Vreckové pri pracovnej ceste do zahraničia sa odvíja od výšky stravného, ktoré je definované pre každú krajinu. No čo ak je stravné nulové, pretože jedlo zabezpečila pozývacia strana? Jedni odborníci tvrdia, že nárok na vreckové môže vzniknúť, aj keď nevznikne nárok na stravné. Druhí sa domnievajú, že ak sa stravné skráti na nulu, je aj percentuálny podiel vreckového z nulového stravného nula. Aký je váš názor?
V zmysle § 14 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách vzniká zamestnancovi počas zahraničnej pracovnej cesty nárok na vreckové vo výške od 5 do 40 percent zo sadzby stravného stanoveného v § 13 ods. 4 a 5 citovaného zákona. Odsek 4 zákona o cestovných náhradách pritom spresňuje výšku stravného v závislosti od času trvania pracovnej cesty. Odsek 5 zákona o cestovných náhradách následne rieši spôsob výpočtu stravného v prípade, že zamestnanec je počas jedného kalendárneho dňa prítomný vo viacerých štátoch. Pri výpočte nároku na stravné a tiež nároku na vreckové vychádza zamestnávateľ primárne z týchto dvoch ustanovení.
Ako sa kráti stravné? Ak sa zamestnancovi poskytne bezplatné stravovanie, či už v rámci ubytovacích služieb, účasti na konferencii či pri inej príležitosti, zamestnávateľ výšku nároku na stravné kráti. Rozsah krátenia je upravený v § 13 ods. 7 zákona o cestovných náhradách nasledovne: bezplatné poskytnutie raňajok znižuje nárok na stravné o 25 %, obeda o 40 a večere o 35 %.
V praxi to znamená, že pri bezplatnom poskytnutí celodennej stravy počas účasti na konferencii napríklad v Rakúsku nevzniká zamestnancovi nárok na náhradu stravného. Nárok na úhradu ostatných preukázaných výdavkov, ale ani nárok na úhradu vreckového však bezplatným poskytnutím stravy dotknutý nie je.
Ako teda vyzerá vreckové?
Výška nároku na stravné vyčíslená v zmysle § 13 ods. 4 a ods. 5 zákona o cestovných náhradách je následne použitá ako základňa pre výpočet výšky vreckového. Vreckové je primárne určené na pokrytie iných výdavkov, ako sú výdavky na stravu či ďalšie preukázané výdavky. Tieto "iné výdavky" zamestnancovi vzniknú bez ohľadu na skutočnosť, či si stravu zabezpečuje sám, alebo mu je poskytnutá bezplatne.
Percentuálnu sadzbu vreckového, ktorú bude zamestnávateľ svojim zamestnancom poskytovať, je potrebné zakotviť priamo v internom predpise spoločnosti. Zákon o cestovných náhradách pritom nevylučuje v internom predpise stanoviť rôzne sadzby vreckového pre odlišné skupiny zamestnancov. Pre úplnosť dodávame, že vreckové poskytované pri tuzemskej pracovnej ceste alebo vreckové presahujúce 40 % sadzby stravného pri zahraničnej pracovnej ceste predstavuje pre zamestnávateľa nedaňový výdavok a pre zamestnanca zdaniteľný príjem podliehajúci dani zo závislej činnosti.
Modelový príklad
Pracovná cesta v Rakúsku v trvaní 13,5 hodiny zakladá zamestnancovi nárok na stravné vo výške 45 €. Keďže sa však zamestnancovi v rámci ubytovacích služieb bezplatne poskytli raňajky a v rámci účasti na konferencii bezplatný obed a večera, zamestnancovi nárok na náhradu stravného nevznikol. Pri vyúčtovaní pracovnej cesty si však zamestnanec okrem preukázateľne vynaložených výdavkov (letenka, komerčné poistenie) nárokuje aj na vreckové vo výške 40 % zo sumy 45 €. (Dodajme, že modelový príklad sa viaže na prípad spoločnosti, v ktorej interný predpis priznáva každému zamestnancovi nárok na vreckové vo výške 40 % z nároku na náhradu stravného.)