Vznik Uhorského kráľovstva
Historickým medzníkom, od ktorého sa priamo odvíjal vznik uhorského štátu, bola porážka starých Maďarov roku 955 v bitke pri Lechu. Po tejto udalosti zastavili lúpežné nájazdy a zmenili kočovný spôsob života na usadlý. Proces vzniku nového, uhorského štátu -- Uhorského kniežatstva vedený arpádovskou dynastiou vyvrcholil koncom 10. storočia za kniežaťa Gejzu. Posilňovanie vojenského, politického a hospodárskeho postavenia panovníka vyvrcholilo koncom roka 1000, kedy dostal knieža Štefan od pápeža korunu a stal sa tak kráľom. Uhorské kniežatstvo sa tým štátoprávne zmenilo na kráľovstvo. V takto nadobudnutej podobe pretrvalo potom bez podstatnejších zmien až do roku 1526.
Uhorsko v novoveku
Po smrti Ľudovíta II., v roku 1526 pri Moháči, získal podľa predchádzajúcich zmlúv medzi dynastiami Jagelovcov a Habsburgovcov nástupnícke právo na uhorskú korunu rakúsky arcivojvoda Ferdinand I. Hoci sa Turkami neokupovaná časť Uhorska, vrátane Slovenska, dostala do habsburskej ríše, väčšina jeho pôvodných štátnych a verejnosprávnych inštitúcií pôsobila naďalej. V nových historicko-spoločenských podmienkach sa stali predovšetkým nástrojom moci uhorských stavov a jedným z prostriedkov ich odporu voči habsburskému absolutizmu. V stredoveku sa približne severná polovica kráľovstva, v prevažnej miere obývaná Slovákmi, zvykla označovať aj názvom Horné Uhorsko. Uhorské kráľovstvo prešlo od svojho vzniku do roku 1848 štyrmi charakteristickými etapami. Prvú predstavuje obdobie patrimoniálneho štátu. Trvalo približne do druhej polovice 13. storočia. Od konca 13. do prvej polovici 15. storočia možno hovoriť o štáte feudálnej rozdrobenosti. V prvej polovici 15. storočia začali v Uhorsku vznikať inštitúcie typické pre stavovský štát. Ich špecifický vývoj presiahol ďaleko za rok 1526. Štvrtú etapu reprezentuje štát absolutistický, ktorý sa objavil po nástupe Habsburgovcov. V 16. a 17. storočí boli súbežné so stavovským zriadením.
Prvá polovica 19. storočia
Od polovice 40. rokov 19. storočia sa v uhorskej spoločnosti začali prejavovať snahy o oslabenie absolutizmu a odstránenie feudálnych prežitkov, vrátane viacerých zastaraných verejnosprávnych orgánov a inštitúcií, ktoré bránili rozvoju nastupujúceho kapitalistického hospodárstva. Rozpory mal vyriešiť krajinský snem zvolaný v novembri 1847 do Bratislavy. Jeho hlavnou úlohou bolo pripraviť novú uhorskú ústavu. Rokovalo sa na ňom hlavne o zrušení stavovských výsad a o sprístupnení zákonodarstva, štátnej správy i miestnej samosprávy nešľachticom. Ďalej sa pripravovalo zrušenie urbárskej závislosti poddaných, zavedenie všeobecnej daňovej povinnosti či právna rovnosť všetkých obyvateľov kráľovstva pred zákonom. Situáciu urýchlil ohlas parížskej revolúcie, ktorá vypukla vo februári 1848. V marci toho istého roku predložili zástupcovia uhorského snemu kráľovi Ferdinandovi V. petíciu, v ktorej žiadali zrušenie uhorskej kancelárie, miestodržiteľskej rady a uhorskej komory. Namiesto týchto orgánov ústrednej správy chceli zriadiť "zodpovedné uhorské ministerstvo". Navrhovali, aby funkciu palatína s výkonom práv miestodržiteľa dostal Uhorsku naklonený veľkoknieža Štefan. Keď kráľ s odpoveďou na tieto a ďalšie požiadavky otáľal, krajinský snem väčšinu z nich sformuloval do paragrafovaného znenia a schválil ich v podobe 31 zákonov, známych neskôr aj pod spoločným názvom ako Marcová ústava, respektíve Marcové konštitučné zákony. Napokon, napriek silnému odporu viedenskej dvorskej kamarily, neostávalo panovníkovi pod tlakom revolučného vývoja v celej Rakúskej ríši a zvlášť v Uhorsku nič iné, len ustúpiť. V apríli vymenoval grófa Ľudovíta Baťána za predsedu novozriadeného uhorského ministerstva, čiže fakticky uhorskej vlády a podpísal aj marcové zákony.