Kultúrny prínos globalizácie ako výsledok masového rozšírenia telekomunikačných, internetových i ďalších informačných prostriedkov sa všeobecne prijíma pozitívne.
Čo vyvoláva vášne a širokú diskusiu, sú ekonomické aspekty, a najmä ich sociálne dosahy na občanov sveta, ktorí sú vždy iba občanmi nejakého národného štátu.
Jadrom týchto sporov sa stáva liberalizácia ako požiadavka odstrániť legislatívne a ekonomické bariéry vo svetovom obchode, a to bez ohľadu na podmienky tých, ktorých sa má týkať. Rovnaké pravidlá pre chudobných a bohatých, národných a nadnárodných často spochybňujú morálne i demokratické princípy.
Je zlé, že ani politické strany neskúmajú tieto fundamentálne procesy a nevedú vnútorné diskusie k formulovaniu stanovísk k liberalizácii služieb, obchodu s agrokomoditami, oslabeniu národných suverenít či postaveniu globálnych korporácií.
Rozdiely cien a nákladov
Nebezpečenstvo liberalizmu spočíva v tom, že v záujme vyššej konkurencieschopnosti Európskej únie sa zdôvodňuje potreba znížiť vysoké štandardy a životnú úroveň pracovnej sily v únii a presúvať výroby do východných krajín.
Samozrejme, pre globálne korporácie nie je hlavný cieľ konkurencieschopnosť, ale snaha o maximalizáciu zisku.
Napríklad, ak stojí košeľa v Pekingu 40 jüanov (160 korún), v Bratislave ju globálny obchodný reťazec nepredá za 160 korún + marža a náklady na transport, ale za 1 600 korún. Takýto profit by v našich podmienkach na výrobe jednej košele pri súčasnej cene pracovnej sily a ďalších nákladov nebol možný.
Politické nebezpečenstvo rýchlej a plnej liberalizácie nespočíva iba v tom, že bude čoraz menší počet ľudí vlastniť čoraz väčší majetok, ale predovšetkým v tom, že sa znehodnotí kultúrna a politická misia Európskej únie a USA.
Spomaliť
Jedinou alternatívou k liberalizácii je spomaľovanie tohto procesu a jeho regulácia. Ak sa upustí od etapovitého a regulovaného množstva liberalizácie, otvára sa cesta pre vojenské riešenia nerovností vo vývoji našej civilizácie.
Tvrdenia, že hlavným cieľom liberalizácie je pomôcť chudobným krajinám, sú pochybné. Obávam sa, aby straty na strane bohatých krajín neboli väčšie ako profit na strane chudobných. Tento profit sa totiž nedelí len medzi bohaté a chudobné štáty, ale v prvom rade medzi bohaté a chudobné štáty na jednej strane a globálne korporácie na druhej strane.
Zjednodušenie, s ktorým stále pracujú európski politici, že proti sebe stoja bohaté krajiny na jednej strane a chudobné na druhej, predstavuje určité ideologické klišé.
Za lepší spôsob preto považujem rozdeliť krajiny sveta podľa toho, ako sa vytvorila určitá štruktúra na zasadnutí WTO v vlani v decembri v Hongkongu, ktorá sa prioritne zaoberala liberalizáciou svetového obchodu.
Skupiny krajín
Ide o niekoľko hospodársky a politicky odlišných skupín krajín medzi sebou:
1. Prvú skupinu predstavujú najchudobnejšie krajiny sveta. Môžeme hovoriť o 48 krajinách. Tak, ako vystúpili na pôde WTO, môžeme ich nazvať prosiacou skupinou. Žiadajú nielen úplné otvorenie ostatných krajín, ale aj predaj svojich produktov za zvýhodnené ceny. Je zrejmé, že týmto krajinám by liberalizácia nielen nepomohla, ale skôr by ich pre zastaranú techniku a spôsob výroby mohla poškodiť. V konkurenčnom zápase s producentmi z rozvinutejších krajín s vyššou produktivitou práce by mohli byť vystavené ešte väčším hospodárskym rizikám, a tak i zvýšeniu chudoby,
2. Najsilnejšou skupinou na pôde WTO, ktorá žiada liberalizovať svetový obchod s agrokomoditami, je skupina G20. Vedie ju Brazília. Význam tejto skupiny spočíva v tom, že predstavuje 70 percent svetovej populácie. Ide o stredne rozvinuté krajiny, akými sú Čína, India, Brazília. Treba však povedať, že tak, ako sú jednotné voči USA a Európskej únii, sú nejednotné voči sebe.
Mnohé z nich subvencujú vlastnú poľnohospodársku výrobu a rovnako uskutočňujú celý rad ochranných opatrení,
3. Ani vzťahy medzi bohatými krajinami nie sú ideálne, ba skôr naopak.
Ostré konflikty a vzájomné osočovanie vo veci subvencovania agrosektora medzi úniou a USA sú už bežnou vecou.
Demagógia
Čílsky minister zahraničia vo svojom vystúpení na zasadnutí v Hongkongu ostro napadol Euirópsku úniu za to, že ročne dotuje európskych poľnohospodárov 110 miliardami eur. Položil si rečnícku otázku: "Koľko chudobných ľudí by s takýmito peniazmi bolo na tom aspoň tak dobre ako krava v únii?" Podľa jeho prepočtov dostáva krava dva doláre denne, čo v situácii, že vo svete žijú stovky miliónov ľudí, ktorí majú nižší príjem, je veľmi negatívnou vizitkou pre bohaté krajiny.
Táto úvaha je príkladom neserióznej demagógie. Jej cieľom je prinútiť bohaté krajiny, aby sa prestali takýmto premršteným spôsobom starať o vlastný dobytok a radšej sa postarali o hladujúcich ľudí. Čo sú to za krajiny, keď dávajú prednosť kravám pred chudobnými ľuďmi? Z týchto otázok veľmi jednoducho a presvedčivo vyvodzujú požiadavku: bohatí, plaťte!
Rovnako príklad z africkej krajiny Burkina Faso (3,5 milióna obyvateľov), ktorá je najväčším producentom bavlny v Afrike. Tá môže mať na prvý pohľad oprávnené výčitky voči americkým dotáciám.
Prečo štát subvencuje
USA každoročne poskytnú dotácie americkým pestovateľom 4,2 miliardy dolárov. Je samozrejmé, že keď ich americká vláda poskytne farmárom na výrobu bavlny, potom cena za celý objem na domácom i zahraničnom trhu môže byť nižšia o 4,2 miliardy, pretože tieto peniaze už farmári dostali. To znamená, že na svetové trhy dodáva bavlnu, ktorá má dampingovú cenu a ktorej iní farmári, kde subvencie nie sú, nemôžu konkurovať a musia znížiť svoju cenu na úkor svojich výnosov, a to bez toho, že by im niekto tieto straty pokryl.
I napriek tomu, že na prvý pohľad americké intervencie v prospech pestovateľov bavlny skutočne deformujú svetové ceny, nemožno z toho vyvodiť záver, že by toto USA robili zámerne v neprospech Burkiny Faso, ale že tak robia v prospech amerického farmára a americkej krajiny.
Ak by bola bavlna určená iba pre domáci trh, dotácie pre farmárov sú plne opodstatnené a legitímne.
Subvencie do poľnohospodárstva nie sú len výsledkom lobizmu farmárov, ale i určitej hospodárskej politiky štátu, ktorá sa formou dotácií snaží udržať porovnateľnú životnú úroveň farmárov s inými zamestnancami, zabezpečiť ich proti výkyvom v úrodách a dať im hospodársku stabilitu.
Nikto nemá jasno
Ako vidno, všetci aktéri svetového obchodu majú vlastné záujmy a každé zjednodušenie tohto problému nás vedie k omylom, ktoré ideologizovaním môžu viesť až k tragickým dôsledkom, akými sú hospodárske a finančné krízy alebo vojenské konflikty.
Treba povedať, že v Európskej únii ani ľavica, ani pravica nemajú v otázkach liberalizácie jasno. Na najvyššej úrovni je absolútna podpora globálnych procesov, avšak na nižších úrovniach sa možno stretnúť s radikálnou kritikou tohto procesu.
Európski politici, aby nestratili punc reformátorov, sa hlásia k požiadavke liberalizácie svetového obchodu pod pekným heslom pomoci chudobným krajinám, avšak s nedozernými následkami a dosahom na vlastných občanov. Bolo by efektívnejšie, keby sa sústredili na kontrolu všetkých druhov minulej a dnešnej pomoci a na hľadanie lepších foriem a nástrojov, ako pomôcť hladujúcim krajinám.
Podobné postoje
Poul Nyrup Rasmussen, predseda Strany európskych socialistov (SES), na otázku, či by nemala Európa chrániť svojich obyvateľov pred chybami globalizácie, odpovedá: "Áno, ak by to bolo možné. Ale nie je. Globalizácia nezmizne. Všetkým výzvam musíme čeliť spoločnou ofenzívnou politikou. Vždy, keď sa stratia pracovné miesta odchodom fabriky za hranice, musíme v Európe vytvoriť lepšie pracovné miesta. Vždy, keď je región zasiahnutý delokalizáciou, musíme ponúknuť iniciatívy na vytvorenie novej prosperity a rozvoja. To je naša úloha, nie zastavenie globalizácie. Musíme investovať do ľudí."
Na otázku, aká je budúcnosť európskeho poľnohospodárstva, odpovedá: "Zmeny v poľnohospodárskom sektore priniesla zrýchľujúca sa globalizácia. Nemôžeme sa tomu vyhnúť. Ľuďom by sme však mali umožniť, aby, ak je to potrebné, boli schopní prejsť z jedného zamestnania do iného, z jedného sektora do druhého. Zvyšovanie kvalifikácie ľudí je spôsob, ako ich ochrániť..."
Musím sa priznať, že tento abstraktný a veľmi konfúzny druh odpovede podľa môjho názoru neveští nič dobré a veľmi mi pripomína reč politikov z čias reálneho socializmu.
Odvážna téza
Ak porovnáme názor predsedu SES s postojom predstaviteľky nemeckej pravice a kancelárky Angely Merkelovej na dosah rozvojových krajín, najmä Číny a Indie, na sociálnu Európu, vidíme, že odlišnosti sú iba nepatrné. Merkelová v decembri 2005 na dňoch nemeckých zamestnávateľov konštatovala, že "mnohí nám vyčítajú, že sa na našom trhu objavuje čoraz viac čínskeho tovaru. Nechápem, prečo by sme sa nemohli tešiť z toho, že aj čínsky robotník sa bude mať lepšie."
Pri takmer nulovom hospodárskom raste nemeckej ekonomiky a 10-percentnej nezamestnanosti je to veľmi odvážna téza. Nie preto, že by sme nedopriali vyššiu životnú úroveň čínskemu robotníkovi, ale preto, že kancelárka si nedostatočne uvedomuje veľkosť a dynamiku čínskeho trhu. I napriek tomu, že Nemecko je najväčším exportérom na svete, nemožno nezobrať do úvahy, že čínskych robotníkov je 1,2 miliardy, a že pre takúto krajinu nemôže byť problém pokryť ľubovoľným tovarom nemecký trh, ktorý má veľkosť nejakej čínskej provincie.
O čom vlastne hovorí pani kancelárka vo svojom výroku?
1. Čínskeho tovaru na nemeckom trhu hrozivo pribúda, čo ekonomicky znamená, že čínsky tovar je lacnejší, a tým konkurencieschopnejší ako nemecký.
2. Že je normálne a takmer žiaduce, aby takýchto tovarov bolo viac.
3. Pani Merkelová nevyzýva na boj s čínskymi výrobcami a obchodníkmi preto, že si asi uvedomuje, že s nimi nemôže viesť žiaden konkurenčný boj bez radikálneho zníženia ceny pracovnej sily, bez pružnosti pracovnej legislatívy a zmeny daňového systému. V týchto radikálnych reformách nemeckej legislatívy by ju nemeckí voliči nie veľmi podporili.
Tri možnosti
O čo vlastne ide v diskusiách o liberalizácii svetového obchodu? Je to v prvom rade záujem bohatých pomôcť chudobným krajinám, alebo je to obrana bohatých pred lacnou pracovnou silou z rozvojových krajín?
Existujú iba tri možnosti, ako reagovať na výzvy liberalizácie svetového obchodu:
1. Zásadným spôsobom znížiť cenu domácej pracovnej sily, a tým i životnú úroveň európskych občanov. Pri znižovaní životnej úrovne sa bude musieť takáto politika konfrontovať s občanmi únie, ktorí ju nebudú dlhodobo akceptovať a budú žiadať jej zásadnú zmenu. Je prirodzené, že občan bude hľadať inú politickú alternatívu.
2. Prijať ochranné opatrenia, ktorými by sa regulovalo množstvo čínskeho, indického a ďalšieho tovaru na európskom trhu. Je samozrejmé, že zavedenie ochranných opatrení by narazilo na globálne korporácie, svetové inštitúcie a mimovládne organizácie, ktoré by žiadali zmenu v hospodárskej politike.
3. Zvýšiť podiel intelektuálnej práce a vedy v produktoch vyspelých štátov. Tento postoj nielenže hypertrofuje úlohu vzdelania a vedy v štruktúre spoločnosti, ale podceňuje početnosť a kvalitu vzdelania v rozvojových krajinách, kde už dnes nominálne môže byť väčší počet vzdelaných ľudí ako v Európe.
Ak existujú iba tieto tri možnosti, potom musíme skonštatovať, že z dlhodobého hľadiska nie je ani jedna priechodná a perspektívna.
Slepá ulica
Konflikt liberalizmu a antiliberalizmu nie je čímsi vzdialeným, čo neovplyvňuje Slovensko, ale skôr naopak. Napríklad britská i slovenská vláda spolu napádajú subvencie do poľnohospodárstva. Anglicko môže byť tvrdým kritikom agrodotácií, pretože ako výstižne hovorí jeden predstaviteľ rakúskej samosprávy, žilo z kolónií a nikdy nemalo ani žiadne reálne poľnohospodárstvo. Pre Slovensko bolo a je poľnohospodárstvo nielen významné z hľadiska minulosti, ale aj prítomnosti a existujúcich kapacít. Skutočnosť, že slovenská vláda opakuje tézy krajiny, ktorá má úplne odlišnú históriu a hospodársku štruktúru, je len poľutovaniahodným faktom a ideologizovaním problému.
Vyjasniť stanoviská
Oprávnene vzniká otázka, kto tlačí na urýchlenie liberalizácie, keď bohaté krajiny sa jej bránia a chudobné žiadajú od bohatých to, čo nedokážu urobiť medzi sebou?
Sú to v prvom rade globálne korporácie, svetové inštitúcie a mimovládne organizácie, presadzujúce svoje záujmy. Určitým riešením pre taký zložitý komplex problémov by mohlo byť stanovenie sledu postupných krokov a približovanie stanovísk hlavných aktérov a skupín.
V prvom rade by si mali vyjasniť otázky Európska únia a USA, sformulovať vlastný postup, vlastné stanovisko k liberalizácii. Paralelne by analogicky mala postupovať i skupina G20. Určite by takýto postoj uvítali i najchudobnejšie krajiny, ktoré by mohli z takýchto dohôd iba profitovať.
Liberalizáciu je nutné regulovať, a to nielen na celosvetovej, ale i na európskej úrovni, pretože ako ukázalo hlasovanie o ústave vo Francúzsku a v Holandsku, môže viesť do slepej uličky, z ktorej nebude cesta späť demokratickými prostriedkami.
Eduard Šebo (56) vyštudoval FFUK Bratislava, odbor filozofia. Od roku 1990 je podnikateľom a v súčasnosti je majiteľom a prezidentom spoločnosti United Industries, a. s., ktorá sa koncentruje na podnikanie predovšetkým v oblasti agrosektora.