme živiť. Na pražskej "šupke" sme sa zaoberali reštaurátorstvom a technikou pozlacovania. Súčasťou vyučovania bola úžitková grafika, voľná tvorba, krajinomaľba, slovom všetko. Ja, napríklad, ak nerobím grafiku, tak maľujem alebo reštaurujem obrazy. Tomu sa venujem veľa rokov."
Dušan Zornička pracoval aj ako reklamný grafik na trenčianskom Výstavisku Trenčín -- mesto módy. Táto práca bola pre neho rovnako zaujímavá. Na margo nákupu reštaurátorského materiálu povedal: "Jednu tretinu tých náročnejších materiálov nakupujem v Českej republike a v Nemecku. Na Slovensku toho veľa nekúpim, pretože tu sa nevyrábajú farbičky pre umeleckú tvorbu, ale len náterové hmoty a laky. Aj preto som nútený cestovať za nákupom materiálov mimo územia republiky. Pre reštaurátorské práce umeleckých diel potrebujem farby, ktoré sa vyrábajú z prírodných pigmentov. Starou technológiou sa vyrába napríklad v Nemecku. Staré barokové a renesančné obrazy neboli maľované chemikáliami. Aj preto sa robia rozbory, ktoré určujú, akým materiálom starí majstri maľovali svoje umelecké diela." Ak by sa takéto rozbory nerobili, potom by sa mohlo stať, že po niekoľkých rokoch by sa mohol zmeniť odtieň ohraničujúci reštaurovaný detail. S tým priamo korešponduje reakcia a oxidácia. Preto by mal reštaurátor dodržiavať hlavne pri starších obrazoch technologický postup.
"Každý reštaurátor by mal mať dostatočne naštudované dejiny výtvarného umenia," zdôraznil Zornička a pokračoval: "Prioritou je vedieť dokázať prečítať rukopis autora diela, teda dokázať ho napodobniť, ako, napríklad, umelec kládol štetec, špachtľu na plátno alebo iný materiál. Skrátka, o autorovi i dobe, v ktorej tvoril, vedieť čo najviac. Keď miešam farby pri dennom svetle, tak ich miešam tak, aby bola farebná retuš identická v danej lokalite diela. Stáva sa aj to, že ak je poškodený obraz, treba vedieť dosiahnuť v konečnej fáze pôvodnú hladkosť i farebnosť maľby. A to je veľmi náročné!," zhrnul.
Na otázku, ktoré časti obrazov sa mu najťažšie reštaurujú, sa Zornička na chvíľu zamyslel a povedal, že za celý čas, ktorý sa venuje reštaurátorskej činnosti umeleckých diel, sa mu najťažšie reštaurovali tie časti portrétov, kde je telo, tvár, nohy, ruky a oči. "Pri tejto práci je najdôležitejší čas a trpezlivosť. Niektoré historické obrazy som reštauroval aj šesť mesiacov. Obraz som musel zveľaďovať po kúskoch. Celému reštaurovaniu predchádzalo naštudovanie autora a následne imaginačné žitie s tým-ktorým maliarom," prezradil s úsmevom Zornička, ktorý sa venuje aj voľnej tvorbe a jeho komorné diela zdobia interiéry a súkromné zbierky v Rakúsku, Švajčiarsku, Kanade a USA.
StoryEditor