Ak má slovenská spoločnosť pobočku v niektorom z členských štátov EÚ a chce tam zaviesť svoje know-how. Aké sú právne možnosti vyslania svojich zamestnancov do tejto pobočky?
Pri vysielaní zamestnancov do iného členského štátu únie si zamestnávateľ musí uvedomiť najmä to, aký je účel vyslania a na aký dlhý čas.
Pracovnú cestu upravujú Zákonník práce a zákon o cestovných náhradách, pričom prvý upravuje najmä podmienky vysielania, kým druhý poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení.
Zákonník práce pojem pracovná cesta nešpecifikuje. Právna teória pod ňou rozumie časovo obmedzenú zmenu miesta výkonu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, pričom zamestnanec naďalej vykonáva pracovné povinnosti. Zákon o cestovných náhradách ju definuje ako čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko vrátane výkonu práce. Spadá tam aj cesta, ktorá trvá od nástupu na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností do skončenia cesty. Takouto osobou je napríklad aj osoba vymenovaná alebo zvolená do orgánov právnickej osoby a nie je k právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu (napríklad člen predstavenstva) alebo osoba, ktorá plní pre právnickú či fyzickú osobu úlohy, ktoré však nie sú k tejto osobe v pracovnoprávnom ani inom vzťahu (napr. zhotoviteľ v zmysle zmluvy o dielo).
Vyslanie zamestnanca na cestu je jednostranný právny úkon, zamestnanec o nej nemôže rozhodnúť sám. Vyslanie je však viazané na súhlas zamestnanca. Ten sa nevyžaduje, ak vykonáva druh práce obvykle spojený s pracovnými cestami. Súhlas zamestnanca s vyslaním na pracovnú cestu sa v takomto prípade odvodzuje od jeho súhlasu s druhom vykonávanej práce dohodnutým v pracovnej zmluve. Možnosť vyslania možno dohodnúť aj priamo v pracovnej zmluve. V takomto prípade sa osobitný súhlas zamestnanca nevyžaduje. Počas pracovnej cesty vykonáva zamestnanec prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho vyslal. Maximálna dĺžka cesty nie je určená. Zákonník vymedzuje vyslanie zamestnanca na "nevyhnutne potrebné obdobie", pod čím treba rozumieť obdobie, ktoré stačí na splnenie pracovných pokynov.
Rozlišujeme dva druhy pracovných ciest: 1. Pracovná cesta v rámci obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca, na ktorú nepotrebuje zamestnávateľ súhlas zamestnanca. 2. Pracovná cesta mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca, na ktorú zamestnávateľ súhlas zamestnanca potrebuje.
Zamestnávateľ však nepotrebuje súhlas zamestnanca na pracovnú cestu mimo obvodu obce v prípade, ak je v pracovnej zmluve dohodnutá možnosť vysielania na takúto cestu. Zamestnávateľ určí pred vyslaním zamestnanca na pracovnú cestu: miesto nástupu a výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia cesty. Zamestnávateľ môže určiť aj ďalšie podmienky, napr. druh ubytovania.
Počas pracovnej cesty má zamestnanec právo na mzdu a cestovné náhrady. Patrí mu: a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov, b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, c) stravné, d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov (za parkovanie, telefón a podobne), e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu.
Zahraničnou pracovnou cestou je čas cesty v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia cesty. Ak je zamestnanec vyslaný, má okrem uvedených cestovných náhrad nárok aj na: a) náhradu preukázaných výdavkov za poistenie nevyhnutných liečebných nákladov v zahraničí, pokiaľ zamestnanca nepoistil zamestnávateľ; b) náhradu preukázaných výdavkov za povinné očkovanie a za odporúčané očkovanie; c) vreckové.
Tomáš Nielsen, advokátska kancelária ROWAN LEGAL
StoryEditor