Veľké finančné prostriedky, ktoré si KGB skryla v zahraničí, sa veľmi zriedkavo premiestňovali z vtedajšieho Sovietskeho zväzu do zahraničia obyčajným bankovým prevodom. Ešte predtým, ako sa dostali do obehu, ich bolo treba vyprať v "práčovniach", teda fiktívnych firmách registrovaných v daňových rajoch.
Najjednoduchším spôsobom prepravy veľkej sumy do daňového raja bolo podpísanie fiktívneho kontraktu so zahraničnou firmou. Ku koncu éry Michaila Gorbačova mali operácie v zahraničnom obchode v ZSSR a v celom socialistickom tábore veľmi neštandardnú podobu. Rastúci počet obchodov s pochybnými a nedôveryhodnými sprostredkovateľmi stelesňoval Mark Rich, v sedemdesiatych rokoch smutne známy obchodný magnát. V roku 1983 ušiel z USA, pretože mu hrozilo väzenie pre obchody s iránskou ropou a daňové úniky.
Tento miliardár žije vo Švajčiarsku a musí byť stále ostražitý. Švajčiarsko ho síce nechce vydať, ale dohodu o vydaní stíhaných ľudí má každá európska krajina. V roku 1990 začal mať problémy, pretože Irak a Kuvajt prestali byť jeho obchodnými partnermi. Okrem toho cena ocele, s ktorou obchodoval, klesla. Tradičné zdroje jeho ziskov vyschli, a preto začal vyhľadávať styky s niektorými vodcami KSSZ. Vďaka obchodom s Ruskom jeho obrat dosiahol začiatkom deväťdesiatych rokov 30 miliárd dolárov. Jeho skúsenosti využívali bývalí zamestnanci KGB, ktorí sa vďaka nemu stávali nezávislými.
Rich obchodoval s Ruskom s čím sa len dalo: s obilím, zinkovým koncentrátom, bauxitom, niklom, meďou a inými kovmi. Vďaka nákupu dvoch miliónov ton hliníka kedysi kontroloval tretinu svetového obchodu s ním. Rich fakticky z Ruska "ťahal" peniaze. Tovary získaval za nízke ceny a na svetovom trhu ich predával tak, že zisky nechával vo švajčiarskom daňovom raji. Paul Klebnikov tvrdí, že obchody Richa boli sprevádzané tajnými dohodami s riaditeľmi podnikov, ktoré predávali suroviny alebo tovary.
Jedným z jeho partnerov bol dnes už zabudnutý Arťom Tarasov, jeden z prvých podnikateľov v čase prestavby, ktorý vytvoril družstvo Technika. To vymieňalo kovový odpad za výpočtovú techniku. Tarasov bol veteránom operácií, na ktorých sa zarábali milióny dolárov za niekoľko sekúnd. Napríklad kúpil mazut po 36 dolárov za tonu a obratom ho predal v zahraničí po 80 dolárov za tonu. Mazut však získal za zmenky, ktorými vláda Ruskej federácie platila poľnohospodárom zálohu za úrodu. Zarobil na zmenkách aj na mazute. Okrem toho bol prvým podnikateľom v Rusku, ktorému dovolili mať oficiálne finančné prostriedky v zahraničí. Oleg Davidov, veterán Ministerstva zahraničného obchodu ZSSR, v jednom z rozhovorov povedal, že Tarasov dokonca oficiálne tvrdil, že podobné operácie sú nevyhnutné. "V televízii povedal, že ministerstvo je zlá organizácia, lebo ľuďom nedovolí zarobiť," spomína si Davidov.
V roku 1991 sa v bývalom Sovietskom zväze urobila ešte jedna pochybná operácia v oblasti zahraničného obchodu. Bola spojená so spoločnosťou ANT, súkromnou akciovou spoločnosťou, ktorú založili niekoľkí predstavitelia sovietskeho vojensko-priemyselného komplexu. Pomáhal im bývalý predseda sovietskej vlády Nikolaj Ryžkov. Firmu neviedol nikto iný ako generál KGB. V rokoch 1990 až 1991 spoločnosť robila obchody tak, že štatistické údaje o nich vôbec neoznamovala bývalému Ministerstvu zahraničného obchodu ZSSR. Tovar predávala za nízke ceny a zisky ostávali v neznámych firmách v zahraničí.
O úniku kapitálu zo Sovietskeho zväzu sa nie raz vyjadril liberálny ekonóm a reformátor Jegor Gajdar: "V štruktúre zahraničnoobchodných kontraktov Sovietskeho zväzu je veľa záhad. Kupovali sme zariadenia za vyššie ako bežné ceny a platili sme vopred. Veľa svojej produkcie sme, naopak, dodávali za nízke ceny," spomína Gajdar.
V dôsledku pochybných operácií sa v roku 1990 zo Sovietskeho zväzu doslova vyparili všetky zlaté rezervy. "Všetko sa použilo na dovoz. Podľa štatistiky sa nedalo všetko skontrolovať. Začiatkom osemdesiatych rokov predstavovali zásoby zlata v Sovietskom zväze asi 1 300 ton. To je približne 30 miliárd dolárov. Len za dva roky musela bývalá centrálna banka Sovietskeho zväzu predať 1 000 ton. Okrem toho devízové rezervy Sovietskeho zväzu klesli z 15 miliárd dolárov v čase, keď sa k moci dostal Michail Gorbačov, na jednu miliardu dolárov. Stav platobnej bilancie tohto obdobia sa fakticky nedá zrekonštruovať, ale niektorí autori tvrdia, že za roky 1991 a 1992 sa do zahraničia previedol kapitál v hodnote asi 20 miliárd dolárov.
ÚV KSSZ získaval peniaze na financovanie činnosti komunistických strán v krajinách tak, že dostával devízové prostriedky od komunistických strán v hotovosti alebo prevodmi z kont komunistických strán v bankách vo Švajčiarsku.
StoryEditor